O mesiac sa uskutočnia európske voľby. S ich výsledkami spájajú rôzni politici a ich voliči často veľmi protirečivé nádeje a očakávania. Tak ako v prípade každých volieb, aj na úrovni Európy je vhodné každé očakávanie a želanie konfrontovať s realitou.
Význam európskych volieb na Slovensku podčiarkuje skutočnosť, že viaceré strany do zápasu o kreslá europoslancov vysielajú popredných politikov alebo postavy a postavičky, o ktorých si myslia, že sú z akéhosi dôvodu významné alebo majú iný potenciál získať si priazeň voličov. Napríklad Smer okrem bruselskej stálice a jednotky kandidátky Moniky Beňovej na druhé a tretie miesto postavilo výrečných podpredsedov strany Ľuboša Blahu a Erika Kaliňáka. Za SaS sa do Bruselu chystá zakladajúci predseda Richard Sulík a najhlasnejšia poslankyňa Jana Cigániková. PS na čelo európskej kandidátky nasadilo expremiéra Ľudovíta Ódora. Vládna SNS ide do volieb na čele s predsedom Andrejom Dankom, hneď za ním nasledujú členovia vlády Tomáš Taraba a Martina Šimkovičová.
Zdá sa, že strany majú veľkú motiváciu uspieť nielen preto, aby utvrdili svoje postavenie na domácej politickej scéne a uspokojili ambície niektorých politikov, ale aj preto, lebo chcú mať čo najväčší vplyv na utváranie politík Európskej únie a na jej bezprostrednú aj vzdialenejšiu budúcnosť. Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o pozitívny trend a čiastočne s tým aj možno súhlasiť. Avšak len s dôvetkom, že Slovensko sa zobudilo trochu neskoro, čo je subjektívny problém. Objektívne je potrebné pripustiť aj to, že aj keby brali slovenské politické strany európsku politiku vážnejšie oveľa skôr, prevládajúcim trendom v únii by sa aj tak museli zväčša prispôsobiť. Výhodou skoršej aktivity by však bola oveľa informovanejšia domáca verejná diskusia na tému EÚ a od toho by bolo možné odvodiť aj realistické plány a očakávania. Samozrejme, k informovanej alebo aspoň informovanejšej diskusii mali prispieť aj realisticky referujúce médiá, ale to sa od slovenských škrabákov a televíznych či rozhlasových tárajov nedá očakávať, pretože na to nemajú dostatočnú intelektuálnu výbavu.
K informovanej debate o EÚ by okrem iného mohlo patriť aj uvažovanie o tom, o čom sa vlastne rozhoduje a nerozhoduje v eurovoľbách. Ešte pred desaťročím alebo pätnástimi rokmi by sa dalo povedať, že eurovoľby rozhodnú o tom, či bude Európsky parlament ovládať ľavica alebo pravica a tomu bude zodpovedať aj výber šéfa Európskej komisie a niektorých komisárov. Dnes to už neplatí, respektíve platí to len čiastočne, pretože deliaca línia bude do veľkej miery narysovaná medzi progresívnymi a neprogresívnymi silami a na jednej aj druhej strany barikády sa ocitnú tak pravicové, ako aj ľavicové a medzi nimi rôzne odtiene liberálov, konzervatívcov, zelených a podobne. Ako ilustráciu uveďme, že ak v celoeurópskych voľbách vyhrá ľavica, slovenský Smer (je takmer nepochybné, že bude v našej prvej trojke) bude súčasťou víťazného bloku, avšak z pohľadu riešenia viacerých politík od agendy Green Deal, cez migračnú politiku a plánov na rozširovanie kontinentálneho bloku, až po európsku zahraničnú a bezpečnostnú politiku (vzťah k Rusku) bude viac na jednej lodi s časťou mierne euroskeptickej pravice. A ak sa do Európskeho parlamentu dostanú zástupcovia KDH, tak síce nájdu veľa spoločných tém so stranami Európskej ľudovej strany, ale napríklad aj s nemeckými socialistami z SPD, ktorá je v zahraničnej politike na nerozoznanie od spolku CDU-CSU. Inými slovami Európsky parlament už je a po najbližších voľbách bude ešte viac ideologicky rozdelený na iných základoch, ako sme boli zvyknutí. A z toho vyplávajú viaceré dôsledky. Jedným z nich je okolnosť, že tradičné európske frakcie budú čoraz menej súdržné, budú vznikať nové alebo sa budú rôznym spôsobom preskupovať. Nielen v tomto volebnom období, ale najmä v najbližších desaťročiach.
