Až včera som pochopil, že akákoľvek (čo i len teoretická) možnosť upokojenia slovenskej spoločnosti môže nastať až po vyriešení vzťahu medzi politikmi a novinármi. Zmier medzi koalíciou a opozíciou je čistá utópia, fikcia ako zo 65. kapitoly Izaiáša, že „vlk s jahňaťom sa budú pásť a lev s dobytkom slamu bude žrať“. Podstata je niekde inde. A naznačoval ju už Robert Fico počas svojej minulej vlády, keď upozorňoval, že jeho hlavným súperom nie je opozícia, ale médiá. Mnohých to pobúrilo, ale stačí si uvedomiť, že úloha, ktorú majú v tejto spoločnosti niektorí novinári, už dávno nespadá do žurnalistiky.
Neuplynuli ani dva týždne od atentátu na predsedu vlády Slovenskej republiky a do verejného diskurzu sa vracia slovník, ktorý je priamo zodpovedný za politické násilie. Stará známa Monika Tódová z Denníka Nenávisť oprášila svoju osvedčenú muníciu a zamestnancov TV Markíza rozdelila na „hrdinov“ a „kolaborantov“, čo je nové dno, ku ktorému sa neznížila ani politická opozícia. Je to pokračovanie osvedčenej taktiky ostrakizácie ľudí, ktorí majú na riešenie problémov iný názor ako agresívna a sfanatizovaná sekta extrémnych centristov. Tento politicko-mediálny kartel veľmi rýchlo prešiel do útoku a namiesto vyšetrovania príčin a pozadia atentátu na premiéra našiel okamžite vinníka súčasnej situácie: je to samozrejme vládna koalícia a jej údajný útok na médiá. Je to navlas rovnaká predvolebná stratégia ako pred prezidentskými voľbami: vyvolať v ľuďoch pocit ohrozenia a vyhecovať ich do masového odporu proti predstaviteľom štátu.
Nedajte sa však oklamať. Predovšetkým by ste si mali uvedomiť, že tá sloboda, ktorú chcú ukradnúť, nepatrí novinárom, ale vám. Ústava, európske i medzinárodné dohovory zaručujú každému jednému z vás slobodu prejavu. Táto sloboda zahŕňa vaše právo nielen byť informovaný, ale aj informovať a korporatívna moc sa usiluje vás o toto právo pripraviť alebo ho minimálne oklieštiť. Ešte raz: nedajte sa podviesť. Neexistuje žiadny medzinárodnoprávny dokument, ktorý by garantoval „slobodu médií“. Niektorí hochštapleri miešajú hrušky s jabĺčkami a poukazujú na Európsky akt o slobode médií, ale to nie je ľudskoprávny dokument. Univerzálne ľudské právo je sloboda prejavu, ktorá patrí všetkým, nielen novinárom. Sloboda médií patrí v tom lepšom prípade do oblasti obchodného práva a garantuje, aby sa štát nemiešal do mediálneho biznisu, v tom horšom je to zámerná snaha pripraviť vás o vaše neodňateľné práva tým, že navýšia privilégiá médiám. Tzv. Európsky akt o slobode médií navyše závažným spôsobom zužuje slobodu prejavu, posilňuje kontrolu Bruselu nad médiami, umožňuje pod zámienkou boja proti dezinformáciám oslabovať viditeľnosť médií, ktoré „organizácie občianskej spoločnosti“ svojvoľne označia za „nedôveryhodné“, pričom nijako nedefinuje, čo je to „škodlivý obsah“ (k tomuto nebezpečnému okliešteniu slobody prejavu, ktoré prešlo bez širšej verejnej diskusie, sa ešte v budúcnosti vrátime).
