Americkí podnikatelia – miliardári premiestnili v posledných desaťročiach do Číny milióny pracovných miest, aby dosiahli nižšie výrobné náklady a zvýšili tak svoje vlastné zisky. USA a s nimi aj Európa sú dnes na Číne silne závislé aj vojensky. Novinár Conor Gallagher, ktorý zvyčajne píše pre The Irish Times, dal na túto tému dokopy niekoľko pozoruhodných faktov.
Politici, ktorí sú zaviazaní bohatým, vždy dokázali udržať moc odborov na nízkej úrovni. Tam, kde sa stále štrajkuje, je aj televízna téma. (Snímka obrazovky)
Nedávno som narazil na článok od Century Foundation s názvom „Odvážnejšia americká zahraničná politika znamená viac hodnôt a menej vojny“. („Odvážnejšia americká zahraničná politika znamená viac hodnôt a menej vojen.“) Hlavným argumentom je, že USA musia „preorientovať hodnoty“, ako sú „multilateralizmus a ľudské práva, ktoré sú jadrom ich identity“.
Century Foundation sa opisuje ako „progresívny, nezávislý think-tank“ a zdá sa, že predmetný článok to myslí dobre, ale je rovnako nereálny ako strategické dokumenty o vojnovom štvaní neokonzervatívnych think-tankov, ktoré tvrdia, že Washington zaujme stanovisko proti Rusku, Číne, Irán a komukoľvek, kto ich podporuje.
Autori „Century Foundation“ majú hollywoodsky obraz Ameriky, ktorá sa nevyznačuje brutálnym triednym bojom, ale skôr cnosťou, čo sa odráža aj v jej zahraničnej politike, ktorá stojí za medzinárodným humanitárnym právom či ľudskými právami. Myslím, že každý, kto má základné znalosti o súčasných udalostiach alebo nedávnej histórii, vie, aké je to smiešne, a napriek tomu to do nevoľnosti opakuje každý domnelý think tank. Predpokladám, že toto je klasický príklad výroku Uptona Sinclaira: „Je ťažké prinútiť človeka, aby niečo pochopil, keď jeho plat závisí od toho, že tomu nerozumie. Verím, že “Century Foundation“ svojím zameraním dosiahla nejaké hodnoty. Len ona to myslí naopak. Problém je, že toto sú hodnoty, ktoré priviedli Spojené štáty na pokraj tretej svetovej vojny na viacerých miestach.
Aké sú teda základné hodnoty, ktoré ich stavajú do tejto situácie – a kto ich vlastní?
Myslím si, že príbeh bývalého prezidenta USA Herberta Hoovera (1874-1964, prezidenta USA 1929-1933, so švajčiarskymi predkami menom Huber) je poučný. Mal podiely v baniach v Rusku, kým ich nezhabali boľševici. Hoover na to nikdy nezabudol a komunistov sa bál po zvyšok svojho života – a mal na to dobrý dôvod, keď vezmeme do úvahy, koľko musel stratiť.
Hoci bol Hoover v roku 1932 nútený odísť z úradu, zohral ústrednú úlohu pri organizovaní kapitalistov proti organizovaniu práce v Spojených štátoch a v zahraničí. Jeho odkaz žije v neokonzervatívnom Hooverovom inštitúte v Stanforde. Počas svojho života zostal veľkým obdivovateľom predsovietskeho Ruska: „Na vrchole bola ruská šľachtická rodina a na spodku 100 000 roľníkov a robotníkov a v strede boli len kňazi a dozorcovia.
To do značnej miery zhŕňa trvalú víziu kapitalistickej triedy nielen pre Rusko, ale všade. Vlastníctvo ruských baní či ópiové vojny v Číne možno nehrajú hlavnú rolu v mojom či vašom – čitateľskom – každodennom živote, no môžete sa staviť, že sú dôležitou súčasťou ideológie americkej vládnucej triedy. Koho hodnoty? Dominantnou hodnotou je tu viera, že západní kapitalisti majú právo a povinnosť vykorisťovať a profitovať z každého kúta zemegule. Rovnako ako kapitál musí dominovať nad prácou, musí expandovať a nájsť nové zdroje príjmov. Ak vlády Ruska a Číny bránia tomuto pokroku, musia byť zničené.
