Snaha vyrábať budúcnosť Korčoka je márna. Podobne ako kedysi pri Kiskovi

Po prezidentských voľbách ostáva otvorená jedna polemická otázka – čo s politickou budúcnosťou Ivana Korčoka, ktorý má za chrbtom viac ako milión voličov. Objavili sa úvahy o posilnení PS, o novej stredovej strane alebo dokonca o širokom bloku strán v štýle SDK. Všetky scenáre, ktoré si kreslia majstri kampaní, sú však s vysokou pravdepodobnosťou márne. Korčok nie je rozdielový hráč. A nie je ani homo politicus.

Šport s modelovaním porazeného kandidáta ako nového lídra opozície tu máme od roku 2009. Od volebnej porážky Ivety Radičovej. Aktivisti a médiá vtedy vytrvalo pripomínali „milión hlasov voličov“ a tlačili na vstup Radičovej do straníckej politiky.

Dočkali sa. Radičová sa stala v roku 2010 volebnou líderkou SDKÚ a po voľbách premiérkou. Dočasnou premiérkou… Pretože nezvládla konflikty vnútri koalície.

Prezidentské voľby 2014 zas vyrobili Radoslava Procházku a jeho stranu Sieť. Životnosť jeho projektu bola podobná ako životnosť projekcie s „Radičovej SDKÚ“. Sieť zasvietila a následne zmizla zo scény.

Ďalší pokus sme sledovali pri Andrejovi Kiskovi v roku 2019. Kulisy boli trochu odlišné (Kiska nebol porazený kandidát, bol dosluhujúci prezident). No hra bola tá istá.

S Kiskom sa rátalo ako s novým lídrom opozície. A následne ako s novým premiérom. Oslovili ho zakladatelia Progresívneho Slovenska. Neúspešne. Potom ho jeho tím dokopal do založenia strany, ktorá by bola spoločne s PS jadrom novej vlády.

Aj projekcia s Kiskom mala úsmevne krátky exspiračný čas.

Dnes sa hľadá uplatnenie pre Ivana Korčoka. S argumentom, že má za sebou takmer toľko voličov, koľko ich mal v roku 2014 Kiska. A s týmto cenným politickým kapitálom vraj treba ďalej pracovať. V podobe existujúcej strany, novej strany alebo politickej únie, ktorá by zjednotila opozíciu.

Dovolíme si predpokladať, že otázky o veľkej politickej budúcnosti Korčoka sú bezpredmetné. Nijakú nemá. A ak má, tak zrejme podobnú, akú mal v roku 2019 Kiska.

Hlavné dôvody sú dva.

Ten prvý je všeobecný, respektíve principiálny. Vždy, keď sa niekto v politickom zákulisí (aktivisti, médiá, sponzori, agentúry) pokúša vyrábať „nového lídra“, je to hra so zlým začiatkom. A následne so zlým koncom. Pozícia lídra sa dá len vybojovať. Nie dostať. Chce to roky tvrdých bojov vnútri strany, potom s rivalmi z iných strán, zápasov vo voľbách (nie jedných), v koalíciách. Kto je dostatočne silný, priebojný, vytrvalý, ten sa možno – naozaj len možno – stane lídrom. Strany, opozície, koalície, vlády…

Ak sa na to ide z opačného konca, je to umelina. Iste, kombinácia silných sponzorov (povedzme z Esetu), siete aktivistov, médií a ich volebných či prieskumných agentúr dokáže veľa. Na výrobu strany alebo „lídra“ to istý čas môže stačiť. No nestačí to na jeho udržanie v politickom boji. Alebo na presvedčivé volebné víťazstvá.

Taký je zákon sily. Kto sa vypracuje, presadí a strhne na seba verejnú podporu, môže byť silný. Kto čaká, že moc dostane – povedzme preto, že má vzorné atlantické postoje a schopnosť slúžiť – ten silný byť nemôže.

Alebo inak: umelé politické produkty s urýchleným vývojom krátko po odchode z inkubátora vysychajú. Prípadne prežívajú len vďaka masívnej mediálnej podpore, bez ktorej by sa zrútili do piatej ligy.

Príklad: Kiskov projekt vyschol preto, že nemal obsah, nemal politické hrany, nemal priebojného lídra. Mal len zadanie: osloviť konzervatívnejších voličov do budúcej vlády s progresívcami. A mal prenajatého „lídra“. Toho, ktorý sa deň po voľbách vytratil zo scény. A zanechal tu po sebe Remišovú s Kolíkovou…

Druhý dôvod, prečo projekcie s politickou budúcnosťou Korčoka pôsobia vlažne, je personálny. Korčok nie je hráč. A už vôbec nie je rozdielový hráč. Takisto nie je ani homo politicus. Teda človek s politickými inštinktmi a politickým zázemím. V tomto sa podobá na Kisku, ktorý vstupoval do vysokej politiky bez akýchkoľvek skúseností v politickej strane.

