Koalícia má na stole ďalšiu vysoko výbušnú tému – zákon o mimovládnych organizáciách. Viaceré z nich majú byť označené ako „organizácie so zahraničným financovaním“. Pôsobí to neškodne a dokonca aj transparentne. No skúsenosti z Maďarska ukazujú, že aj takéto drobné zmeny vedú k hysterickému kriku. V tejto hre totiž ide o veľa.
Návrh zákona, ktorý presadzujú poslanci z klubu SNS, je namierený na takzvané politické nadácie a prináša dve užitočné zmeny. Mimovládka, ktorá prijme dary zo zahraničia, má byť označená ako organizácia so zahraničným financovaním. A výročné správy občianskych združení majú byť podrobnejšie a verejne dostupné v centrálnom registri.
Obe zmeny pôsobia ako samozrejmosť. Každý verejne aktívny hráč – či už je to politická strana, alebo politická nadácia – by mal zverejňovať informácie o financovaní. A áno, ak nejakú organizáciu kŕmia štedrí zahraniční darcovia či dokonca zahraničné vlády, mala by to mať uvedené vo svojom profile.
Dôvody, prečo by sa to malo zakrývať, neexistujú.
Zato existujú dobré dôvody, aby sa to povinne priznávalo. Viaceré neziskovky a občianske združenia totiž fungujú ako politickí hráči. Ich úlohou je ovplyvňovať politiku, verejnú mienku, médiá, spoločnosť. A občas aj vojenské rozhodnutia vlády. Niekedy to robia vo verejnom záujme. Inokedy aj v záujme sponzora. Napríklad zahraničného sponzora…
V posledných rokoch to zašlo ešte ďalej. Poniektoré politické inštitúty nemajú len bočný vplyv. Mali svojich ľudí priamo vo vláde. Ako ministrov a štátnych tajomníkov, ktorí robili vážne rozhodnutia v zahraničnej a bezpečnostnej politike.
Za éry Obyčajných dodal Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku (SSPI) ministra obrany Naďa aj štátneho tajomníka Majera. Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku zas vychovala ministra hospodárstva Hirmana.
A aby sme nezabudli, prezidentka Čaputová vyrastala vo Via Iuris. Financovala ju londýnska pobočka Open Society Foundation.
Dva spomínané inštitúty zas v minulosti financovala vláda Spojených štátov či vláda Veľkej Británie. Ministri z týchto inštitútov sa podľa toho aj správali. Fanaticky presadzovali „atlantické priority“ (ako sa tomu hovorí v ich newspeaku) aj za cenu úplného krachu domácej verejnej podpory.
Dôvody, prečo si politické nadácie a združenia zaslúžia vyšší stupeň verejnej kontroly, majú korene v 80. rokoch.
Počas vlády Ronalda Reagana tajné služby vycúvali z vplyvových operácií v zahraničí (podpora a školenia aktivistov, financovanie študentských hnutí, koordinácia médií). CIA časť politických úloh namierených na zahraničie presunula na dve vplyvné politické mimovládky: Freedom House a National Endowment for Democracy.
Tieto mimovládne organizácie robili popri podpore slobody a demokracie takmer to isté, čo v minulosti CIA: prenikali do iných krajín, podporovali politické skupiny, pripravovali a školili aktivistov, novinárov, obchodné združenia a presadzovali záujmy americkej zahraničnej politiky. Niekedy aj proti záujmom domácej vlády.
Dva predchádzajúce odseky nie sú komentár Štandardu, ale tvrdenia amerického investigatívneho novinára Roberta Parryho. Sú to fakty, ktoré vychádzajú z odtajnených dokumentov Reaganovej knižnice. Jednoducho: mimovládne organizácie sa začali používať na presadzovanie zahraničnej politiky Spojených štátov vo vybraných krajinách.
Robert Parry tvrdil, že niektoré mimovládne organizácie sú vlastne predĺženou rukou tajných služieb. Samozrejme, s hybridným financovaním a hybridným riadením. Na konci reťazca politických inštitútov, aktivistov a nadácií sú však spravidla vlády veľmocí. A ich záujmy.
Samozrejme, v prípade Spojených štátov či Británie platí, že sú to spojenecké krajiny. Ich podpora pre mimovládne organizácie je celkom legitímna a často aj užitočná (ochrana slobody, ľudských práv, boj s korupciou). No popri tom by mala byť aj transparentná. Napríklad: ak nejaký inštitút prijíma dary zo zahraničia, malo by to byť uvedené na viditeľnom mieste.
Nehovorme tomu „stigmatizácia“, ako to s krikom prekrúcajú zástupcovia mimovládok. Hovorme tomu transparentnosť. Zmienka o financovaní zo zahraničia nie je nadávka, ale informácia.
Politické mimovládky sú dnes porovnateľne vplyvné ako politické strany. V progresívnom prostredí sú dokonca pevne previazané. A mali by strpieť porovnateľnú verejnú kontrolu.
Mimochodom, pri politických stranách by sme asi dvihli obočie, ak by boli financované zahraničnými vládnymi agentúrami. Pri politických mimovládkach, ktoré sú na tom istom ihrisku, by to malo byť podobné.
Z tohto pohľadu je krik tretieho sektora celkom neprimeraný. Prekáža im niečo, čo sami vyžadujú pri iných.
Treba však uznať, že nervozita aktivistov je z ich pohľadu pochopiteľná. Roky presviedčajú verejnosť aj samých seba, že sú zástupcami občianskej spoločnosti, verejnosti, slušnosti, práva, pravdy. Teda že obetavo slúžia verejnému záujmu. Obrátiť list a pozrieť sa na jeho odvrátenú stranu – na financovanie zo zahraničia a službu zahraničným záujmom – tento obraz narúša. Heslo „mimovládky rovná sa občianska spoločnosť“ potom padá.
Preto je táto téma pre sponzorov mimovládnych organizácií tabu. Kto v tomto citlivom teréne žiada čo len náznak transparentnosti, tomu sa budú vyhrážať sankciami. Videli sme to pri Maďarsku. A čaká to aj slovenských poslancov, ktorí sa hrajú s tým istým ohňom.
Isté typy politických aktivít sú jednoducho svetloplaché.
Dag Daniš / Denník Štandard
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.