Chcela Ukrajina vstúpiť do NATO?

Nemožno častejšie nepripomínať, že Ukrajina nikdy nebola a nie je jednotnou krajinou, či už historicky, etnicky, jazykovo, ani cirkevne. A aj politika sa tiež líšila v závislosti od prezidenta. Celé obyvateľstvo Ukrajiny nikdy nebolo jednomyseľne za vstup do NATO, najmä preto, že rusky hovoriace obyvateľstvo na juhovýchode sa vždy cítilo bližšie k Rusku a rozumelo mu a neusilovalo sa o čo najrýchlejší vstup do EÚ.

Americký minister zahraničných vecí Antony Blinken pred pár dňami oznámil, že Ukrajina vstúpi do NATO. Ona tam bude. Žiadne keby alebo ale, bodka. Po dvoch rokoch vojny sa zdá, že americká línia na Ukrajine sa nepohla ani o centimeter. Veď takto by sa mali správať skutoční vodcovia aj medzi národmi: pevní a rozhodní. Okrem toho by Ukrajina mala nedotknuteľné právo vstúpiť do NATO a NATO by nemohlo dlho brániť ochote Ukrajiny vstúpiť do transatlantickej aliancie.

Otázka NATO a Ukrajiny sa dnes stala obzvlášť citlivou. Alebo skôr: pre niekoho je to problém, pre iného by to problém byť nemal. Na jednej strane sú experti a bývalí diplomati – bohužiaľ často po skončení kariéry –, ktorí roky upozorňujú Západ na nebezpečné dôsledky rozširovania NATO. Najmä pred týmto ťahom na Východ, ktorý mal zahŕňať aj Ukrajinu. Naproti tomu dnes oveľa častejšie počujeme od iných odborníkov a diplomatov, ktorí neustále netrpezlivo a pohŕdavo tvrdia: rozširovanie NATO a údajná hrozba, ktorú by Rusko vnímalo, nemá absolútne nič spoločné s ruskou inváziou na Ukrajinu. Západ nenesie žiadnu zodpovednosť za rozhodnutie Ruska napadnúť Ukrajinu a nedošlo k žiadnej provokácii. Čokoľvek iné by boli falošné správy, ruská propaganda. Bez ďalšej diskusie na túto tému.

A v každom prípade nikdy nebol „sľub“ nerozšíriť NATO „o palec na východ“. V skutočnosti by tento sľub bol len ďalším klamstvom neustále krutej ruskej propagandy. Nezáleží na tom, koľkí politici tej doby sú citovaní ako tí, ktorí neformálne sľúbili Rusku, že NATO sa nebude rozširovať. Tento prísľub nebol nikdy písomne ​​ratifikovaný. Verba volant, smola. NATO si teda mohlo robiť absolútne čokoľvek, bez toho, aby sa muselo zodpovedať Rusku.

Ľudia majú krátku pamäť. Aristokracia politiky, dalo by sa povedať, ešte viac. V roku 1999 vstúpili do NATO Poľsko, Maďarsko a Česká republika. Išlo o prvé rozšírenie NATO od konca prvej studenej vojny. „Sľuby“ nerozširovať NATO už boli zabudnuté a nikdy neexistovali. Tabu bolo demystifikované. NATO malo teraz voľnú ruku. Ďalšie rozšírenia budú čoskoro nasledovať.

V roku 1995 a potom v roku 1997 vystúpil bývalý poradca pre národnú bezpečnosť Zbigniew Brzezinski v dvoch kľúčových článkoch s názvom „Plán pre Európu“ a „Geostratégia pre Euráziu“ v americkom časopise Foreign Affairs, ktorý vydáva veľmi vplyvný think-tank Council of Foreign Záležitosti prijatia Ukrajiny do NATO v rokoch 2005 až 2010. Niekoľko rokov po rozpade Sovietskeho zväzu sa zdalo, že o osude Ukrajiny je už rozhodnuté. A nie nevyhnutne na Ukrajine.

