Vždy, keď vláda účelovo mení zákon o televízii a rozhlase – či už za Radičovej, alebo za Fica – patrí sa dvihnúť prst a pripomenúť, že redakcie nemajú kľačať pri nohách vlády. V prípade Machajovej RTVS sú však reči o potrebe „udržať nezávislosť“ komické. Akú nezávislosť? RTVS bola roky ukážkou jednostrannosti a politického aktivizmu. Pokračovanie tohto stavu by bola najhoršia z dostupných možností.
Na obranu Machaja môžeme povedať len toľko, že to nebola výlučne jeho chyba. Väčšina médií sa v posledných rokoch zradikalizovala za hranicu príčetnosti. Nerobili kritickú žurnalistiku. Robili kampane. A platilo to aj o „verejnoprávnej“ RTVS. Dokonca ešte predtým, ako do jej vedenia nastúpil Machaj a jeho tím (2022).
Aj pri pandémii a očkovaní, aj pri vojne na Ukrajine sa televízie správali ako úrad propagandy. Priestor pre kritiku vládnej línie alebo priestor pre otvorenú, polemickú diskusiu bol v rokoch 2020 – 2023 takmer nulový.
Komsomolský štýl sa neprejavoval len v spravodajstve RTVS, ale takmer v každej relácii – vrátane ženských formátov ako Silná zostava (ktorý, mimochodom, úrovňou vystúpení pripomínal chránenú dielňu). V „diskusiách“ často vystupovali ľudia s rovnakými názormi, ktorí dokola odriekali predpísanú líniu. Pandemickú, vojnovú, inkluzívnu…
RTVS nemala nič spoločné so službou národu a verejnosti. Naopak, išla proti nej, respektíve proti väčšine.
Názorný príklad, ako vyzerá „diskusia“ RTVS, sme videli vo februári. Večera s Havranom riešila tému dvoch rokov vojny na Ukrajine. Obsadenie: progresívny moderátor Havran, reportér progresívneho Denníka N Forró, poradkyňa progresívnej prezidentky Kobzová (manželka poslanca PS) a exminister progresívnej Ódorovej vlády Wlachovský.
Intelektuálny rozmer „debaty“ bol diétny. Sledovali sme čistú – a mimoriadne plytkú – propagandu. Štyria ľudia s rovnakými názormi (a rovnakými predsudkami) recyklovali naučené frázy.
Zastúpenie pre ľudí s iným, kritickým postojom bolo v RTVS roky okrajové. Zašlo to tak ďaleko, že na čiernych zoznamoch končili aj niektorí bezpečnostní analytici. Nie preto, že by boli proruskí. Len preto, že neboli dostatočne pravoverní. Čiže dostatočne progresívni či atlantickí…
Jednostranné kampane a potláčanie kritiky vždy vedú k trom deformáciám. K strate kontaktu s realitou. K strate kontaktu s veľkou časťou spoločnosti. A napokon k strate rozumu.
Slovom, RTVS bola úplne inde ako väčšina jej divákov, ktorí si ju platili a platia – či už cez koncesie, alebo po novom cez dane.
Asi netreba dodávať, že pokračovanie tohto stavu by bolo choré. Bola by to asi najhoršia z dostupných možností.
RTVS si žiada hlbšie zmeny. Hoci aj podobne spornou (účelovou) zmenou zákona, akú sme videli za Radičovej vlády.
Samozrejme, pri takýchto zmenách sú vždy obavy, aby snahy politicky preformátovať vedenie telerozhlasu neskončilo zle: tvrdo provládnou televíziou v službách Smeru. Alebo alternatívnou televíziou v réžii „konšpirátorov“ (ako varujú vystrašené hlavy z PS).
Dovolíme si však namietať, že tento scenár je takmer vylúčený.
Obavy môžeme mať skôr opačné: či sa aj po takýchto sporných zásahoch vlády podarí vykoreniť z verejnoprávnych médií progresívny fanatizmus. Skúsenosť ukazuje, že s týmto problémom nevedeli pohnúť ani ľudia ako Rezník.
Rezník do RTVS nastúpil v roku 2017. Obviňovali ho, že zastupoval Dankovu SNS a Ficov Smer. Opozícia mala obavy, že telerozhlas nastaví hrubo provládne. Výsledok? Ani za Rezníka RTVS neovládol Smer či SNS. Zato sa v nej aj ďalej veľmi úspešne premnožovali woke aktivisti a progresívne kvasinky. Rezník ich dominanciu dokázal len mierne korigovať. Nie otáčať. Nešlo to.
Jednoducho, pravdepodobnosť, že nový telerozhlas bude verne a okázalo – či dokonca propagandisticky – slúžiť Ficovi a Dankovi, je nízka. O niečo pravdepodobnejšie sa javí skôr to, že ani nové vedenie zásadnejšie nepohne s prevahou pokrokových kazateľov medzi novinármi, umelcami a kreatívcami RTVS, respektíve STVR. Výsledkom bude len osekávanie extrémov. A o niečo väčší priestor pre ľudí blízkych vláde, ktorí budú vyvažovať a dovažovať pôvodné jadro televízie a rozhlasu.
Riešenia, ktoré by zásadnejšie prekreslili pomery síl v mediálnom prostredí, sú len dve.
Jedným by bol maďarský alebo donedávna poľský model. Teda niečo ako národno-konzervatívne verejnoprávne médiá, ktoré by boli aspoň čiastočnou protiváhou tých progresívnych. Tento model bol v Poľsku aj v Maďarsku vysoko sporný (právne aj politicky), no mal aj výhody. Mediálne prostredie nebolo plošne jednorafarebné. Popri väčšine liberálnych a progresívnych médií boli na trhu aj väčšie konzervatívne televízie kontrolované vládou.
Táto cesta je však na Slovensku, ako sme spomínali vyššie, takmer nemožná. Nemáme tu ani silné konzervatívne strany, ani silné národno-konzervatívne zázemie v teréne publicistiky, think-tankov, inštitútov, agentúr, médií… Ak sa to má napraviť a ak má na Slovensku vyrásť širší konzervatívny ekosystém v médiách, potrvá to roky.
Druhým a schodnejším riešním je nastaviť manažment verejnoprávnych médií technokraticky a pragmaticky. Aby RTVS alias STVR popri „silných zostavách“ inkluzívnych kádrov vytvorila primeraný priestor aj pre tých druhých. Konkrétne pre kritikov progresívcov. A áno, aj priestor pre tých, ktorí zastupujú vládne strany alebo ich voličov. Prečo nie.
Bol by to krehký stav nabitý protikladmi. No bol by lepší ako to, čo sme tu mali doteraz.
Berme to z toho lepšieho, optimistického konca. Kaziť mediálnu a televíznu spartakiádu dnes môže byť vysoko prospešná činnosť.
Dag Daniš / Denník Štandard
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.