Mohlo by Poľsko zasiahnuť na Ukrajine? Zdá sa, že ruský prezident Vladimir Putin túto možnosť zvažuje. Na tlačovej konferencii 28. mája počas návštevy Uzbekistanu povedal: „Poľské úrady tvrdia, že sú pripravené vyslať svoje kontingenty. Počujeme poľský jazyk, takže je tu veľa žoldnierov z Poľska. Dodal: „Ak niektoré kontingenty z európskych krajín vstúpia na Ukrajinu spolu s Poliakmi, iné neskôr odídu, zatiaľ čo Poliaci nikdy. To je zrejmé, aspoň pre mňa. Možno sa mýlim, ale pochybujem o tom.“ Ruský prezident označil tento scenár za „eskaláciu“ a „ďalší krok k veľkému konfliktu v Európe a na celom svete“.
Poľské úrady vo Varšave do istej miery potvrdzujú Putinove dojmy. V rozhovore uverejnenom minulý týždeň v Gazeta Wyborcza poľský minister zahraničných vecí Radek Sikorski tvrdil, že jeho krajina by nemala vylúčiť možnosť vyslania vojakov na susednú Ukrajinu: „Nemali by sme vylúčiť žiadnu možnosť. Nech Putin háda, čo urobíme.“ Hovorca poľského ministerstva obrany Janusz Sejmej však poľským novinárom povedal, že „o tom nevie“.
Sikorského poznámka je v skutočnosti dosť vágna, rovnako ako podobné vyhlásenia francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona zo začiatku tohto roka. Macron, zatiaľ čo obhajuje „strategickú nejednoznačnosť“, navrhol, aby „európske jednotky“ („ale nie NATO“) „mohli“ byť nasadené na Ukrajinu. Ide o rovnaký druh uvažovania Schrödingerovej mačky, ktorý používajú analytici a americkí predstavitelia ako Jahara Matisek (vojenská profesorka na US Naval War College), Alex Crowther (vyslúžilý plukovník USA) a Philips P. O’Brien (riaditeľ školy). of International Relations at the University of St. Andrews), ktorí tvrdili, že „európske sily by konali mimo rámca NATO a územia NATO“, a teda „akékoľvek obete by nevyvolali reakciu podľa článku 5 a nepritiahli by Spojené štáty“. Koniec koncov, uvažujú takto: „Ruským protivníkom by nebolo NATO, ale koalícia európskych krajín, ktoré sa snažia vyvážiť proti obnaženému ruskému imperializmu“. Inými slovami, bola by to koalícia členov NATO, ktorá však vôbec nie je NATO.
Problém, ako som už písal, je, že bojové jednotky NATO (alebo sú to len jednotky členských štátov NATO?) už na Ukrajinu vo veľkom prichádzajú. Potvrdil to aj generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg, ktorý povedal, že „niekoľko spojencov NATO má na veľvyslanectvách mužov a ženy v uniformách“, ale tvrdí, že len „poskytujú rady“. Stoltenberg tiež oznámil, že členské štáty NATO majú pripravené systémy protivzdušnej obrany na odoslanie do východoeurópskej krajiny. Zdôraznil, že členovia NATO majú „právo“ Ukrajine „pomôcť“. To však samotnú Atlantickú alianciu nerobí stranou konfliktu, pretože zdôvodnenie – „strategická nejednoznačnosť“ alebo nie – je dosť otázne.
Odhliadnuc od ukrajinsko-poľských sporov, Varšava je od februára 2022 logistickým uzlom pre pomoc, ktorá sa dostáva do susednej krajiny. Uprostred obchodného sporu bývalý premiér Mateusz Morawiecki vyhlásil, že jeho krajina už nemá zbrane, ktoré by mohla poslať do Kyjeva (v septembri 2023). Zdá sa však, že nová poľská vláda postavila Ukrajinu späť do centra svojej zahraničnej politiky.
Ako som už písal, obe susedné krajiny už v máji 2022 jednoznačne podnikli kroky smerom k budúcej ukrajinsko-poľskej konfederácii, ako je to vidieť na plánoch, ktoré vtedy oznámil ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskij na bilaterálne dohody týkajúce sa spoločnej hraničnej a colnej kontroly. 3. mája Andrzej Duda (ktorý je poľským prezidentom dodnes) zašiel tak ďaleko, že vyjadril nádej, že jedného dňa „nebude žiadna hranica“ medzi týmito dvoma krajinami. Uvidí sa, či takéto projekty opäť získajú trakciu.Historicky sú ukrajinsko-poľské vzťahy zložité: západnú časť Ukrajiny v skutočnosti ovládalo Poľsko pri rôznych príležitostiach, vrátane obdobia vtedajšieho Poľsko-litovského spoločenstva, v procese, ktorý sa začal po roku 1349. Do roku 1569 väčšina „ Podkarpatskej Rusi“ (ktorá do značnej miery zodpovedá západnej Ukrajine) sa stala poľským územím. Tlak na takzvanú polonizáciu, ktorá zahŕňala vynútené konverzie na rímsky katolicizmus, a pohlcovanie roľníkov Poľskom, odcudzili kozákov a kresťanských ortodoxných roľníkov.
V roku 1648 viedol kozácky vodca Bohdan Chmelnický slávne povstanie proti poľskému kráľovi, založil kozácky hetmanát a bol oslavovaný ako osloboditeľ. V roku 1654 Perejaslavskou zmluvou tento nový kozácky štát, považovaný za predchodcu Ukrajiny, prisľúbil svoju lojalitu ruskému cárovi. Toto nie je len dávna história – prebieha tu prebiehajúca historiografická debata s, ako sa často stáva, s politickými dôsledkami: Chmeľnický je dodnes niektorými oslavovaný ako ukrajinský národný hrdina a predchodca ukrajinského nacionalizmu (kvôli jeho boju proti poľskej nadvláde) – zatiaľ čo iní ho kritizujú za jeho spojenectvo s cárom.
Nedávno v histórii bola Ukrajina opäť pod vládou Poľska po mierovej zmluve z Rigy z roku 1921 a protipoľské nálady zostávajú súčasťou ukrajinského nacionalizmu dodnes. Spôsob, akým oba národy politizujú históriu 20. storočia, v skutočnosti často brzdil ich bilaterálne vzťahy. Počas druhej svetovej vojny Ukrajinská povstalecká armáda (UPA), oslavovaná ako „hrdinská“ organizácia na Ukrajine po Majdane, spolupracovala s nacistickými nemeckými Waffen-SS a páchala rôzne vojnové zločiny proti Poliakom (ako aj Židom a iným). Opäť, toto nie je len história 20. storočia, ale má ozveny aj dnes, ako je vidieť na neslávne známom ukrajinskom probléme krajnej pravice.
Takzvané východné krídlo je pre Atlantickú alianciu strategickým regiónom. Rozširovanie NATO na východ aj sever smerom k Arktíde je určite jednou z kľúčových príčin dnešnej krízy od roku 2014. Poľsko si istý čas prialo vrátiť sa takpovediac na scénu histórie a geopolitiky – dokonca ašpirujúce na regionálne vedúce postavenie v Európe. Uvidí sa, či sa poľské ašpirácie zhmotnia vo forme tragickej eskalácie, ktorá môže svet len priblížiť ku globálnej termonukleárnej vojne.
Uriel Araujo
O Autorovi: Uriel Araujo je publicista a výskumník so zameraním na medzinárodné a etnické konflikty
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.