V júli 1990 ukrajinský parlament – ​​vtedy ešte v rámci Sovietskeho zväzu – vyhlásil svoju suverenitu. Ukrajina tu deklarovala svoj zámer stať sa v budúcnosti trvalo neutrálnym štátom, ktorý sa nebude podieľať na vojenských blokoch a zaviaže sa k trom nejadrovým princípom: nepoužívať, vyrábať a získavať jadrové zbrane. V Belovežských dohodách (dohoda o založení Spoločenstva nezávislých štátov z decembra 1991, ktorá de facto ukončila Sovietsky zväz) sa Ukrajina, ako aj ďalší dvaja signatári, Rusko a Bielorusko, zaviazali „vzájomne rešpektovať svoje želania „dosiahnuť štatút denuklearizovanej zóny a neutrálneho štátu“.

Prvý nezávislý ukrajinský prezident Leonid Kravčuk opätovne potvrdil neutralitu Ukrajiny, ale v roku 1994 podpísal s NATO dohodu o Partnerstve za mier. Toto sa však rozšírilo na všetky štáty bývalého Sovietskeho zväzu vrátane Ruska. Ukrajinský prezident sa však pri iných príležitostiach vyslovil za členstvo v NATO. Po týchto slovách však nenasledovali veľké činy. Pre Ukrajinu to boli ťažké roky po rozpade Sovietskeho zväzu, ekonomika sa musela úplne reštrukturalizovať. Korupcia bola mimoriadne vyspelá a v spoločnosti vládla anómia. Krajina mala iné priority.

Leonid Kučma bol prezidentom Ukrajiny v rokoch 1994 až 2004. Dnes je Kučma z jedného alebo druhého dôvodu nazývaný „proruským“ prezidentom. Realita je, ako inak, oveľa komplikovanejšia. Kučmova politika sa často označuje ako „multivektorová“: ukrajinský prezident sa snažil o produktívne vzťahy so Západom aj Ruskom. Ale objektívne fakty zostávajú. Počas Kučmovho predsedníctva sa začali vpády NATO na Ukrajinu. V roku 1997 bola založená Rada NATO-Ukrajina a Ukrajina a NATO sa dohodli na Charte osobitného partnerstva. A potom v roku 2002 Ukrajina a NATO podpísali akčný plán NATO. Ukrajina po prvý raz oficiálne oznámila, že sa uchádza o členstvo v NATO. Nie je to práve „proruský“ krok.

„Účelom akčného plánu je jasne stanoviť strategické ciele a priority Ukrajiny pri plnení jej integrácie do euroatlantických bezpečnostných štruktúr a poskytnúť strategický rámec pre existujúcu a budúcu spoluprácu medzi NATO a Ukrajinou v rámci tzv. Charta splniť. V tejto súvislosti sa to bude v pravidelných intervaloch kontrolovať. […]

Vzhľadom na zahraničnopolitickú orientáciu Ukrajiny na európsku a euroatlantickú integráciu, vrátane jej stanoveného dlhodobého cieľa členstva v NATO, bude Ukrajina pokračovať v tvorbe legislatívy založenej na univerzálnych princípoch demokracie a medzinárodného práva.

V apríli 2004 podpísal ukrajinský prezident Leonid Kučma „Dohodu medzi kabinetom ministrov Ukrajiny, najvyšším veliteľom spojeneckých síl v Atlantiku a najvyšším veliteľom spojeneckých síl v Európe o podpore operácií NATO zo strany Ukrajiny“, ktorú prijala Najvyššia rada Ukrajiny. Vojaci NATO sa teraz mohli voľne pohybovať na Ukrajine. Zdá sa, že Ukrajina, ktorá sa chcela emancipovať od Ruska, je na ceste stať sa krajinou s obmedzenou suverenitou.

