V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o príčinách ďalšej porážky progresívneho tábora; o tom, ako by mala opozícia potlačiť frustráciu a šírenie nenávisti; o tom, ako by mal vládny tábor potlačiť aroganciu moci, a o tom, ako treba vzkriesiť silu V4 – ako druhého, východného jadra EÚ.
Michal Šimečka, Ivan Korčok a Lucia Ďuriš Nicholsonová. Foto: TASR.
1. Kto tu vlastne šíril strach
Prezidentské voľby dopadli podľa očakávaní a predpovedí výskumných agentúr. Prekvapením bolo len to, že výsledok nebol tesný. Korčok bol porazený celkom jednoznačne.
Korčok a médiá tvrdia, že o voľbách rozhodol strach. Strach, ktorý vraj šírili Pellegriniho tím a vládne strany, keď z Korčoka urobili „kandidáta vojny“. Na tejto výhrade je zvláštne, kto s ňou prišiel.
Bol to predsa tábor Ivana Korčoka, progresívcov a väčšiny médií, kto postavil svoje kampane – všetky kampane za posledné roky – na šírení strachu. A na vojnovej rétorike. Strašili Putinom, ktorý vraj ohrozuje prežitie Európy, strašili Ficom ako „bezpečnostnou hrozbou“, strašili Pellegrinim ako kandidátom Kremľa.
Šírenie strachu bolo motorom kampane progresívnych médií vo voľbách 2023 aj vo voľbách 2024. Iné mobilizačné témy ako strach z Fica a Putina nemali. Kampaň Korčoka bola celý čas bez obsahu, bez nápadov, bez pozitívnych emócií, poháňal ju len odpor k vláde.
V tomto si Korčok a Pellegrini nemajú čo vyčítať. Jeden šíril strach z Fica a Ruska, druhý šíril strach z vojnových jastrabov, ktorí trvajú na tom, že konflikt treba vyriešiť silou a vojenskou porážkou Ruska.
Tieto témy boli silné. No neboli rozhodujúce. O víťazstve Pellegriniho nerozhodol strach z Korčoka. Tak ako voľby 2023 nerozhodol strach zo Šimečku – kto by sa bál niekoho, kto je sám večne oplašený? Rozhodol odpor. Spoločenský a politický odpor proti ľuďom, ako sú oni…
Príčiny porážky opozície v roku 2024 sú tie isté ako vo voľbách 2023. V skratke: v súťaži neprijateľnosti pre väčšinu voličov už nie je Fico sám (ako to bolo desaťročia). V súťaži neprijateľnosti pre väčšinu tu po novom máme aj tých z druhého brehu.
A vyzerá to tak, že v počte svojich nepriateľov Fica prerástli.
V rokoch 2014 a 2019 boli prezidentské voľby referendami o Ficovi. Fico tie referendá zakaždým prehral. Mal síce veľa voličov, no zároveň mal ešte viac nepriateľov. Dnes už toto nastavenie neplatí. Po vládach z krízových rokov 2020 – 2023 a po pandemických, vojnových a dúhových kampaniach je slovenská politika dvojpólová.
Na jednej strane stojí Fico a jeho spojenci. Na druhej strane stoja hybridné skupiny, ktoré nemajú lídra, ale nijako im to neuberá na fanatizme a kontroverznosti. Môžeme ich nazvať kasta „nadradených“. Je to mix progresívcov a ich spojencov, médií, aktivistov a novodobých kazateľov, ktorí sa považujú za silu predurčenú na „vedúcu úlohu v spoločnosti“. Z pozícií jej údajnej morálnej a kultúrnej prevahy nad plebsom, ktorý treba zlomiť a prevychovať podľa progresívnych, atlantických a dúhových šablón…
Takže: od roku 2023 tu máme dva silné mobilizačné prúdy. Jeden sa mobilizuje na odpore proti Ficovi a suverenistom. Druhý sa mobilizuje na odpore proti progresívcom a kaste „nadradených“. Deliace siločiary sú politické aj geopolitické. Zjednodušene povedané, progresívny tábor je presvedčený, že Fico je zlo, bezpečnostná hrozba, sluha Ruska. Ficov tábor je presvedčený, že progresívci sú zlo, bezpečnostná hrozba, sluhovia globalistov a Spojených štátov.