Namiesto fráz, ako sú ďalšie americké „hodnoty“, nasledujú otázky alebo myšlienkové cvičenia pre think-tanky, aby sa zamysleli – či chcú vyhrať ďalšiu vojnu, alebo možno dokonca prestať s takými mnohými z nich.
Môžete praktizovať realpolitiku s gangstrami?
USA sú trhovým štátom, v ktorom dominuje nadnárodný kapitál a uchádza sa oň. Ich zahraničná politika a armáda sú nástrojom americkej oligarchie. Preto každá seriózna politická diskusia musí čeliť skutočnosti, že národné záujmy tak, ako sú dnes vyjadrené, nie sú v žiadnom prípade národné, ale reprezentujú záujmy malej skupiny superboháčov.
Keď americkí predstavitelia hovoria o šírení „slobody“, neklamú. Iba ich predstavou slobody je štát oddaný vysokým ziskom – bez politických rozmarov miestneho obyvateľstva, ktoré by mohli znížiť očakávanú návratnosť investície.
Pripomeňme si, že s Ruskom by zrejme nebol žiaden problém, keby v 90. rokoch Putin neskončil šokovú terapiu západných finančných kapitalistov, ktorí zarábali na drancovaní ruských zdrojov. Rovnako ako Herberta Hoovera, aj oni sú prenasledovaní touto príležitosťou, ktorá im bola odobratá, a už štvrťstoročie sa ju snažia získať späť.
Otázka znie: Vzdá sa niekedy americký kapitál dobrovoľne? Povie to niekedy: „Dobre, sme spokojní s tým, čo tu máme, robte svoju vec v rámci svojej sféry vplyvu“?
Nie je to tak, že by to Moskva a Peking už neskúsili. Rusko napríklad vyjadrilo myšlienku vstupu do NATO alebo vypracovanie ďalšej bezpečnostnej dohody. Rusko sa po zániku ZSSR desaťročia márne pokúšalo o vstup do západného klubu.
Čína tiež opakovane opakuje, že svet je dostatočne veľký pre Peking aj Washington. Pozvala USA, aby sa zúčastnili na jej iniciatíve Jedno pásmo a jedna cesta. USA mohli pomôcť nasmerovať projekty, ktoré by boli prospešné pre obe krajiny. Takáto spolupráca dvoch veľmocí by nebola všeliekom na všetky svetové problémy, no zrejme by znamenala oveľa lepšie miesto, ako je to súčasné. Namiesto toho chceli USA celý koláč a namiesto toho sme dostali TPP(Transpacifické partnerstvo), sankcie, zákazy vývozu, novú studenú vojnu, škandál so špionážnym balónom, katastrofálny pokus oslabiť Rusko predtým, ako sa dalo dokopy s Čínou, úspešný pokus odtrhnút Európu odtrhnúť od Eurázie s katastrofálnymi následkami pre Európu a túžbu vidieť pokračovanie Ukrajiny na Taiwane a/alebo v Juhočínskom mori.
Existuje veľký zmätok v tom, prečo Západ naďalej eskaluje beznádejné úsilie. Prečo napríklad západné vlády prosia o náboje pre Ukrajinu namiesto prijatia limitov? Zdá sa, že zúfalstvo pramení z plíživého uvedomenia si, že ich systém sa rozpadá. Celé americké elitárstvo povojnového obdobia je založené na základoch globálnej expanzie zisku s kremíkom a ohňom. Ak všetko hodia na Rusko a prehrajú, do hry by mohla vstúpiť úplne nová teória domino – taká, v ktorej by bol parazitický západný finančný kapitál zatlačený späť. (Samozrejme, vo väčšine prípadov by sa to dalo nahradiť lokálnejšou formou, ale pre západných oligarchov je to stále desivé.) Stačí sa pozrieť na to, čo sa deje vo Francúzsku vo Françafrique! A s USA na Blízkom východe!
