Niektorí chcú emigrovať (väčšinou tí, ktorí „emigrovali“ už po parlamentných voľbách). Denník N pri téme „ako zvládať frustráciu“ oslovuje frustrovaného psychológa, ktorý po volebnej noci skončil na tabletkách. Sociológovi je nepríjemné, že žije v rurálno-rustikálnej spoločnosti, ktorá vraj nechce demokraciu a slobodu. Na Facebooku kolujú výzvy, aby sa ľudia pochytali za ruky, sklonili hlavy a čakali náraz na dno… Toto už nie je tradičné vyplakávanie. Toto je už psychiatria.
Pri progresívcoch a ich médiách sme si zvykli, že prehry nesú s neskývanou dávkou paniky. Lebo za jadro demokracie a slobody považujú seba. Nie voličov a ich slobodné rozhodnutia.
Lenže to, čo poniektorí z nich predvádzaú dnes, sme tu ešte nemali. Aspoň nie v takejto miere. Tradičné vyplakávanie prerástlo do stavov, ktoré sú chorobné. V klinickom zmysle.
Je predsa choré, aby psychológ verejne radil, ako si v takýchto ťažkých chvíľach môžu ľudia poplakať, objať psíka a ako on svoju politickú traumu potlačil liekmi proti úzkosti. Takisto je choré, aby sociológ hovoril o bolestnom zistení, „s akými ľuďmi žije v tejto krajine“ a ako budeme vystavení hanbe. Alebo aby europoslankyňa avizovala, ako zatvára kufre, lebo Slovensko je nadlho stratené.
Ďalší radia, že netreba hneď emigrovať, treba vraj vytrvať v boji s „temnými silami“, ktoré chcú zo Slovenska urobiť guberniu krvilačného Ruska. A ak emigrovať, tak až potom, po veľkej finálnej bitke a po prípadnej prehre Dobra so Zlom.
Pri tomto vyššom stupni zúfalstva, ktoré postihlo veľkú časť „pokrokových“ pozérov a aktivistov, treba spozornieť. A nielen to. Treba ich zastaviť. Pretože ženú ľudí za hranu, kde už pózovanie môže prerastať do bolesti, úzkosti, depresií. A následne aj do závislosti od liekov.
Alebo do nenávisti a agresivity.
Asi im to nedochádza, ale robia to isté, čo roky vyčítali kotlebovcom: šíria frustráciu, hnev, zlosť, nenávisť voči iným. A šíria aj agresivitu, ktorá sa z médií prelieva do celej spoločnosti.
Čo chcú vlastne dosiahnuť? Aby ľudia naozaj zvažovali emigráciu? Aby sa tí, ktorí nemôžu odísť, hanbili za to, že tu musia ostať? Aby úzkosť potláčali liekmi či drogami? Alebo aby v sebe pestovali zlosť a nepriateľstvo proti väčšine, ktorá nezvolila Korčoka za prezidenta?
Lebo presne k tomuto to smeruje. K bodu varu. Nielen na sociálnych sieťach. Na pracoviskách, v školách, v rodinách…
Treba však dodať, že korene tohto stavu sú staršie. Loď bláznov, ktorú dnes sledujeme, je následkom mediálnych kampaní z minulých rokov. Boli to ultimatívne kampane v štýle „kto nejde s nami, ten ide proti nám“.
Tieto kampane boli postavené na šírení strachu. A na podsúvaní tézy, že jediným východiskom z apokalyptického scenára je len víťazstvo toho správneho, progresívneho tábora. V opačnom prípade hrozila skaza.
Bola to zmes strašenia, vyplakávania, citového vydierania, šírenia pocitu hanby – a tlaku na podvolenie, ak nechcete patriť k „dezolé scéne“.
Takto bola nastavená pandemická kampaň (a následne očkovacia). Takto bola nastavená vojnová kampaň na podporu Ukrajiny, lebo po Ukrajine vraj bude ohrozená celá Európa a celý Západ…
A podobne bola nastavená aj volebná kampaň 2023. Stála na šírení strachu – z Fica, Pellegriniho a Danka ako „bezpečnostnej hrozby“, ktorá za nijakých okolností nesmie vyhrať voľby. Lebo inak vraj Slovensko čaká pohroma v podobe mafie, zločinu, vytrhnutia zo Západu a podmanenia krajiny Ruskom.