Korčok neprekročil svoj profil diplomata a prominentného úradníka. Nie je v ňom politická vášeň a presvedčenie. Sú v ňom len frázy. Elastické frázy, ktoré si dokázali s láskou osvojiť aj v Progresívnom Slovensku, aj vo vedení KDH.

Fakt, že Korčoka podporilo takmer jeden a štvrť milióna voličov, netreba preceňovať. Nebol to tábor jeho voličov, ktorý by ho nasledoval ako charizmatického lídra. Bol to tábor voličov, ktorí boli pripravení voliť proti Ficovi. A za kohokoľvek, koho servírovali progresívne médiá.

Ak by vo voľbách 2024 kandidovala Zuzana Čaputová, opoziční voliči by volili ju. A Korčok by nikoho nezaujímal. Pretože Korčok by v takom prípade vôbec nekandidoval v prezidentských voľbách. Keďže jeho vlastný politický kapitál je zanedbateľný.

Korčok je len ďalším z radu tých, ktorí sa nikdy nepripravovali ani na pozíciu lídra, ani na funkciu prezidenta. Dostal sa do hry len v rámci využívania príležitostí a prijímania ponúk – prevažne takých ponúk, ktoré neboli spojené so silnou konkurenciou či s rizikami a kde si prišiel takmer na hotové.

Keďže bol vždy ako kariérny diplomat správne zorientovaný, čiže vzorne proamerický, prišli ponuky na štátneho tajomníka (jedna v roku 2002 za ministra Kukana, druhá v roku 2015 za ministra Lajčáka). Potom prišla ponuka na veľvyslanca v Spojených štátoch, o čo sa postaral tím prezidenta Kisku po dohode s vládou (2018).

Po voľbách 2020 nasledovala ponuka od Sulíka na ministra zahraničných vecí za SaS. Korčok prikývol. Ďalšia bola tiež od Sulíka. Začiatkom roka 2023 Korčokovi ponúkol pozíciu volebného lídra SaS. Korčok opäť prikývol. Sulíkovi predbežne prisľúbil, že do toho pôjde. SaS si nastavila kampaň na „lídra Korčoka“, vymyslela heslo „meníme hru“. A…

Medzitým prišlo osobné rozhodnutie prezidentky Čaputovej (zatiaľ nezverejnené), že už nebude kandidovať. V jej tíme a v tábore progresívcov sa zrodil nápad, aby bol Korčok spoločným kandidátom „spojených demokratických síl“ na prezidenta. S prognózou, že po Kiskovi a Čaputovej by mal byť takmer určite zvolený aj on. Bez vážnejšej konkurencie (Pellegrini sa na jar a v lete 2023 spomínal ako možný premiér, nie ako možný kandidát na prezidenta).

Aj na túto príležitosť Korčok prikývol. Urobil osobné rozhodnutie (zatiaľ nezverejnené) kandidovať ako nástupca Zuzany Čaputovej. Bolo to v rozpore s jeho prísľubom, že pôjde do parlamentných volieb na čele SaS, ale tak to chodí. V marci Korčok Sulíkovi oznámil, že ich predbežne vyrokovaná dohoda padá.

Heslo SaS „meníme hru“ vyšumelo. Hru zmenil Korčok. Novými dohodami s progresívcami, ktoré v tom čase pôsobili ako silnejšia a istejšia karta… Korčok mal byť spoločný kandidát pokrokových síl na prezidenta, ktorý od roku 2014 vždy hladko porazil kandidáta Smeru.

Až potom, po osobnom rozhodnutí Korčoka z jari 2023, sa všetko začalo komplikovať. Smer dokázal predbehnúť Hlas. Vyhral parlamentné voľby. Zostavil vládu s Pellegrinim. Ten nezískal funkciu premiéra (s ktorou rátal od začiatku roka 2023) a rozhodol sa kandidovať na prezidenta. S podporou Smeru, ktorý sa viezol na víťaznej vlne.

Korčok s prekvapením zistil, že prezidentská ponuka z marca 2023 už ani zďaleka nevyzerá tak bezproblémovo, ako na začiatku, keď Čaputová potichu oznámila svojmu tímu, že končí – a treba prepriahať.

Korčok nakoniec musel o úspech zabojovať v silnom konkurenčnom prostredí.

A aj to tak dopadlo.

Prvá ponuka na funkciu, ktorá nebola bezpečne naservírovaná, ale o ktorú napokon musel tvrdo bojovať v kampani, sa skončila prehrou. A nie tesnou. Jasnou politickou aj osobnou prehrou.

Otázka, či sklamaný Korčok pristúpi na nejakú novú politickú ponuku, ostáva otvorená. Predpokladať sa dá len to, že ak prijme zhora ponúkané dupačky „lídra“, budú mu veľké.

Dag Daniš / Štandard.sk