Skutočnosť, že Západ už ani nedokáže vyrobiť dostatok zbraní na zásobovanie svojich zástupných vojen, takmer určite znamená, že domino bude naďalej padať. Toto je náraz do systému – opísal ho Malcolm Harris vo svojej knihe z roku 2023 „Palo Alto“:
„Vojnový kapitalizmus si mohol nasadiť pásku cez oči a s dôverou vkročiť do labyrintu strašných, absurdných plánov, pretože mal ako vodítko sonar triednej moci: pokiaľ boli bohatí posilnení a robotnícka trieda oslabená, muselo to ísť správnym smerom. Nezáležalo na tom, že kapitalisti investovali skôr do finančných výšok, monopolných superziskov a medzinárodných výrobných pretekov na dno, než do silných pracovných miest a rozšírenej priemyselnej základne. Dvadsiate prvé storočie by bolo aj tak všetko o softvéri a zlato. Roboty to zistia. Lídri Silicon Valley sedeli na vrchole tohto svetového systému ako čerešňa na zmrzline, izolovaní od topiaceho sa základu bohatou smotanovou vežou.“
Koniec citátu Malcolm Harris.
Pravdepodobne sa stále cítia izolovaní od dôsledkov svojich činov, ktoré postihujú najmä ich predstaviteľov a robotnícku triedu zápasiacu s infláciou a klesajúcou životnou úrovňou, no panika z implózie tohto systému je skutočná – a má na to dobrý dôvod. Myšlienka, že Spojené štáty môžu jednoducho minúť viac peňazí a vyvinúť viac strieborných nábojov, sa rúca ponižujúcim spôsobom.
Veľkým nebezpečenstvom je, že západná kapitalistická trieda, ktorá si nepamätá svetovú vojnu, bude vnímať boj proti Rusku alebo Číne ako viac než len pokus o ich strategické oslabenie. Aby si spomenuli, čo sa stalo Hooverovi, musia znovu získať prístup k svojim baniam v Rusku alebo riskovať, že ich stratia kdekoľvek, čo by z toho urobilo existenčný boj pre západné vlády a kapitál, ktorému slúžia. Na druhej strane ruskí predstavitelia už vyhlásili, že ich vojenská operácia proti Západu na Ukrajine je životne dôležitá. No, potom máme do činenia s dvomi jadrovými mocnosťami, z ktorých obe považujú tento boj za existenčný.
Veľkou iróniou situácie Západu je, že chamtivosť finančného kapitálu podkopala jeho schopnosť uspokojiť svoju chamtivosť na celom svete.
Vyhĺbili Západ, aby rýchlo zarobili. Tam, kde výroba úplne nezanikla, sa úplne vyčerpala (pozri napríklad Boeing). Vláda sa zredukovala na zbierku bezcenných pätolizačov túžiacich profitovať zo svojho otroctva.
Bola to chamtivosť amerických elít, ktorá spôsobila, že americká robotnícka trieda prišla v rokoch 2001 až 2018 o 3,7 milióna slušne platených pracovných miest, a to len tým, že sa presunuli pracovné miesta do Číny.
Les Leopold vo svojej knihe „Wall Street’s War on Workers“ vypočítal, že vykorisťovanie Spojených štátov na Wall Street (vrátane Číny, NAFTA, spätného odkupu akcií atď.) viedlo od roku 1996 k prepusteniu 30 miliónov Američanov. Niet divu, že zúfalo túžia po nových trhoch. Zamerajme sa však na chvíľu na Čínu, ktorá súperí s Ruskom o prvé miesto na zozname nepriateľov.
Zámerná decimácia výroby v USA za posledných niekoľko desaťročí zničila výskumnú kapacitu USA. To znamená, že USA sa spoliehajú na komponenty z Číny pre lietadlové lode a ponorky. To znamená, že bilión dolárov vo výdavkoch na obranu pomáha obohatiť Čínu: práve krajinu, ktorá údajne stojí za zvýšenými výdavkami na obranu.
Nemohli vraj vedieť, že sa to stane, aj keď vtedy upozorňovali, že presne takáto situácia nastane. Robotníci to vedeli. Tu je článok z roku 2000 v New York Times s názvom „Pochod odborov proti obchodnej dohode s Čínou“:
„Tisíce oceliarov, vodičov kamiónov, robotníkov automobilového priemyslu a ďalších členov odborov sa dnes zhromaždili na Capitol Hill a pochodovali cez sály Kongresu, aby zablokovali obchodnú dohodu s Čínou. Ich posolstvo, prednesené odborovými predákmi a radovými členmi, ktorí cestovali až z Michiganu a Nebrasky, bolo, že obchod funguje pre americké spoločnosti, ale nie pre amerických zamestnancov.