Jednoducho, už to nie je len Fico, ktorému môže nahnevaná väčšina vystavovať účty za roky vládnutia. Skladanie účtov máme po roku 2020 aj pri Matovičovi, Čaputovej a tých, ktorí sa vyhlasujú za demokratické sily.
Realita je taká, že Fico a jeho spojenci dnes majú prevahu. Pretože progresívny tábor (v ktorom zahanbene postávajú aj SaS a KDH) má viac odporcov.
Prispeli k tomu aj krízové roky 2020 – 2023 a nátlakové kampane médií a bývalých vlád. Konkrétne pandemické kampane, očkovacie kampane, kampaň na zbrojenie a vojenskú porážku Ruska, dúhové kampane. Všetky stáli na šírení strachu, na nátlaku na podvolenie. A na zúrivom odsudzovaní tých, ktorí sa nepodriadia a nepridajú na tú údajne správnu, predpísanú stranu.
Keďže sa nepridala väčšina, mediálne a politické kampane sú namierené na odsudzovanie a urážanie väčšiny. Čo ešte viac dráždi a posilňuje Ficov tábor.
Krízové roky 2020 – 2023 a agresívne mediálne kampane zásadne preformátovali zabehané volebné správanie ľudí.
Tvárou týchto rokov a týchto kampaní boli nielen Matovič, Heger, Kolíková, prezidentka Čaputová, Ódor… Ich tvárou bol aj Ivan Korčok.
Ak by sme hľadali niekoho, kto bol spojený aj s Matovčiom aj Hegerom, aj Čaputovou, s NATO, so Spojenými štátmi, s Progresívnym Slovenskom – a so všetkým, čo provokuje väčšinu – hľadali by sme dlho (Matovič a PS s Čaputovou majú predsa len od seba ďaleko). A potom… Potom, po trpezlivom hľadaní, by sme našli Korčoka.
Korčok nemohol zopakovať hladký úspech Kisku alebo Čaputovej. Kiska bol v roku 2014 milý pán bez politickej minulosti a bez politických nepriateľov. Čaputová bola v roku 2019 milá pani bez politickej minulosti a bez politických nepriateľov.
Korčok… Korčok bol, či už nám to zabudne alebo nezabudne, kandidátom konfliktu. Bol symbolom extrémne nepopulárnych vlád, ktoré boli do volieb 2023 vo vojne s veľkou časťou spoločnosti. Po voľbách bol vo vojne s novou vládou, ktorú si vybrali voliči ako menšie zlo. A ostal príkladom jastraba, ktorý opakuje, že rokovania s Ruskom sú neprípustné a konflikt sa vraj nedá vyriešiť inak ako silou a vojenskou porážkou nepriateľa.
Nie, väčšina voličov Pellegriniho sa nebála, že ich deti budú musieť narukovať do zákopov pri Avdijivke. Voliči Pellegriniho mali skôr obavy z pokračovania otravného agresívneho štýlu, ktorý je spojený s Korčokovým táborom. A s progresívnou bojovou vlajkou.
2. Úloha pre opozíciu a médiá
Voľby nemali až taký tesný a dramatický priebeh. No majú dramatické následky. V spoločnosti, ktorá je extrémne polarizovaná, sa prehry nesú ťažko. Časť voličov Ivana Korčoka neskrýva zúfalstvo, frustráciu a túžbu emigrovať. Sú aj takí, ktorí skončili na sedatívach.
Ďalšie stupňovanie paniky však bude neúnosné. Aj Korčok, aj opozícia by mali po emotívnej volebnej noci a po silných slovách upokojiť hru. A krotiť sa – aby ich frustrácia nevybuchla do šírenia nenávisti.
To však stačiť nebude. Rozhodujúcou silou ostávajú progresívne médiá. Ak budú stupňovať svoj džihád (svätý zápas), povolebné následky budú ešte horšie.
