Pred pár dňami rokoval slovenský premiér Robert Fico v Azerbajdžane o dodávkach plynu. Médiá tomu čiastočne venovali pozornosť, no najviac ich zaujalo, že predseda vlády našiel spoločnú reč s azerbajdžanským autokratom Ilhamom Alijevom. Akoby si zemný plyn vyberal podľa formy vlády, kde sa prirodzene uskladní na tom či onom teritóriu planéty. Spôsob, akým novinári reagovali na rokovanie s Azerbajdžanom dokumentuje, ako je ich svet vzdialený materiálnej realite. Problém s chápaním reality majú nielen slovenskí škrabáci, ale aj najinformovanejší ľudia sveta. Napríklad generálny tajomník NATO.
Plyn náš každodenný
Z okolnosti, že Slovensko rokuje s Azerbajdžanom, vyplýva niekoľko dôsledkov:
Po prvé, aj keď má súčasná vláda racionálnejší vzťah k Rusku ako tri predchádzajúce kabinety Zuzany Čaputovej, aj Robert Fico celkom realisticky predpokladá, že v dohľadnom čase bude nákup plynu z Ruska a najmä jeho tranzit cez Ukrajinu takpovediac zasekaný.
Po druhé, rokovania s Azerbajdžanom (ale ani prípadne s Nórskom) netreba interpretovať s ružovými okuliarmi na očiach, pretože aj toto je projekt na dlhé lakte a azda ešte dlhšie roky. Jednak preto, lebo potrubné spojenie medzi Azerbajdžanom a Európou nie je dostatočné. Pracuje sa síce na viacerých projektoch, ale čas ich dokončenia ani kapacita nie sú optimálne. A jednak preto, že ak má Azerbajdžan ťažiť výrazne viac plynu, aby uspokojil narastajúce európske potreby, musí získať investície do nedotknutých ložísk. A to je tiež beh na poriadne dlhú trať.
Po tretie, aj keď je plyn v súčasnosti ešte stále z racionálneho a ekonomického hľadiska najvýhodnejším zdrojom energie, politické a ideologické vplyvy a trendy v Európskej únii môžu poriadne skomplikovať všetky plány na využívanie tohto energetického nosiča. Napríklad Nemci chcú na jednej strane zachovať produktivitu svojho priemyslu (vrátane výroby energeticky náročnej ocele), no na strane druhej sa zastrájajú, že fabriky budú namiesto lacného plynu poháňať drahou elektrinou a ešte budú pri tom ohŕňať nosom nad používaním jadrového paliva. Mohli by sme si povedať, že je to nemecká vnútorná záležitosť a pochabosť, ale to platí len dovtedy, kým sa Berlín nepokúsi urobiť svoju energetickú politiku súčasťou európskej agendy. Samozrejme, logickým riešením by bolo čo najskôr obnoviť dodávky z Ruska, ale to je v aktuálnej politickej atmosfére, po sabotáži systému Nord Stream a výraznom obmedzení tranzitu cez Ukrajinu nepredstaviteľné.
Napokon, Slovensko je z hľadiska energetického mixu obzvlášť zraniteľné, a preto nebude jednoduché ekonomicky a politicky manévrovať v načrtnutom prostredí. Niektoré premenné sa môžu čiastočne zmeniť (k lepšiemu aj horšiemu) v dôsledku európskych volieb aj volieb prezidenta v USA, ale nie je možné ani rozumné sa na to spoliehať. Aj preto bola iniciatíva v Azerbajdžane krokom správnym smerom, i keď sám osebe veľa neznamená a bude potrebné urobiť oveľa viac.
Druhýkrát v tej istej rieke
A teraz z iného súdka:
Ešte minulý mesiac navštívil generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg Ukrajinu. V Kyjeve sa dopustil nasledovného vyhlásenia: „Ukrajina má oprávnené miesto v NATO. Ukrajina sa stane členom NATO. Práca, ktorú v súčasnosti robíme, vás uvádza na neodvratnú cestu k členstvu v NATO, takže keď nastane správny čas, Ukrajina sa môže stať okamžite členom NATO.“
Jens Stoltenberg na túto tému zjavne nehovorí za všetky štáty aliancie, ale nepochybne v tomto ohľade zdieľa pocity a názory mnohých vplyvných členov NATO. Ak by to bolo na Poliakoch a pobaltských republikách, Ukrajina by už bola dávno členom aliancie. Ak by rozhodovali len Maďari a Slováci (za súčasnej politickej konštelácie), Ukrajina by sa členom NATO nestala. Realisticky je potrebné uznať, že či a kedy sa stane náš východný sused členom aliancie, rozhodne predovšetkým Washington s asistenciou Londýna. Paríž a Berlín sa zariadia podľa aktuálnych politických vetrov a všetko ostatné bude len vecou presviedčania, ekonomického nátlaku a prísľubov rôznych investičných výhod či iniciatív.
Ak však máme ostať v mantineloch reality, takisto je potrebné dodať, že vojna na Ukrajine sa začala preto, lebo NATO chcelo túto krajinu za člena, respektíve si z nej chcelo vybudovať baštu medzi Karpatmi a Dneprom, Baltským a Čiernym morom (aj keď s prvým menovaným povodím priamo nesusedí). Členstvo Ukrajiny v NATO nie je nepredstaviteľné a nie je ani nemožné. Ba dokonca je to jedna zo strategických alternatív utvárania vzťahov s Ruskom a budovania novej bezpečnostnej architektúry v Európe. Takéto usporiadanie je však postavené na extrémnej nerovnováhe síl, a preto musí počítať s permanentnou nestabilitou a akútnou hrozbou nového alebo pokračovania prerušeného konfliktu.
Zatiaľ nie je zrejmé, či sa členstvo Ukrajiny v NATO alebo jej iná forma úzkej asociácie s alianciou stane väčšinovým názorom, a teda aj neodvratným výsledkom prebiehajúceho konfliktu. S ohľadom na vývoj udalostí to nie je možné vôbec vylúčiť a v takom prípade je potrebné pripraviť sa na to, že príčiny, pre ktoré táto vojna vypukla, ostanú nevyriešené a z toho budú aj vyplývať mnohé dôsledky.
Otázka budúceho statusu Ukrajiny a vzťahu takzvaného západu s Ruskom je významná a pálčivá, avšak to je téma na iný deň a iný článok.
Zdroj: https://www.datel.news/
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.