Dynamiku súčasného geopolitického vývoja definujú tri konflikty. Z toho dva kinetické, jeden statický: Ukrajina, Gaza, mocenské súperenie USA a Číny v severovýchodnej Ázii a západnom Tichom oceáne.
Samozrejme, ohnísk konfliktov je oveľa viac. Napríklad v Sudáne, Mjanmarsku, na Južnom Kaukaze a podobne. Iba Ukrajina, Gaza a severovýchodná Ázia však majú potenciál prerásť do konfliktov s globálnym dosahom. Aj keď situácia nie je ružová, nebolo by namieste prepadať panike. Okolnosť, že tri spomínané ohniská majú potenciál zvrhnúť sa, ešte neznamená, že sa to aj stane. Nepochybne je však namieste byť ostražitý a vnímavý. Nemáme takmer žiaden vplyv na to, ako sa vyvinie situácia, avšak jej chladnokrvnou analýzou sa môžeme aspoň pripraviť na rôzne varianty budúcnosti.
Severovýchodná Ázia
Súperenie Spojených štátov s Čínou je aktuálne najmenej horúcim zemiakom. Washington aj Peking majú mnoho dôvodov udržať nezhody v rozumných medziach. Číňania čelia dvom podstatným problémom. Jedným je hlboké zaostávanie severozápadného vnútrozemia krajiny za rozvinutým a bohatým pobrežným juhovýchodom. Druhým je extrémne vnútorné zadlženie provincionálnych vlád, čo vytvára neobyčajne veľké tlaky na čínsky finančný systém. Ak má komunistická strana naplniť svoju časť sociálneho kontraktu s obyvateľstvom, musí sa postarať o materiálny rozvoj zaostalého vnútrozemia a zabrániť kolapsu finančného sektora. Prípadná vojenská konfrontácia s Američanmi by ekonomickej a sociálnej stabilite neprospela. Naopak, mohla by viesť k nepredvídaným zmenám, aké Čína zažila na konci druhej svetovej vojny. Tomu sa chce Peking za každú cenu vyhnúť.
Absolútnou geopolitickou prioritou USA je nepripustiť technologický, ekonomický a vojenský ( v tomto ohľade najmä námorný) rozmach Číny. Rovnako dôležitým imperatívom je dosiahnuť prvú prioritu bez priamej vojenskej konfrontácie. Z tohto dôvodu Američania obmedzujú technologický export do Číny a vytvárajú na ploche celého Tichého oceánu vojenské aliancie od Austrálie, cez malé ostrovné národy, až po Filipíny, Južnú Kóreu a Japonsko. Washington je v súčasnosti mimoriadne zaneprázdnený Ukrajinou a Gazou, a preto je v jeho najlepšom záujme udržať konfrontáciu s Čínou v primeraných medziach.
Na základe uvedeného je možné vyvodiť záver, že aj keď situácia v severovýchodnej Ázii a v západnom Tichom oceáne nie je ideálna, spomedzi troch najnebezpečnejších konfliktov je najmenej akútna.
Gaza
Vzťahy Židov a Palestínčanov by mohli byť námetom na rozsiahlu dizertáciu, ale na to nie je priestor. Nepochybne je pravda, že Gaza je obrovská tragédia a čierna machuľa na moderných dejinách Izraela. Ani ukrutnosti spáchané Hamasom 7. októbra 2023 nemôžu ospravedlniť viac ako pol roka trvajúci masaker bezbranných palestínskych civilov v Gaze izraelskými ozbrojenými silami. Lenže Gaza má oveľa širšie súvislosti. Na jej pozadí totiž prebiehajú viaceré, veľmi nebezpečné procesy.