Boli to práve mediálne kampane, ktoré nesú hlavný diel viny za chorobné stavy časti voličov. Väčšina médií nastavila kulisy apokalypticky: buď vyhrá Korčok, alebo príde skaza. Nástup zla, temných síl, mafie, zločinu…
Na časť voličov to zaberalo. Mobilizácia išla nadoraz. Problém nastáva vtedy, keď kandidát médií nevyhrá. Podľa ich „logiky“ by to malo znamenať koniec. Armagedon. Beznádejnú pohromu.
Stalo sa to už dvakrát po sebe, v parlamentných voľbách a následne v prezidentských voľbách.
Progresívne médiá by mali svoj bojový fanatizmus tlmiť. Jednak preto, že tým vlastne vyrábajú voličov, ktorí vnímajú Fica ako menšie zlo. A potom preto, že tým stresujú do straty príčetnosti svoj vlastný tábor.
Samozrejme, v zastupiteľskej demokracii je vždy nepríjemné, ak veľká časť voličov nemá v najvyššej politike svoje zastúpenie. Ani vo vláde, ani v Prezidentskom paláci…
Treba však dodať, že to nutne patrí k slobodnej spoločnosti a k demokratickému poriadku. Sklamaní voliči opozície by si mohli dopriať jeden myšlienkový experiment, ktorý by ich postavil na nohy.
Vyzeral by zhruba takto: skúsme si predstaviť, že Fico a jeho spojenci majú ústavnú väčšinu, ktorú použijú na obmedzenie pohybu, základných práv a slobôd či na zákaz verejných protestov. Navyše majú aj prezidenta. A ešte aj drvivú väčšinu všetkých médií, ktoré opozičným voličom nadávajú do zberby, luzy, odpadu, svíň vnútri ľudských bytostí a dezolátov, ktorých treba týrať, kým nebudú kvičať. Lebo odmietajú vakcinačný program ruským Sputnikom V…
Potom si skúsme predstaviť, že malú časť alternatívnych opozičných médií vypne bezpečnostné služby. Bez súdu, ako bezpečnostnú hrozbu, ktorú by vysvetľoval minister obrany tým, že slúžili cudzej moci…
A nakoniec si skúsme predstaviť, že počas verejných protestov si opozičného lídra odvedie polícia na vypočúvanie. A krátko nato príde návrh, aby ho posadili do väzby. Nie za korupciu. Len za to, že líder opozície sa v minulosti ako premiér zaujímal o finančné kauzy prezidenta Pellegriniho.
Slovom, skúsme si predstaviť, že progresívneho opozičného voliča sa zrazu počas kríz nemá kto zastať. Ani ministri, ani prezident, ani médiá a aktivisti. A ani parlamentná opozícia, lebo tá má podľa sľubu predsedu vládnej strany skončiť za mrežami. V rámci boja dobra so zlom.
Niečo nepredstaviteľné, však?
Zastupiteľská demokracia mala do roku 2023 rôzne podoby. Vrátane celkom nepredstaviteľných.
3. Úloha pre Fica a koalíciu
Treba však priznať, že svoj diel viny za rozoštvávanie spoločnosti nesie aj Ficova vláda. Aj koalícia sa radikalizuje – čo nutne vyvoláva konflikt s opozíciou a jej voličmi.
Potvrdilo sa to hneď po parlamentných voľbách 2023. A následne aj po prezidentských voľbách. Ficove hrubé a urážlivé reči, komu tu (s prepáčením) „drbe“, sú nehodné predsedu vlády. To isté platí o jeho vyhláseniach o „ilegálnom pôsobení RTVS“ alebo o „politickom vykostení KDH“.
Kritika psychológa, ktorý skončil po volebnej noci na sedatívach, či médií a rivalov je v poriadku, pokiaľ sa nezachádza do agresívneho tónu.
Na vulgarizáciu verejnej debaty priamo z Úradu vlády si zvykať nechceme. Nielen opozícia a jej médiá, ale aj koalícia by si mala dať úlohu, že sa bude krotiť v zbytočných provokáciách.
Víťazstvo v prezidentských voľbách môže vládne strany zvádzať k tomu, aby ešte viac pritvrdili. Súboj Korčoka s Pellegrinim bol do veľkej miery testom, či má drsná politika vlády dostatok odporcov, ktorí by ju brzdili. Pod drsnou politikou nemyslíme rušenie špeciálnej prokuratúry, ktoré nemusíme považovať za šťastné, no je to v kompetencii vlády a parlamentnej väčšiny. Myslíme tým hlavne fakt, že na zmenách v trestnom práve sa podieľali trestne stíhané osoby (poradcovia premiéra) – podľa potrieb a záujmov ich trestne stíhanej klientely. Toto bol doteraz najvážnejší škandál vlády, ktorý pomáhal mobilizovať voličov opozície.
