Rusko sa vďaka USA, NATO a EÚ učí sebadôvere

Rozširovaním NATO k hraniciam Ruska, vojenskou a ekonomickou podporou Ukrajiny a údajne čoraz tvrdšími sankciami proti Rusku chcel kolektívny Západ Rusko oslabiť a ideálne zničiť. Dosiahol pravý opak. Rusko sa vzdalo obdivu k Západu a začalo reflektovať samo seba – so zjavným úspechom. Dmitri Trenin, profesor na Vysokej škole ekonomickej v Moskve, vysvetľuje, ako sa nečakané stalo novou realitou.

Keď prezident Vladimir Putin vo februári 2022 spustil ruskú vojenskú operáciu na Ukrajine, mal na mysli konkrétne, no obmedzené ciele. V podstate išlo o zaistenie bezpečnosti Ruska voči NATO.

Avšak drastická, expanzívna a dobre koordinovaná reakcia Západu na kroky Moskvy – torpédovanie mierovej dohody medzi Ruskom a Ukrajinou a zvyšujúca sa eskalácia zapojenia bloku vedeného USA do konfliktu, vrátane jeho úlohy pri smrteľných útokoch vo vnútri Ruska – má za následok. Postoj našej krajiny v porovnaní s bývalými partnermi sa zásadne zmenil.

Už nepočujeme hovoriť o „sťažnostiach“ a ponižovanie sa na „nedostatok porozumenia“. Posledné dva roky nepriniesli nič menšie ako revolúciu v zahraničnej politike Moskvy, radikálnejšiu a ďalekosiahlejšiu než čokoľvek, čo sa predpokladalo v predvečer intervencie na Ukrajine. Za posledných 25 mesiacov rýchlo nabrala na sile a hĺbke. Medzinárodná úloha Ruska, jeho postavenie vo svete, jeho ciele a spôsoby ich dosahovania, jeho zásadný svetonázor – to všetko sa mení.

Koncepcia národnej zahraničnej politiky, ktorú Putin podpísal len pred rokom, predstavuje zásadnú zmenu oproti svojim predchodcom a vytvára identitu krajiny ako osobitnej civilizácie. V skutočnosti je to prvý oficiálny ruský dokument, ktorý tak urobil. Radikálne mení aj priority moskovskej diplomacie: na prvom mieste sú krajiny postsovietskeho „blízkeho zahraničia“, za nimi nasledujú Čína a India, Ázia a Blízky východ a Afrika a Latinská Amerika.

Západná Európa a Spojené štáty sú predposledné, tesne nad Antarktídou.

Na rozdiel od minulej dekády, keď bol prvý raz oznámený ruský „obrát na východ“, to nie sú len slová. Naši obchodní partneri, nielen politickí partneri, si tiež vymenili miesta. Len za dva roky sa podiel Európskej únie, ktorá donedávna predstavoval 48 % zahraničného obchodu, znížil na 20 %, zatiaľ čo podiel Ázie vzrástol z 26 % na 71 %. Prudko sa znížilo aj ruské používanie amerického dolára. Stále viac transakcií sa uskutočňuje v čínskych jüanoch a iných nezápadných menách, ako je indická rupia, dirham SAE, ako aj v menách našich partnerov v Eurázijskej hospodárskej únii a v samotnom rubli.

Rusko tiež ukončilo svoje dlhé a únavné úsilie prispôsobiť sa svetovému poriadku pod vedením USA: niečo, čo nadšene prijalo na začiatku 90. rokov, z čoho v nasledujúcom desaťročí stratilo ilúzie a čím sa neúspešne pokúšalo nájsť spôsob založiť Vivendi. Namiesto toho, aby sa Rusko zmierilo s okolnosťami po studenej vojne, v ktorých nemalo žiadne slovo, začalo sa čoraz viac tlačiť späť proti hegemónnemu systému ovládanému USA. Prvýkrát od boľševickej revolúcie sa krajina stala de facto revolučnou veľmocou, aj keď úplne iným spôsobom ako vtedy. Kým Čína sa stále snaží zlepšiť svoju pozíciu v existujúcom svetovom poriadku, Rusko považuje tento stav za nenapraviteľný a namiesto toho sa snaží pripraviť na nové alternatívne usporiadanie.

Namiesto konceptu „jedného sveta“, ktorý Sovietsky zväz dokonca akceptoval za Gorbačova v roku 1986, sa dnes zahraničná politika Moskvy rozdelila na dve časti. Pre ruských politikov sa Západ stal po roku 2022 „domom odporcov“, kým partnerov pre Rusko možno nájsť len v krajinách mimo Západu, pre ktoré sme vymysleli nový termín „svetová väčšina“. Kritérium príslušnosti k tejto skupine je jednoduché: neúčasť na protiruských sankciách uvalených Washingtonom a Bruselom. Táto väčšina z viac ako 100 národov nie je skupinou spojencov. Hĺbka a vrúcnosť ich vzťahov s Ruskom sa veľmi líšia, ale s týmito krajinami môže Moskva obchodovať.