Dávať novinárom v 21. storočí v čase digitalizácie a informatizácie nejaké práva navyše, je anomália, ktorá neposilňuje slobodu občanov, ale korporatívnu moc. Treba si uvedomiť, že médiá mali nezastupiteľnú úlohu v rokoch 1789 – 1989, kedy predstavovali alternatívu voči despotickej moci, kedy chránili občanov a boli ich hlasom, kedy verejná komunikácia ešte nebola interaktívna. Dnes idú médiá najčastejšie proti záujmom samotných občanov, sú hlasom oligarchie, nadnárodných korporácií, finančných inštitúcií či zbrojárskych koncernov. Keď politické elity tvrdia, že demokracia potrebuje médiá, sú to falošné tóny. To oni, skorumpovaní politici, potrebujú na udržanie sa pri moci médiá, nie ľudia, nie demokracia. Demokracia si dnes vyžaduje oveľa viac dekoncentrované, deglobalizované a demonopolizované štruktúry, je závislá od nezávislých iniciatív zdola. Preto úhlavnými nepriateľmi mocenských štruktúr nie sú klasické médiá, ale nezávislé platformy, ktoré sa vymykajú ich kontrole. Nebezpečné nie sú „útoky“ na médiá, ale na nezávislé weby a sociálne siete. Netvrdím, že sú rovnako kvalitné, ale len tam uniká pravda, ktorá záujmy mocenských elít ohrozuje a ktorú si (zatiaľ) nedokázali podmaniť. Ak moje statusy na facebooku číta štvornásobne viac ľudí ako komentáre v tzv. mienkotvorných denníkoch, je len otázkou času, kedy mi pôjdu po krku.
To isté sa týka aj situácie novinárov v médiách hlavného prúdu. Vzbúrencom v TV Markíza a RTVS nejde a nikdy nešlo o slobodu prejavu a vaše právo na informácie, ale len a len o vlastné fleky a skupinové záujmy. Keby to bolo inak, ozvali by sa, keď vyhadzovali Anku Žitnú z TA3 alebo Vahrama Chuguryana z RTVS. Nie kauza Michala Kovačiča, ale práve prípad Anky Žitnej bol exemplárnym príkladom brutálneho mocenského zásahu do slobody prejavu. Táto moderátorka musela odísť preto, lebo získala exkluzívny rozhovor s jedným z najslávnejších svetových ekonómov Jeffreym Sachsom, ktorý ako jedna z prvých autorít spochybňoval vojenskú pomoc Ukrajine a vyzýval na prímerie. Nikto z dnešných revoltujúcich novinárov sa jej nezastal, práve naopak, schvaľovali jej prepustenie.
Ešte pikantnejšie to bolo s riaditeľom Sekcie spravodajstva a publicistiky RTVS Vahramom Chuguryanom. Tento novinár arménskeho pôvodu bol jedným z najkvalitnejších zahraničnopolitických redaktorov, akých sme na Slovensku mali a na rozdiel od primitívov, ktorí jeho profesionalitu nevedia posúdiť a nálepkujú ho ako „proruského“, viem, o čom hovorím. Takýchto profesionálov v slovenskej žurnalistike nie je veľa a zbavovať sa ich z osobných alebo politických dôvodov je preto prejavom ľudskej malosti. Chuguryan sa usiloval zreformovať spravodajstvo verejnoprávnej televízie a rozhlasu tak, aby bolo vyvážené, objektívne a pluralitné v zmysle, ako to ukladá mediálna legislatíva. Nepodarilo sa mu to len preto, lebo odpor, ktorý vyvíjala aktivistická úderka na čele so Zuzanou Kovačič Hanzelovou a Gabrielou Kajtárovou, bol príliš silný. Táto ideologizujúca skupinka redaktorov, ktorá nikdy nemala zmysel pre filozofiu verejnoprávnosti, obvinila Chuguryana, že svojou požiadavkou, aby novinári používali aj iných respondentov ako Jara Naďa a Rada Bránika, „zasahuje do integrity spravodajského vysielania a obmedzuje ich v novinárskej práci“ (pekný newspeak pre neochotu dodržiavať zákony). A práve na tomto mieste treba zdôrazniť a pripomenúť, že Smer či Hlas nikdy nevyvíjali tlak na novinárov, ale bola to práve vtedajšia ministerka kultúry Natália Milanová za OĽaNO, ktorá podala za účasť bývalého premiéra Jána Čarnogurského v debate RTVS dokonca podnet na licenčnú radu alebo europoslanec Vladimír Bilčík za PS/Spolu, ktorý vykrikoval, že takí ľudia ako on alebo ja na obrazovku nepatria.