V roku 2004 sa Kučmovi skončilo funkčné obdobie a už nemohol kandidovať. Rok 2004 bol rokom „Prvej ukrajinskej revolúcie“. Revolúcia z roku 2014, tak zromantizovaná na Ukrajine aj v Európe, bola vlastne z veľkej časti len remake revolúcie z roku 2004. Dokonca aj ten darebák bol stále ten istý: Viktor Janukovyč, kandidát Strany regiónov a neskorší prezident. Víťazom volieb sa nakoniec po dodatočnom kole volieb stal proeurópsky a prozápadný kandidát Viktor Juščenko. Viktor Juščenko mohol byť len veľkým zástancom členstva Ukrajiny v NATO. Bol tu len jeden problém: ukrajinský ľud.

Juščenko možno vyhral voľby – v treťom kole –, ale to neznamená, že ukrajinskí voliči zdieľali zámery nového prezidenta pripojiť sa k transatlantickému bloku. Početné prieskumy z rokov 2000 až 2014 ukazujú, že ukrajinské obyvateľstvo bolo v tom čase voči NATO veľmi nepriateľské. To sa zmenilo až druhou revolúciou na Majdane v roku 2014 a anexiou Krymu.

Napriek zjavnému negatívnemu postoju väčšiny Ukrajincov k NATO – z akýchkoľvek dôvodov – to nevyzeralo, že by to príliš znepokojovalo politické vedenie, či už na Ukrajine alebo na Západe. Na summite NATO v Bukurešti v roku 2008 Ukrajine prisľúbili, že jedného dňa vstúpi do NATO spolu s Gruzínskom. Kocky boli hodené.

Rozšíriť alebo zaniknúť

Pre niektorých NATO, ktoré bolo zamýšľané ako obranná aliancia proti komunistickej hrozbe, stratilo po páde Sovietskeho zväzu svoj raison d’être. Pre ostatných, či už v Sovietskom zväze alebo Rusku, sa toho zmenilo len málo. Zdá sa, že napríklad Poľsko a pobaltské štáty, stále poznačené otvorenými historickými ranami voči Rusku, nerobili veľký rozdiel medzi komunistickou hrozbou a vznikom menšieho, no nemenej hrozného Ruska. Ruský medveď zmenil svoju srsť, ale vždy zostal medveďom.

Prípad Ukrajiny bol však odlišný od Poľska či iných stredoeurópskych krajín. Ukrajina v priebehu svojej tisícročnej histórie (podľa ukrajinského historiografického výkladu) existovala ako samostatný politický subjekt nanajvýš desaťročie medzi 13. storočím a rokom 1991. Nie dosť dlho na to, aby sa vytvorila silná národná identita. Z tohto dôvodu mnohí považovali za prirodzené, že Ukrajina vyjadrila legitímnu túžbu vstúpiť do aliancie na ochranu pred Ruskom, pod ktorým vraj trpela stáročia. Z rovnakého dôvodu však neboli všetci občania mladého ukrajinského národa jednotní v nepriateľstve voči Rusku. 350 rokov únie medzi Ukrajinou a Ruskom nebolo len rokmi krviprelievania a utrpenia. Hladomor v 30. rokoch, ktorý mal slúžiť ako zakladajúci mýtus novej Ukrajiny, zasiahol nielen Ukrajinu, ale aj časti Ruska a Kazachstanu. Stalin, vrah ukrajinského národa, ani nebol Rus a tiež zabil veľa Rusov. Povojnové roky 1953 až 1991 boli časom civilizovaného a harmonického spolužitia Rusov a Ukrajincov. V neposlednom rade preto, že Ukrajina nebola monoetnickým regiónom, ale bola obývaná Ukrajincami a Rusmi, pričom mnohí nevenovali pozornosť etnickým rozdielom medzi dvoma národmi, ktoré si už boli veľmi blízke.

Chcela teda čerstvo nezávislá Ukrajina skutočne vstúpiť do NATO? Alebo to bolo skôr NATO, kto sa zameral na Ukrajinu? V roku 2008 NATO oznámilo, že Gruzínsko a Ukrajina sa pripoja k aliancii. Bola to len otázka času. Nedá sa povedať, že by v tom čase Ukrajinci chceli vstúpiť do transatlantickej aliancie. Samozrejme, niekto si povie, že niečo také dôležité ako členstvo vlastnej krajiny v „najmocnejšej vojenskej aliancii v histórii“ je príliš dôležité na to, aby sme to nechali na ľudí. Existujú však náznaky, že podpora ukrajinskej verejnosti otázke NATO znepokojila niektorých západných politikov.

