Šablóna pre našu dobu

Náš publicista z USA, Patrick Lawrence, je presvedčený, že kolektívny Západ sa mýli, keď si myslí, že budúcnosť, ktorú stojí za to žiť, možno nájsť len cestou západu. Oplatí sa napríklad bližšie pozrieť aj na čínsku politiku.

The New York Times nedávno zverejnili mimoriadny názorový článok – výnimočný, pretože odhaľuje ortodoxné západné myslenie, najmä americké. Prečítajte si, čo Jacob Dreyer, spisovateľ z Pekingu, povedal minulý piatok pod titulkom „Xi si myslí, že Čína môže spomaliť zmenu klímy“. Čo ak má pravdu?“

Zdá sa, že Dreyer má silný intelekt, pretože kladie veľmi dobrú otázku. Je študentom architektúry a hlavným redaktorom Lifestyle Magazine, 品味生活, a jeho práce sa objavujú v mnohých amerických a britských publikáciách. Tu je úryvok z jeho správy v NYT o ambíciách čínskeho prezidenta pre ľudovú republiku v boji proti klimatickej kríze:

Citácia:

„V posledných rokoch sa odklon od fosílnych palív stal Xiho mantrou a spoločnou niťou v priemyselnej politike Číny. To má vplyv: Čína je teraz popredným svetovým výrobcom technológií šetrných voči klíme, ako sú solárne články, batérie a elektrické vozidlá. Minulý rok bola energetická transformácia Číny najväčšou hnacou silou celkových investícií a hospodárskeho rastu Číny, čím sa stala prvou veľkou ekonomikou, ktorá tak urobila.
Pre pripomenutie, počas Trumpovho predsedníctva USA zaviedli clá vo výške 14,25 percenta na dovoz solárnych panelov z Číny. V roku 2022 prezident Biden predĺžil tieto clá do roku 2025. Koncom februára Biden Biely dom oznámil, že úplne zablokuje dovoz čínskych elektrických áut a nákladných áut, pretože počítačové systémy v týchto vozidlách predstavujú hrozbu pre národnú bezpečnosť USA.

Dreyer sa pozerá na vplyv pokroku Číny v oblasti čistej energie na jej ekonomiku:

Citácia:

„To vyvoláva dôležitú otázku pre Spojené štáty a celé ľudstvo: Má pán Xi pravdu? Je štátom riadený systém, akým je Čína, vhodnejší na riešenie generačnej krízy, akou je zmena klímy, alebo je riešením decentralizovaný trhový prístup – americký spôsob?

To, ako to dopadne, by mohlo mať vážne dôsledky pre moc a vplyv USA.“

V Dreyerovej správe je ťažké vynechať dve veci.

Po prvé, Spojené štáty sú hlboko znepokojené tým, že rastúce nezápadné mocnosti ako Čína riešia výzvy – ekonomické, politické a diplomatické – ktoré ovplyvňujú celé ľudstvo. Klimatická kríza je len jedným z nich. Globálna porucha je iná.

Po druhé, tí, ktorí tvrdia, že vedú Ameriku, sa nezaujímajú o to, ako môžu nezápadné krajiny prispieť k pokroku ľudstva. Sú úplne slepí voči nespočetným výhodám, ktoré vznikajú, keď ľudia s rôznymi historickými, kultúrnymi, sociálnymi a politickými tradíciami čelia výzvam, ktoré v 21. storočí nepoznajú hranice.

Pokrok Číny smerom k post-fosílnej ekonomike je toho jasným príkladom. Ako naznačuje Jacob Dreyer, tempo, akým Ľudová republika v tejto oblasti napreduje, je čiastočne spôsobené centralizáciou štátu a ekonomiky, ktorá sama o sebe odráža politické a kultúrne tradície, ktoré siahajú tisícročia do minulosti. A Dreyer má opäť raz pravdu, keď tvrdí, že hlavná výzva Pekingu ďaleko presahuje výrobu lepších solárnych panelov a elektrických áut: trvá na tom, že vidíme éru multipolarity, v ktorej sa musia rešpektovať a uplatňovať rôzne prístupy k riešeniu problémov ľudstva, keď fungujú, bez odkazu na ideológiu – a už vôbec nie na preferencie hegemónnych síl.

Aké liečivé to bude, ak to vedenie USA uzná za ústrednú realitu nášho nového storočia. K tomu je ešte ďaleko – nechcem to povedať inak – ale otočením kolesa dejín k tomu nakoniec bude prinútený. Medzitým čelíme dlhým rokom odporu, počas ktorého vedenie USA bude trvať na tom, že riešenia všetkých výziev ľudstva musia byť západné. Aby sme boli spravodliví, vízia ostatných západných mocností sa zdá byť v tomto ohľade menej obmedzená, prinajmenšom vo vzácnych príležitostiach, ale ako je dobre známe, americkí spojenci na Západe len zriedkavo nedokážu nasledovať príklad USA, aj keď je to proti. ich lepší úsudok a záujmy.

Nezápadné pokroky, západný odpor: Toto je vzor našej doby. A americké clá na solárne panely či dovozné obmedzenia blokujúce predaj elektromobilov sú len jedným z príkladov širšieho fenoménu.

Pred rokom, minulý mesiac, Peking podporil historické zblíženie medzi saudským kráľovstvom a Iránskou islamskou republikou. Potenciál tejto dohody ako súčasti širšieho zníženia napätia v západnej Ázii bol jasný od začiatku. To isté však platí aj pre ľahostajnosť a dokonca odpor Západu voči takémuto vývoju.