Aj keď budú predseda Európskej komisie a jej členovia vybraní na základe výsledkov volieb posudzovaných ešte tradičnou ideologickou optikou, zloženie Európskeho parlamentu nebude jediným určujúcim faktorom. Komisárov (aj keď musia prejsť grilovaním v EP) navrhujú národné vlády a zloženie exekutívnych orgánov členských štátov utvárajú výsledky národných volieb. Pred voľbami do Európskeho parlamentu sa uskutočnili voľby vo viacerých členských štátoch a ďalšie národné voľby prebehnú ešte tento aj budúci rok v ďalších krajinách bloku. To všetko bude mať vplyv na zloženie komisie, ktorá do veľkej miery diktuje tak obsah, ako aj tempo celoeurópskej agendy. Vo väčšine prípadov však má posledné slovo Rada Európskej únie, to znamená, že k slovu sa opäť dostávajú vlády členských štátov. Každý z nich teoreticky a, ako sme videli, aj prakticky môže v hociktorej oblasti uplatniť právo veta. Z tohto pohľadu sú preto ešte stále dôležitejšie národné voľby, nie európske. EÚ nie je federácia ani konfederácia (aj keď poniektoré politické sily si to prajú), a preto sú možnosti Európskeho parlamentu aj komisie výrazne ohraničené a bez súhlasu vlád národných štátov je možné presadiť iba obmedzený okruh rozhodnutí.
V Rade Európskej únie má každý členský štát jeden rovnocenný hlas. Aspoň teoreticky je to tak. Reálna sila jedného rovnocenného hlasu je však umocňovaná alebo oslabovaná rôznymi vplyvmi – napríklad ekonomickou silou (alebo veľkosťou HDP) či mierou závislosti od iných členských štátov. Napríklad Slovensko je extrémne závislé od Nemecka a do veľkej miery aj od Francúzska. Slovensko, Maďarsko, Česko a Poľsko sú všetky extrémne závislé jednak od nemeckých investícií, a jednak od nemeckého exportu aj importu. A celá V4 je stále veľmi závislá do eurofondov, ktoré má pod palcom Európska komisia, a tam spravidla vždy dosiahnu väčšinu najdôležitejší hráči únie, kde hrajú Nemecko a Francúzsko primát a asistujú im Taliansko a Španielsko. Tieto štáty sami o sebe nemajú ani v komisii väčšinu, ale s ohľadom na veľkosť svojich ekonomík v takých otázkach, ako je trestanie zastavením eurofondov, vždy dokážu získať väčšinu.
Týmto veľkým oblúkom sa dostávame k poznaniu, že eurovoľby sú síce dôležité a nemalý vplyv na jej chod budú mať aj nová komisia aj nový parlament, avšak na to, aké trendy prevážia v kontinentálnom bloku, budú mať väčší vplyv parlamentné voľby v Nemecku v októbri 2025. Zatiaľ sa zdá, že je úplne jedno, či ostane pri moci SPD alebo sa kormidla opäť ujme CDU-CSU, v oboch prípadoch ostane európska politika Berlína nezmenená. Z toho vplýva záver, že aj na úrovni Európskej komisie aj Rady EÚ ostanú mnohé trendy v rozhodovaní nezmenené. Niekto by si mohol povedať, že voľby v Rakúsku na jeseň tohto roku veštia nástup euroskeptikov k moci vo Viedni, čo by sa mohlo odraziť na hlasovaniach v Rade EÚ. Naozaj mohlo, ale len v určitom rozsahu, pretože aj keď je Rakúsko ekonomicky neporovnateľne silnejšie ako jednotlivé členské štáty V4, aj Viedeň nevyhnutne potrebuje dobré vzťahy s Nemeckom a napokon aj s Francúzskom a ďalšími veľkými hráčmi.
Trendy v Európskej únii sa menia iba veľmi ťažko, respektíve iba veľmi pomaly. A aj keď vo viacerých členských štátoch rastie nespokojnosť s mnohými aktuálne presadzovanými politikami a agendami, od blížiacich sa európskych volieb je potrebné mať iba realistické očakávania. Nerealistické očakávania vedú k zbytočným sklamaniam a nedorozumeniam.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.