Spor vyvrcholil krátko po voľbách 2020, kedy sa dostal k moci Igor Matovič a redaktor Miro Frindt napísal generálnemu riaditeľovi RTVS list, v ktorom osočil Vahrama Chuguryana, že vraj podporuje neschopných, s ktorými sa redakcia mala dávno rozlúčiť, robí hanbu RTVS, nezvláda manažovanie a mal by odísť. O dva roky neskôr Frindt obvinil Chuguryana, že 24. februára 2022 RTVS začala neskoro informovať o ruskej invázii na Ukrajinu, čo bola vyslovená lož. Už o 4.00 hod. Slovenský rozhlas informoval, že Putin dal súhlas na útok a Rusi napadli Ukrajinu a o 7.30 zazneli komplexné informácie v Ranných správach. Takže v skutočnosti tento „Ivan Korčok slovenskej žurnalistiky“ iba zacítil príležitosť na zmenu vedenia po voľbách a (ako vždy) prezliekol kabát. Nebudem sa na tomto mieste vracať k svojmu prípadu, keď ma najprv prosíkal, aby som mu pomohol získať vzdelanie (nemal vysokú školu), po voľbách roku 2020 ma už nepoznal a zneužil verejnoprávnu televíziu na škandalóznu reláciu, v ktorej ma osočoval, prečo nemožno Chmelára pustiť na obrazovku, pričom mi neposkytol priestor na vyjadrenie. Priznávam, že týmto človekom hlboko pohŕdam a je mi ľudsky odporný, ale to sem nepatrí. Oveľa dôležitejšie je, že ten istý Miro Frindt, ktorý intrigoval za prepustenie svojich kolegov, dnes vyjadril podporu Michalovi Kovačičovi v boji za „slobodu médií“…
Zbytočne sa teraz vyhovára, že nie je na čele odbojných redaktorov, že on iba založil odborový zväz. To je do popuku. Vo verejnoprávnej RTVS už existuje minimálne šesť odborových organizácií, nie je nijaký dôvod zakladať ďalšiu. V skutočnosti títo novinári odbormi vždy hlboko pohŕdali a je to len ich taktika, ako sa chrániť pred prepustením (podobný spôsob si kedysi zvolila Zuzana Kovačič Hanzelová v RTVS, teraz jej manžel v TV Markíza a Miro Frindt opäť v RTVS). Keby im naozaj tak záležalo na právach novinárov, riešili by ich systémovo. Pamätáte sa, ako novinári vyvádzali v roku 2008 pri schvaľovaní nového tlačového zákona? Denníky vychádzali s vybielenými titulnými stranami, všetci hystericky jačali o konci slobody tlače a spomínam si, že z päťdesiatich „osobností“, ktoré sa vyjadrovali v ankete denníka Sme, som sa iba ja venoval mediálnej legislatíve, ale všetci tí herci, speváci, výtvarníci a režiséri to vedeli samozrejme lepšie…
Problém bol v tom, že novinári vtedy (po koľkýkrát už?) išli bez akýchkoľvek zábran proti záujmom verejnosti a hystericky bojovali proti zavedeniu práva na odpoveď, štandardného nástroja, ktorý existuje nielen vo väčšine európskych krajín, ale aj dokumentoch Rady Európy a Európskej únie. Zavádzajúco ho interpretovali ako nástroj na ochranu politikov, hoci je to čistá demagógia, lebo tento nástroj vznikol a všade na svete slúži ako ochrana bežných ľudí proti klamstvám tak často vyfabrikovaným médiami. O tom, že sa tomu rozumejú ako husi do piva, svedčí aj dnešný článok v denníku Sme, v ktorom redaktorka Barbora Plávalová varuje, že vládna koalícia sa chystá opäť zaviesť „sporné právo na opravu“… Zlatá moja, právo na opravu existuje u nás od roku 1966 a v demokratickej Európe od 19. storočia. To, že ho takéto médiá odmietajú uplatňovať a najímajú si špičkových právnikov, aby nemuseli opravovať nepravdivé údaje, ktorými krivdia a ničia životy mnohým čestným ľuďom, je už druhá vec – malo by sa to naformulovať tak, aby bol tento nástroj na ochranu cti a dôstojnosti bežných ľudí účinný.
Ale čo je ešte dôležitejšie – pri boji proti tlačovému zákonu z roku 2008 novinári kopali za záujmy vydavateľov, nemali žiadne vlastné požiadavky, nepokúsili sa presadiť ani len to, čo ich rakúski kolegovia, ktorým sa podarilo uzákoniť redakčné štatúty a nezávislosť redakčnej práce. Ale kto by to za nich presadil, keď Slovenský syndikát novinárov asi pracuje v hlbokej ilegalite, oni sami organizovaním pohŕdajú a zobudili sa až teraz, keď im tečie do topánok. Riešením preto nie je nejaký samostatný zákon na ochranu médií, ktorý presadzuje SaS – to je nekompetentná hlúposť – ale novela tlačového zákona, do ktorej by si novinári naformulovali vlastné požiadavky, ako ich k tomu vyzval zastupujúci premiér Robert Kaliňák.