To, že Korčok prehral, môže niektoré horúce hlavy v koalícii hnať do straty zábran. Teda do pokračovania konfliktnej politiky, ktorá by mohla byť – tak ako všetko, čo sa preháňa – časom neúnosná.
Ficovi budeme trpezlivo pripomínať to, čo povedal pre Štandard začiatkom roka 2023: že chce na Slovensku obnoviť elementárny pokoj.
4. Výzva pre V4
Európskemu parlamentu sa v stredu podarilo niečo, čo dlho vyzeralo ako nemožné – spojil maďarského premiéra Orbána a poľského premiéra Tuska. Europoslanci totiž schválili balík nových migračných pravidiel, ktorý okrem Slovenska jasne odmieta aj Maďarsko a Poľsko.
O novej migračnej politike EÚ sa dá už teraz celkom jasne povedať, že je katastrofálne zlá. A nevykonateľná. Nemôže – čiže nebude – fungovať.
Jadrom zmien je povinnosť členských štátov akceptovať nepísané migračné kvóty, teda prijímať migrantov z najviac preťažených krajín. Kto odmietne, bude platiť desiatky miliónov eur.
Orbán dlho varoval, že nová európska politika je pre Maďarsko neprijateľná a nebude sa na nej podieľať. Otázne bolo, ako sa po zmene vlády zachová Poľsko. Tuskova vláda reagovala podobne ako Orbánova, akurát jemnejším, diplomatickým jazykom. Vraj nájde spôsoby, ako nové pravidlá a mechanizmy premiestňovania v prípade Poľska obísť a neuplatňovať. Poľsko zrejme bude žiadať výnimky za to, že prijalo rekordné počty ukrajinských utečencov.
Slovensko tiež avizuje, že migračný balík odmieta a považuje za nereálny. Čo sedí. Nemôžete nútiť suverénne štáty, aby na svoje územie vo veľkom importovali komunity z Blízkeho východu a rovníkovej Afriky. A takisto nemôžete nútiť migrantov rozbehnutých do Nemecka, aby žili v inej krajine EÚ, v ktorej žiť nechcú.
Pri zmenách zatiaľ z krajín V4 vzorne salutuje len česká vláda. Škoda.
Migračný pakt EÚ ukazuje na dve dôležité veci.
Na to, aké dôležité je bojovať za zachovanie práva veta pre členské štáty. Práve pri migračnom pakte sa darilo právo veta čiastočne obchádzať – cez europarlament a Radu EÚ, kde sa hlasuje väčšinou. Ak by sa právo veta definitívne zrušilo vo všetkých oblastiach – rozpočet, dane, bezpečnosť – z menších členských štátov by sa stali bezmocní pešiaci, ktorých sa nikto nebude pýtať, ako majú vyzerať európske zákony.
Druhá vec, ktorá sa potvrdila, je dôležitosť budovať V4 ako vplyvný regionálny blok vnútri EÚ. Brusel pretlačil migračný pakt proti vôli východných členov aj vďaka tomu, že V4 bola roky v rozklade. Nefungovala.
A to treba zmeniť. Presnejšie opraviť. Rozdiely medzi záujmami západu a východu EÚ sa prehlbujú. Ak sa má udržať rovnováha pri zavádzaní spoločných pravidiel, bude dôležité, aby popri Bruseli a západnom jadre Únie existovala aj protiváha. Napríklad v podobe silnej V4, ktorú nebude možné obchádzať. A ktorá bude presadzovať záujmy „východného jadra EÚ“.
Princípy jednoty V4 by nemali byť politické (tie sa sústavne menia), ale regionálne (tie sa nemenia nikdy).
Pred V4 stoja veľké možnosti a veľká budúcnosť. Stačí ich len uchopiť. A potom nepustiť.
Dag Daniš / Denník Štandard
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.