… [Členovia odborov] povedali, že sú jednoducho proti dohode s krajinou, ktorá nerešpektuje práva pracovníkov a podľa ich názoru sa nezastaví pred ničím, aby ukradla pracovné miesta, ktoré sú chrbtovou kosťou americkej strednej triedy.“
Koniec citátu New York Times.
Nie je prekvapením, že väčšina amerických zákonodarcov nechcela hovoriť o svojom hlasovaní za normalizáciu obchodných vzťahov s Čínou v roku 2000 (čo vydláždilo cestu do WTO), keď Politico napísalo WTO k 20. výročiu vstupu Číny do WTO. Ale štyria americkí „experti“, ktorí plánovali a rokovali o normalizácii obchodných vzťahov s Čínou, sú v článku Politico opísaní ako tí, ktorí nič neľutujú. Prečo by mali? Odmenou im boli lepšie fleky.
Je úplne nejasné, ako presne chcú Spojené štáty viesť túto vojnu s Čínou, po ktorej tak zúfalo túžia, vzhľadom na to, že sa spolieha na nerasty a komponenty, ktoré sú pre americkú armádu kritické, od Číny. Ako zdôrazňuje „Army technology“:
„Ministerstvo vnútra USA v roku 2018 zverejnilo zoznam 35 minerálov, ktoré považuje za nevyhnutné pre ekonomiku a národnú bezpečnosť (aktualizovaný v roku 2022), vrátane mnohých vzácnych zemín. Problémom USA je, že miestna produkcia týchto materiálov je veľmi obmedzená.
Miera závislosti od dovozu sa líši od nerastu k nerastu. Berýlium sa používa predovšetkým na výrobu ľahkých materiálov pre bojové lietadlá, lítium je nevyhnutné pre modernú výrobu batérií a cín sa používa v elektronike vrátane polovodičov pre vojakov, čo je sektor, ktorý bude mať do roku 2030 hodnotu 17,5 miliardy dolárov.
Zatiaľ čo USA si niektoré z vyššie uvedených nerastov vyrábajú samy, v mnohých iných surovinách sú úplne závislé od Číny a iných krajín. Cer sa používa v batériách a vo väčšine zariadení s obrazovkou. Magnety kované z neodýmu a samária sú necitlivé na extrémne teploty a používajú sa v ovládačoch lietadiel, riadení rakiet, riadiacich systémoch, motoroch lietadiel a tankov, satelitnej komunikácii a radarových a sonarových systémoch.
Koniec citátu „Army Technology“.
Opäť to bola Wall Street, ktorá presunula spracovanie vzácnych zemín a iných nerastov do Číny, predala ťažobné aktivity čínskym spoločnostiam a zožala odmeny. Matt Stoller a Lukas Kunce rozprávajú príbeh v článku z roku 2019 v The American Conservative:
„V 70. a 80. rokoch minulého storočia ministerstvo obrany investovalo do vývoja technológie na používanie takzvaných magnetov vzácnych zemín. Investícia bola taká úspešná, že s pomocou grantov Pentagonu sa inžinierom General Motors podarilo vyvinúť magnet vzácnych zemín, ktorý je teraz nevyhnutný pre takmer každé špičkové vojenské zariadenie v inventári USA, od inteligentných bômb a stíhačiek až po lasery a komunikačné zariadenia. Výhody investície DARPA sa neobmedzovali len na armádu. Magnety umožňujú mobilné telefóny a modernú komerčnú elektroniku
Čína si už čoskoro uvedomila hodnotu týchto magnetov. Čínsky premiér Teng Xiao-pching v roku 1992 povedal: „Blízky východ má ropu, Čína má vzácne zeminy“, čím zdôraznil dôležitosť stratégie vzácnych zemín, ktorú pre Čínu presadzoval. Súčasťou tejto stratégie bolo prevziať kontrolu nad priemyslom manipuláciou motivácií Wall Street.