To isté platí pre neskorší návrh Číny na vyvážený rámec, v rámci ktorého by sa dalo dosiahnuť trvalé riešenie ukrajinskej krízy.

Peking vtedy dal jasne najavo, že má v úmysle prevziať úlohu v globálnej diplomacii – a Západ potom dal rovnako jasne najavo, že je to úplne nežiaduce. V čase, keď Čína zverejnila svoj 12-bodový rámcový plán, Západ už prerušil rozhovory v Istanbule, kde boli Moskva a Kyjev blízko k dohode, ktorá by ukončila ukrajinskú vojnu len niekoľko týždňov po jej začatí.

A potom je tu naliehavejší prípad Izrael-Palestína, obliehanie Gazy a Hamasu. Ten vyhral v roku 2006 uznávané voľby v celej Palestíne. Ako v tom čase poznamenali rôzni komentátori, vrátane uznávaného medzinárodného právnika Johna Whitbecka, toto bola šanca na „od-démonizáciu“ Hamasu a napredovanie palestínskej demokracie. Hamas, ako sa poznamenalo vtedy aj neskôr, je v zásade politicky flexibilná organizácia ochotná využiť príležitosti.

Ale nie. Spojené štáty, Izrael a beznádejne skorumpovaná Organizácia pre oslobodenie Palestíny namiesto toho podkopali demokratický mandát Hamasu na Západnom brehu, zatiaľ čo západné mocnosti sa uchýlili k inej taktike odporu a označili Hamas za „teroristickú organizáciu“, čím zastavili akékoľvek rokovania o komplexnom riešení palestínsko-izraelský konfliktu.

Od udalostí zo 7. októbra minulého roka USA opakovane vetovali rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN požadujúce prímerie v Gaze. Minulý štvrtok boli jedinou krajinou z 15 v Bezpečnostnej rade OSN, ktorá sa postavila proti ďalšej rezolúcii navrhujúcej uznanie Palestíny za riadneho člena OSN.

Existuje celý katalóg puzdier, ktoré zodpovedajú vzoru, ktorý som opísal. Kuba, Venezuela, Nikaragua, Severná Kórea, Taiwan, Sýria: tieto prípady by sme mali chápať ako ekvivalenty prípadu, ktorý opísal Jacob Dreyer. Všetko sú to prípady, v ktorých Západ, vždy so Spojenými štátmi v popredí, bráni pokroku toho či oného druhu – politickému, ekonomickému, diplomatickému – s jediným úmyslom brániť hegemónne postavenie – pozíciu, ktorú v konečnom dôsledku nemožno brániť – za viac-menej akúkoľvek cenu.

Dajme útechu z dlhodobého hľadiska: Západ nemá ani v strednodobom horizonte šancu presadiť sa, keďže naše storočie presahuje dvojhviezdu, ktorá definovala vzťahy medzi Západom a Západom za posledné poltisícročie.

„Nemôžete si nevšimnúť, akou zlou náladou sa stali Američania a Európania vo všeobecnosti,“ povedal Alistair Crooke v prejave na výročnej konferencii, ktorá sa konala minulý týždeň v Petrohrade. „Už neexistujú pokojné, racionálne diskusie, ale krik, emotivizmus a „iné“ sú na dennom poriadku. Toto sú temné znamenia pre budúcnosť.“

Crooke, bývalý diplomat ministerstva zahraničných vecí a zakladateľ Fóra pre konflikty v Bejrúte, pripisuje túto mrzutú, až zúfalú náladu tomu, čo nazýva „eschatologický dogmatizmus“. My sme nihilistickí väzni, myslí tým, vo väzení našej vlastnej západocentrickej, vylučujúcej seba-a inej ideológie. Na oltár technológie a efektívnosti sme postavili „mechanický ‚operačný systém‘,“ obetujúc to, čo robí civilizáciu ľudskou – jej morálku, jej spojenie s prírodou, jej racionalitu (nie však iracionalitu hyperracionality).

Crooke však svoju mimoriadnu prednášku, ktorú si tu môžete prečítať s láskavým dovolením Strategic Culture Foundation, nazval otázkou. „Je možná mierová dohoda medzi BRICS a Západom?“ A pri hľadaní odpovede sa obzerá späť – k Rimanom a starým Egypťanom – a dovnútra. „Európa má v sebe prvky multikulturalizmu,“ konštatuje hneď na úvod. Potom skúma rozsiahle súvislosti medzi Neronovou dobou, 1. storočím nášho letopočtu, a kultúrou Egypťanov na druhej strane Stredozemného mora. Tak vznikol „most medzi hmotným svetom a nehmotným“ – medzi Západom a nezápadom, ako by som to povedal.

„Toto je svet, ktorý sme na Západe stratili,“ hovorí Cooke, „rozmanitosť a metafyzické vzrušenie starého sveta, ale končí tam, kde začal, a vyzýva Západ, aby znovu objavil svet, ktorý stratil, a to znie akoby veril, že pre Západ je sľubná budúcnosť, ak ju má. „Máme spoločné zdroje, ktoré siahajú ďaleko do minulosti,“ píše Crooke. A aké pekné je byť tak informovane pripomenutý, že okrem neistoty a sebectva Západu je svet, po ktorom mnohí z nás túžime, taký, aký ľudstvo poznalo už predtým.

Zdroj: https://globalbridge.ch/die-vorlage-fuer-unsere-zeit/