Priatelia, plný dojmov vás pozdravujem zo srbskej Kovačice, kde som zavítal na pozvanie dolnozemských Slovákov a musím bez okolkov priznať, že som nadšený. Vždy som mal rád Srbsko a pri svojich návštevách Belehradu som neraz poznamenal, že ak niekde cítim slovanskú vzájomnosť, tak je to práve tu. Bol som prvý Slovák, ktorý sa v júni 2013 na medzinárodnej bezpečnostnej konferencii v Belehrade ospravedlnil Srbsku za nezákonné bombardovanie Juhoslávie a povolenie preletov bombardérov NATO cez naše územie. Ale to, čo som dnes zažil v Kovačici, Padine a okolí, bolo niečo úžasné až rozprávkové.
Kovačica je mesto vo Vojvodine, ktoré nielen založili Slováci, ale dodnes je takmer 85 % obyvateľov slovenskej národnosti. Slovenčinu počujete všade: na ulici, na úradoch, v obchodoch, v reštauráciách. Po slovensky džavotali deti, ktoré sa hrali v parku – takou mäkkou ľubozvučnou slovenčinou, až vám srdce poskočí, a toto je ten moment, kedy si poviete: Slováci tu majú budúcnosť (obávam sa, že v takom Slovenskom Komlóši v Maďarsku, odkiaľ pochádza časť mojich predkov, kam sa presuniem zajtra a kde je slovenský život takmer mŕtvy, to už neplatí).
Stretol som sa aj so starostom Kovačice Adamom Jonášom, ktorý mi vysvetlil, že vďaka tomu, že sa srbská vláda o svoje menšiny príkladne stará a váži si ich, prekvitá aj slovenské školstvo, kultúra i spolkový život. Na moju otázku, čo by 50-tisícová slovenská komunita vo Vojvodine potrebovala od vlády Slovenskej republiky najviac, mi všetci spolkoví funkcionári svorne odpovedali, že pomôcť s výstavbou Slovenského domu v Novom Sade. V tejto súvislosti majú ťažké srdce na našich predstaviteľov, lebo boli tu už takmer všetci, od Dzurindu až po Pellegriniho, no keď to porovnajú s tým, ako sa stará o vojvodinských Maďarov Orbánova vláda, tak je to bieda. Pri tejto príležitosti som im predstavil svoju filozofiu krajanskej politiky: súhlasím s tým, že štát, ktorý má tretinu národa za hranicami, sa musí o svojich krajanov zaujímať intenzívnejšie. Aby to však fungovalo, musí to byť obojstranne výhodná spolupráca. Krajania musia byť schopní nielen pýtať peniaze, ale aj lobovať vo svojich krajinách za záujmy Slovenskej republiky. V každom prípade ako poradca predsedu vlády urobím v rámci svojich možností a kompetencií všetko pre to, aby som im pomohol, je to moja srdcová záležitosť.
V Kovačici som navštívil aj slávnu Galériu insitného umenia, ktorá si aktuálne pripomína výstavou 100. výročie narodenia (9. mája 1924) jedného z najvýznamnejších predstaviteľov svetového insitného umenia a zakladateľa tzv. kovačickej školy Martina Jonáša. Kovačický rodák Martin Jonáš (ktorý tu prežil celý život a je tu aj pochovaný) sa poznal aj so Salvadorom Dalím a niektoré jeho obrazy nesú stopy jeho vplyvu. V roku 1976 sa spolu stretli na talianskom ostrove Capri, kde obaja dostali najvyššie ocenenie (zlatú medailu) z medzinárodnej výstavy. Potešila ma informácia, že na jeseň tohto roku sa bude rozhodovať o tom, či bude tzv. kovačická škola insitného umenia zapísaná do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Ak by bola úspešná (a ja nepochybujem o tom, že tam patrí), bolo by to po prvý raz, čo by bola takto ocenená a vyzdvihnutá slovenská kultúra mimo územia samotného Slovenska.
Na záver som položil kvety k pomníku jedného z najväčších hrdinov vojvodinských Slovákov Janka Bulíka. Advokát Ján Bulík bol v roku 1918 zakladateľom Slovenskej národnej rady v Kovačici, bol prvým predsedom Matice slovenskej v Juhoslávii a počas druhej svetovej vojny pomáhal nielen utiecť prenasledovaným krajanom, ale sprostredkúval aj ich prechody do formujúcich sa česko-slovenských jednotiek vo Francúzsku a na Blízkom východe. Gestapo všal jeho činnosť odhalilo, po zatknutí a krutom vypočúvaní ho odvlieklo do koncentračného tábora Mauthausen a tam ho umučilo (v treskúcej zime ho 30. januára 1942 poliali ľadovou vodou a nechali zmrznúť).
Ľudsky najzaujímavejšie bolo pre mňa stretnutie s majiteľom miestnej obuvníckej firmy Mišom Petrašom. A to nielen preto, že tento chlapík je skutočným majstrom svojho remesla, takmer prevteleným Baťom, ktorý v dnešnej dobe stále vyrába neobyčajne kvalitné a pohodlné topánky na mieru, ktoré vydržia (žasol som, čo vie tento človek o ľudskej nohe). Ale najmä pre jeho živý autentický zápal pre krajanské hnutie. Rozpráva ako bača z Očovej a je naučený s vami hovoriť úprimne. Keď bol na Svetovom kongrese Slovákov, nahnevalo ho, že jeho novozvolený prezident povedal svoj prejav po anglicky.
– Počúvajže, synak, a prečože sa ty medzi nami Slovákmi nezhováraš po slovensky?
– Lebo moji predkovia odišli zo Slovenska už dávno.
– A kedyže to bolo?
– V roku 1968…
– Nuž takto ti poviem. Moji predkovia odišli zo Slovenska už pred dvesto rokmi a naskutku by ma prekliali, keby som materinskú reč zabudou…
Jeden deň v Kovačici bol pre mňa malým zázrakom. Bol živou vodou, najmä ak porovnáte našu domácu hašterivosť s týmto svorným žičlivým a optimisticky naladeným spoločenstvom. Na tomto malom kúsku zeme som zažil postavy a postavičky ako z Kusturicových filmov, ľudsky nesmierne autentické, plné ľudovej múdrosti. A tak premýšľam, či by Slovensko nemalo začať hľadať svoju stratenú energiu práve v takýchto živých spoločenstvách dolnozemských Slovákov. Ďakujem, Kovačica, za neobyčajný zážitok, budem sa sem vracať nesmierne rád. Dobrú noc na Slovensko, zajtra sa teším na Komlóšanov.
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.