Dvaja zo Xiaopingových zaťov sa v polovici 90. rokov obrátili na investičného bankára Archibalda Coxa mladšieho, aby použili jeho hedžový fond ako zásterku pre ich spoločnosti na kúpu americkej spoločnosti vzácnych zemín. Boli úspešní a kúpili továreň a potom presunuli pracovné miesta v Indiane, patenty a know-how do Číny. Nebol to jediný veľký krok, pretože Cox sa neskôr presťahoval do luxusnej rezidencie v New Yorku za 12 miliónov dolárov. Výsledok je pozoruhodne podobný ako v prípade Huawei: USA sa úplne zbavili technológie a trhu, ktoré vytvorili a dominovali len pred 30 rokmi. Čína má takmer úplný monopol na vzácne zeminy a americká armáda je teraz 100 percentne závislá od Číny, pokiaľ ide o zdroje na výrobu jej pokročilých zbraňových systémov, podľa vládnych štúdií USA.
Záverečný citát „The American Conservative“-
Môžu USA očakávať, že sa viac vojakov prihlási do zástupných vojen, keď budú musieť bojovať s hypersonickými raketami palicami a kuchynskými nožmi?
Štúdia Bank of America z roku 2020 zistila, že výroba všetkej produkcie súvisiacej s exportom, ktorá nie je určená na čínsku spotrebu, bude stáť americké a európske spoločnosti 1 bilión dolárov počas piatich rokov. Stalo sa v tejto veci niečo alebo jednoducho predpokladáme, že AI nájde riešenie?
Za predpokladu, že USA zajtra vyčlenia 1 bilión dolárov na pomoc spoločnostiam presunúť výrobu späť, aké ďalšie problémy by nastali? Minimálne jeden už vyplýva zo zákona o CHIPS a zákona o znižovaní inflácie. Podľa tohto ukazovateľa sa preinvestovalo 263 miliárd dolárov a vytvorilo sa 113 400 pracovných miest, no zároveň sa objavil nový veľký problém. Nie je dostatok pracovníkov s požadovanými zručnosťami.
Taiwan Semiconductor Manufacturing Company musela odložiť spustenie výroby vo svojich závodoch v Arizone až do roku 2025 pre nedostatok pracovnej sily a očakáva sa, že nedostatok bude pokračovať aj v nasledujúcich rokoch. Lodenica, ktorá stavia novú fregatu amerického námorníctva, nemôže nájsť pracovníkov, čo spôsobilo minimálne trojročné meškanie. Aplikujte to na iné odvetvia a pridajte rozpadávajúcu sa infraštruktúru krajiny a cena naďalej rastie.
Je tu tiež otázka, ako obmedziť moc parazitujúcich finančných kapitalistov, ktorí by okamžite zničili všetky snahy o zlepšenie národnej situácie.
Udržiavanie amerického finančného kapitalizmu na uzde
To nás privádza k ďalšej veľkej irónii. Každý, kto má v americkej vláde nejaký rozum, kto chce z USA urobiť opäť silný národný štát, by sa mal obrátiť na nepravdepodobný zdroj, pokiaľ ide o kontrolu americkej oligarchie: mal by sa obrátiť na ruského prezidenta Vladimira Putina, ktorý úspešne skrotil oligarchiu vo svojej krajine, aspoň na tých miestach, kde stála v ceste národným záujmom.
Americký systém sa nedokázal ani trochu sám zreformovať, čo znamená, že vyprázdnená imperiálna moc je teraz opakovane odhaľovaná a násilne tlačená späť do zahraničia. Existujú paralely s Ruskom počas prvej svetovej vojny, keď priemyselné a byrokratické nedostatky, ekonomické ťažkosti a vláda bez legitimity viedli k vzostupu boľševikov.
Nevidel som, že by to nejaký think-tank odporúčal, ale pri rýchlosti, akou USA stále začínajú vojny, by bolo lepšie prísť s niečím rýchlo.
Poznámka: Je zaujímavé, že prastarý otec predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej mal v Rusku textilné impérium. Vlastnil jeden z najväčších aktív v krajine, ale spoločnosti boli po revolúciách v roku 1917 znárodnené.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.