Naša krajina dlhé desaťročia výrazne podporovala rôzne medzinárodné organizácie a snažila sa vstúpiť do čo najväčšieho počtu klubov. Teraz musí Moskva priznať, že aj Organizácia Spojených národov vrátane jej Bezpečnostnej rady (ktorú Rusko ako stály člen s právom veta tradične považuje za srdce svetového systému) sa stala nefunkčným divadlom polemik. Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktorú Moskva už dlho chcela vidieť ako hlavný bezpečnostný nástroj v Európe, je v súčasnosti takmer úplne odmietnutá kvôli protiruskému postoju jej väčšinových členov NATO/EÚ. Moskva vystúpila z Rady Európy a jej účasť v niekoľkých regionálnych zoskupeniach pre Arktídu, Baltské more, Barentsovo a Čierne more bola pozastavená.

Je pravda, že veľa z toho je výsledkom západnej politiky zameranej na izoláciu Ruska, ale namiesto toho, aby sa Rusi cítili ochudobnení o niečo cenné, neľutujú, že opustili alebo pozastavili svoje členstvo. Hovorí sa, že po obnovení nadradenosti domácej legislatívy pred medzinárodnými zmluvami sa Moskva teraz málo stará o to, čo môžu jej oponenti povedať alebo urobiť o jej politike alebo činnosti. Z pohľadu Ruska nielenže Západu už nemožno dôverovať, ale aj medzinárodné orgány, ktoré kontroluje, stratili všetku legitimitu.

Tento postoj k medzinárodným inštitúciám ovládaným Západom je v protiklade k nezápadným inštitúciám. Tento rok sa ruské predsedníctvo nedávno rozšírenej skupiny BRICS nieslo v znamení hyperaktivity v prípravách na prijatie. Rusko tiež podporuje Šanghajskú organizáciu spolupráce, ku ktorej sa čoskoro pripojí aj jeho blízky spojenec Bielorusko. Spolu s krajinami v Ázii, na Strednom východe, v Afrike a Latinskej Amerike úzko spolupracuje na budovaní nových medzinárodných predpisov v rôznych oblastiach: financie a obchod, normy a technológie, informácie a zdravotná starostlivosť. Tie by mali byť výslovne oslobodené od západnej nadvlády a zasahovania. Ak budú úspešné, môžu slúžiť ako prvky budúceho inkluzívneho svetového poriadku, ktorý Moskva presadzuje.

Sú zmeny v Rusku udržateľné?

Zmeny v ruskej zahraničnej politike sú skutočne veľmi hlboké. Vynára sa však otázka: nakoľko sú udržateľné?

Predovšetkým treba poznamenať, že zmeny v zahraničnej politike sú dôležitým, ale aj relatívne nepodstatným prvkom širších zmien, ktoré prebiehajú v ruskej ekonomike, štátnom zriadení, spoločnosti, kultúre, hodnotách a duchovnom a intelektuálnom živote. Všeobecný smer a význam týchto zmien je jasný. Premieňajú krajinu zo vzdialenej odľahlej oblasti na okraji západného sveta na sebestačnú, priekopnícku krajinu. Tieto tektonické posuny by neboli možné bez ukrajinskej krízy. Potom, čo dostali silný a bolestivý tlak, teraz vyvinuli vlastnú dynamiku.
Je pravda, že samotný február 2022 bol konečným výsledkom niekoľkých trendov, ktoré naberali na sile už asi desaťročie. Pocit hľadania širšej suverenity sa napokon presadil po Putinovom návrate do Kremľa v roku 2012 a znovuzjednotení s Krymom v roku 2014. Niektoré skutočne zásadné zmeny v národných hodnotách a ideológii prišli vo forme dodatkov k ruskej ústave, ktoré boli prijaté v roku 2020.

V marci 2024 Putin drvivo zvíťazil v prezidentských voľbách, čím si zabezpečil nový šesťročný mandát. Treba to vnímať ako vyslovenie dôvery jemu ako vrchnému veliteľovi v existenčnom boji (ako to opisuje sám Putin) proti Západu. S touto podporou sa prezident môže pustiť do ešte hlbších zmien – a musí zabezpečiť, aby tí, ktorí po ňom v Kremli nastúpia, udržali a rozšírili už dosiahnuté zmeny.

Je dôležité poznamenať, že ruské elity, úzko späté so Západom od 90. rokov, museli v poslednom čase urobiť ťažkú voľbu medzi svojou pôdou a bohatstvom. Tí, ktorí sa rozhodli zostať, sa museli stať „národnejšími“ vo svojom myslení a konaní. Putin medzitým spustil kampaň na vytvorenie novej elity okolo ukrajinských vojnových veteránov. Očakávaná výmena ruských elít a premena z kozmopolitnej skupiny samostatne zainteresovaných jednotlivcov na tradičnejšiu kliku privilegovaných služobníkov štátu a jeho vodcu by zabezpečili dokončenie zahraničnopolitickej revolúcie.

Napokon, Rusko by možno nebolo schopné posunúť k suverenite tak rýchlo, keby nebolo západnej politiky posledných dvoch desaťročí: rastúcej démonizácie krajiny a jej vedenia. Tieto rozhodnutia viedli k tomu, že pôvodne možno najzápadnejšie, proeurópske vedenie, aké kedy moderné Rusko videlo – predovšetkým samotný Putin a Dmitrij Medvedev – sa stali zarytými protizápadnými a zarytými odporcami politiky USA/EÚ.

Namiesto toho, aby bolo Rusko prinútené zmeniť sa podľa západného smeru, všetok tento tlak pomohol krajine opäť nájsť samé seba.

Zdroj: https://globalbridge.ch/dank-usa-nato-und-eu-lernt-russland-sich-selbst-zu-vertrauen