V dokumente z februára 2010, bezprostredne po ukrajinských prezidentských voľbách, vtedajší americký veľvyslanec na Ukrajine napísal o Juščenkovi: „Viktor Juščenko končí svoje funkčné obdobie po tom, čo v prvom kole prezidentských volieb získal len asi päť percent hlasov. Jeho príťažlivosť sa vzťahuje len na Ľvov a ďalšie obmedzené oblasti na západnej Ukrajine. Je široko obviňovaný – v neposlednom rade mnohými, ktorí ho v roku 2004 volili – z toho, že je zlým manažérom, že sa neustále háda s Tymošenkovou na úkor národného záujmu, že je zbytočne nepriateľský voči Rusku a uprednostnil usilovať sa o vstup do NATO a EÚ namiesto sústredenia sa na tvrdú prácu ekonomických a vojenských reforiem, ktoré by takéto túžby premenili na skutočnosť.

V decembri 2013, keď sa už v Kyjeve začali protesty, Victoria Nulandová, vtedajšia asistentka ministra zahraničných vecí USA pre európske a eurázijské záležitosti, na konferencii pripomenula, že USA investovali od roku 1991 viac ako 5 miliárd dolárov, aby pomohli Ukrajine „dosiahnuť budúcnosť, ktorú si zaslúži.“ Medzi mnohými príjemcami tejto pomoci bola National Endowment for Democracy, „mimovládna organizácia“, ktorej prezident Carl Gershman pred niekoľkými mesiacmi označil Ukrajinu za „najväčšiu cenu“. V priebehu rokov NED financoval viac ako 60 projektov na podporu občianskej spoločnosti na Ukrajine. Zdá sa však, že Západ, vždy rozrušený zasahovaním iných krajín, nemá námietky proti svojmu vlastnému zasahovaniu.

Skutočnosť, že USA málo rešpektovali suverenitu Ukrajiny, sa prejavila aj počas ukrajinskej „Ľudovej revolúcie“, ktorá sa do ukrajinskej mytológie zapísala ako slávna a hrdinská „Revolúcia dôstojnosti“, keď Victoria Nuland a veľvyslankyňa USA na Ukrajine urobili rozhodnutie, kto by mal zostaviť budúcu vládu. Samozrejme, nie je vhodné si takéto veci pripomínať. Bolo by však pokrytectvom ignorovať ich. Pravda je dôležitejšia ako slušné správanie. Ale áno, nie je vhodné poukazovať na tieto veci, pretože predstavujú „body rétoriky“ Kremľa. A samozrejme, každá poznámka podobná rétorike Kremľa môže byť len koncepčne nesprávna. Alebo nie?

Naozaj chcela Ukrajina vstúpiť do NATO? Dnes už niet pochýb, že je to tak, väčšina obyvateľstva toto rozhodnutie podporuje. Ale nebolo to tak vždy. Túžba Ukrajiny vstúpiť do NATO nebola mystickým vyjadrením kolektívnej vôle ukrajinského národa. Toto želanie prišlo až po rokoch nabádania NATO a len nedávno sa stalo jediným možným geostrategickým rozhodnutím pre Ukrajinu. So všetkými dôsledkami, ktoré máme dnes na mysli. Samozrejme, povie sa, že referendá o členstve v NATO prebehli len v máloktorej krajine. Referendá nemôžu rozhodnúť o všetkom, sú populistické a v konečnom dôsledku nie demokratické. Posledný plebiscit NATO sa konal pred niekoľkými rokmi v Macedónsku, nedosiahol uznášaniaschopnosť, aby bol platný. Na tomto však nezáležalo. Macedónska vláda a NATO sa predsa len rozhodli vstúpiť do transatlantickej aliancie. Demokracia bola len zdanie.

zdroj: https://globalbridge.ch/wollte-die-ukraine-in-die-nato/