Toto strašenie nebolo len nízke a primitívne. Bolo načisto uletené, mimo reality. Na veľkú časť spoločnosti však zabralo. Z malého PS vyrástol favorit na volebné víťazstvo.
Potom prišli mediálne kampane na podporu Korčoka a diskreditáciu Pellegriniho. Korčok sa pokúšal o „slušne, ale rázne“ vedenú kampaň. Médiá nie. Motorom kampane za zvolenie Korčoka (predtým Šimečku, predtým Čaputovej, predtým Kisku) bol strach z Fica. Nič iné.
Médiá nasadili staré osvedčené zbrane: šírenie strachu z apokalyptických scenárov. Strašilo sa koncom slobody, demokracie a nástupom Ficovej autokracie. Strašilo sa Pellegrinim ako „kandidátom mafie“. Alebo ako „kandidátom Putinovho Ruska“. Strašilo sa vymyslenou dilemou medzi slobodným Západom a ruskou porobou. A ako jediný únik z katastrofy sa ponúkal Korčok.
Skúsme si teraz predstaviť, že časť spoločnosti všetkým kampaniam od roku 2020 až dodnes celkom nekriticky, naplno verila. Verila, že očkovanie musí byť vynucované plošne, inak sa nedostaneme z krízy. Verila, že Rusko musí byť vojensky porazené, inak padne aj Európa. Verila, že Fica treba zastaviť, inak Slovensko čaká koniec demokracie a slobody. A verila, že Korčok musí zvíťaziť, inak Slovensko – pardon, „túto krajinu“, aby sme použili ich žargón – čaká skaza.
Keďže všetky spomínané kompane boli vo výsledku neúspešné, časť ľudí je ťažko frustrovaná, vydesená a nemá ďaleko k strate príčetnosti. Z ich pohľadu je skóre zúfalé. Nie, nie sú všetci vzorne zaočkovaní, celoplošné sezónne očkovanie namierené na mladších sa ukázalo ako nezmysel (bez opory vo vede). Nie, Ukrajina nezariadila vojenskú porážku Ruska. Nie, Šimečka nevyhral voľby. A nie, Korčok nebude prezidentom.
Všetko sa skončilo spôsobom, ktorý médiá s krikom vyfarbovali ako pohromu. Panika v progresívnom tábore je pochopiteľná.
Nie je to pritom chyba ľudí, ktorí tejto mediálnej drezúre naplno podľahli. Je to chyba progresívnych médií, ktoré pri kampaniach (a presadzovaní politických zadaní) rozohrali vabank. Buď, alebo. Buď Korčok, alebo cesta do záhuby…
Na prekonanie zúfalstva pritom stačí pomerne málo: prepnúť sa z hysterickej roviny do racionálnej. A z ošiaľu do normálneho, triezveho vnímania reality.
Nebolo to tak dávno, čo progresívci a ich médiá ponúkali Pellegrinimu funkciu predsedu vlády – v rámci širokej koalície. Dokonca na to naliehali ako na najlepšiu z dostupných povolebných možností. Pellegrini mal riadiť vládu spolu s Progresívnym Slovenskom. Bol pre nich prijateľný politický partner.
Dnes, keď je Pellegrini zvolený za prezidenta, hádam nebudú tí istí progresívni aktivisti strašiť neodvratným koncom a vyzývať na emigráciu… Alebo?
Mimochodom, tá loď bláznov, na ktorej sa už roky plavia poniektorí „osvietenci“ a tvorcovia kampaní, je hlavným dôvodom, prečo ich kandidáti prehrávajú voľby. Ľudia už majú plné zuby ich strašenia, manipulácií, ultimát, nadradeného pózovania, posmeškov namiereným na väčšinu. A moralizovania, po ktorom sa v prípade neúspechu hádžu o zem…
Alebo inak: väčšina spoločnosti usúdila, že politika je pre dospelých.
Dag Daniš / Denník Štandard
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.