No ak sa novinári absurdne búria proti pluralite vysielania (ako to robia redaktori RTVS), tam niet kam ustupovať. Lebo základným pilierom demokracie naozaj nie je moderátor, ale slobodná, rôznorodá a vyvážená diskusia, ako to napokon prízvukoval už T. G. Masaryk. Poslaním žurnalistiky nie je určovať pravdu a uzatvárať tým diskusiu, ale poskytnúť priestor všetkým relevantným názorom tak, aby občan mohol na ich základe prijímať vo svojom bežnom živote kompetentné rozhodnutia. Novinár, ktorý sa bráni diskusii, nie je žurnalistom, ale propagandistom. Preto je neobyčajne hlúpe, keď práve tí, ktorí donedávna vykrikovali, že štát sa nemá čo starať do súkromných médií (čo celkom nie je pravda, lebo aj tie sú regulované zákonom o mediálnych službách), teraz nielenže spochybňujú rozhodnutia manažmentu, ktorému sa nepáči jednostrannosť moderátorov (lebo aj to kazí sledovanosť, a teda biznis), ale obviňujú z neho – čuduj sa svete – vládu! Tú vládu, ktorá nepriniesla žiadne zásahy do slobody médií, je dnes atakovaná za výlučné rozhodnutia majiteľov súkromných televízií, ktorí nijako nie sú previazaní so žiadnou vládnou stranou, ani s vládnym politikom. Prirovnávať túto situáciu k „orbanizácii médií“ je strašný blud, pretože na Slovensku nikto neplánuje vytvorenie jednej holdingovej štruktúry a majitelia médií nie sú kamaráti Roberta Fica, ale skôr kamaráti opozičných lídrov.
Mediálne prostredie na Slovensku je jednoducho dlhodobo nezdravé a vzťahy treba nastaviť inak. Nie všetky nápady sú šťastné (návrh SNS na spoplatňovanie slobodného prístupu k informáciám považujem za krok späť – aj keď chápem, že najmä malé obce majú problém so zneužívaním tohto zákona, riešením určite nie je skomplikovanie tohto procesu, lebo, ako som už neraz zdôrazňoval, informovanosť je demokratická disciplína a slúži ľuďom na skvalitnenie života). Ale o všetkom sa dá diskutovať v pokoji a bez zbytočnej ideologizácie. Je jasné, že mnohé mechanizmy nefungujú a treba ich revidovať. Stále upozorňujem na to, že kľúčovým problémom nie je ani tak zákon o RTVS ako skôr zákon o mediálnych službách, ktorý je nefunkčný. Ak opozícia šermuje s tým, že za minulej vlády prijala Rada pre mediálne služby iba jedno rozhodnutie o porušení zákona, tak je to bezočivá demagógia, je to niečo podobné, ako keby niekto tvrdil, že ak za korupciu nebol nikto odsúdený, korupcia neexistuje. Faktom totiž je, že ak za minulé obdobie bolo prijaté rekordné množstvo sťažností a rada nevyhodnotila ako oprávnené takmer žiadne, chyba bude niekde inde. Treba nanovo preskúmať príliš vágne kritériá, na základe ktorých rada rozhoduje.
V každom prípade, súčasné burcovanie do boja proti „orbanizáciii médií“ nie je ničím iným ako ďalším nezodpovedným predvolebným hecovaním más zo strany opozície. Ak by bola na Slovensku ohrozená sloboda prejavu, garantujem vám, že budem prvý, ktorý začne kričať. Nič také sa však nedeje. Tak ako sa nedialo ani v roku 1998, keď „záchrancovia demokracie“ v TV Markíza chránili jedného gangstra Pavla Ruska pred druhým gangstrom Marianom Kočnerom, tak ani dnes, keď sa tí, ktorí robili v RTVS nadprácu, schovávajú za chrbát neschopného manažéra Ľuboša Machaja, ktorého si vybral Igor Matovič. Takto vyzerá vznešený boj za slobodu prejavu? Ľudia, nebláznite…
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.