Jeden príklad za všetky. V apríli si vymenili Izraelčania s Iráncami niekoľko vrúcnych pozdravov. Najprv izraelské rakety udreli na iránsky konzulát v Sýrii. Z pohľadu Jeruzalema to malo vojenské opodstatnenie, pretože v diplomatickom objekte sa zdržiavali vysokí dôstojníci Zborov islamských revolučných gárd, ktoré operujú v Sýrii a koordinujú aj útoky libanonského Hizbaláhu proti Izraelu. Z pohľadu medzinárodného práva išlo o porušenie nespočetného množstva konvencií. Z pohľadu Teheránu išlo o takú nehoráznosť, na akú sa jednoducho nedalo nereagovať. Preto Irán vyslal na Izrael tristo rakiet a dronov. Avšak predtým – a to je naozaj zreteľa hodné – prostredníctvom spojky v Ománe informoval Američanov, čo sa chystá a v akom rozsahu. Ak by totiž Irán neinformoval USA o podrobnostiach odvetného plánu, izraelská protivzdušná obrana by nebola schopná sama bez západnej aj arabskej pomoci odvrátiť útok takého množstva sofistikovaných zbraňových systémov. Dôsledky by boli katastrofálne. Odhaduje sa, že z tristo rakiet a dronov zostrelili približne polovicu Američania a Briti. Na iránsku odvetu odpovedal Izrael zničením len jedného radaru v Iráne. Tým sa celá epizóda skončila, to však neznamená, že nebezpečenstvo je úplne zažehnané.
Z postupu Teheránu je jasné, že sa chcel vyhnúť priamej konfrontácii s Izraelom, preto vopred informoval Američanov. Postup USA naznačuje, že ani Washington si nepraje izraelsko-iránsku vojnu, lebo by bol do nej zatiahnutý aj proti svojej vôli. Z izraelského konania však možno odvodiť, že Jeruzalem by bol rád, ak by sa mu podarilo zatiahnuť do vojny na Strednom východe Američanov. Vyriešilo alebo aspoň by to zastrelo niekoľko izraelských problémov naraz. Biely dom však o to zjavne nemá záujem, napriek tomu je popísaná hra obzvlášť nebezpečná.
Okrem mnohých iných faktorov je nebezpečný aj fakt, že Izrael nemá jasnú predstavu o tom, ako ukončiť vojnu v Gaze a nemá žiaden plán na dni, mesiace a roky nasledujúce po vyhlásení prímeria. Bez jasného plánu pre Gazu aj Pravý breh Jordánu nie je možné hovoriť ani o stabilizácii situácie nielen v Izraeli a na palestínskych územiach, ale aj v širšom regióne Stredného východu.
Ukrajina
Vojna na Ukrajine je nočnou morou všetkých. Ukrajincov, Rusov, Američanov aj Európanov. Invázia trvá dva roky a tri mesiace, z toho najmenej osemnásť mesiacov sa situácia na operačnej úrovni významne nemení. Zdá sa, že Rusi v ostatných mesiacoch prebrali iniciatívu, ale bez dramatického posunu frontovej línie. V minulosti sa zase zdalo, že iniciatíva je na strane Ukrajincov, dokonca získali späť nezanedbateľnú časť strateného územia, ale ani to neviedlo k žiadnemu dramatickému zvratu. Zatiaľ neexistujú uchopiteľné dôkazy o tom, že v dohľadnom čase by mohla jedna alebo druhá strana konfliktu dosiahnuť nespochybniteľné a definitívne víťazstvo. Skôr to vyzerá na dlhú vojnu opotrebovania s veľmi nejasným koncom.
Ešte skľučujúcejší je úplný nedostatok politickej vízie nielen pre povojnové usporiadanie vzťahov medzi Ukrajinou a Ruskom, ale aj bezpečnostnej architektúry v celej Európe. Politická vízia chýba nielen v Moskve a v Kyjeve, ale aj vo Washingtone a Bruseli, sídle EÚ aj NATO. V USA bude možno (naozaj iba možno) jasnejšie po novembrových prezidentských voľbách. V Európe je to ešte na dlhšie lakte a zdá sa, že najmä v Paríži a niektorých hlavných mestách na východe kontinentu robia všetko pre to, aby zopakovali chyby z obdobia po prvej svetovej vojne. Tentoraz nie vo vzťahu k Nemecku, ale Rusku.
Všetci síce vedia, že je potrebné vyhnúť sa konfliktu NATO s Ruskom, ale zatiaľ nikto nepredostrel plán, ako to dosiahnuť. Ak aj totiž prebiehajúca vojna na Ukrajine priamo neprerastie do kinetického stretu kolektívneho západu s Rusmi, môže k tomu dôjsť v dôsledku nerovnovážneho mierového usporiadania niekoľko rokov alebo aj desaťročí po tejto vojne. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že si to ľudia s reálnou mocou v rukách uvedomujú.
Zdroj: https://www.datel.news/clanok/mierne-sklucujuca-sprava-ostave-sveta
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.