V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o vstupe prezidentky do kampane a o jej znepokojení zo šírenia strachu; o sklamaní zakladateľov KDH z progresívneho kurzu „konzervatívcov“; o varovaní veteránov spravodajských služieb pred rizikom veľkej vojny a o útokoch Gašpara na sudcu z „Lipšicovej skupiny“ Klimenta.
1. Prezidentka v kampani PS
Prezidentka Zuzana Čaputová – ako sa dalo čakať – požiadala o vystúpenie v RTVS. A zapojila sa do volebnej kampane.
V krátkom príhovore podnikla dve veci. Mobilizovala voličov Ivana Korčoka (špeciálne mladých zahraničných Slovákov). A pokúšala sa schladiť jeho odporcov. Slušne, ale rázne vysvetľovala, že prezident predsa nemôže rozhodnúť o zapojení slovenských vojakov do konfliktu za hranicami, túto právomoc má len vláda a parlament.
Zuzana Čaputová v stredu večer nevystúpila ako hlava štátu, ale ako jedna zo zakladateliek Progresívneho Slovenska. Dá sa jej to vyčítať? Asi ani veľmi nie. Robí si svoju prácu. Kto by čakal niečo iné, bol by naivný. Progresívcom ide v týchto voľbách o veľa – o udržanie desaťročnej „atlantickej kontinuity” v úrade prezidenta.
Problém nie je v tom, že progresívna prezidentka podporuje kandidáta Progresívneho Slovenska. Problém je v tom, že pri tom zavádza.
Jej námietky o obmedzených právomociach prezidenta sú povrchné a ploché. Výhrada o úzkych právomociach prezidenta sa dá predsa použiť na ktorúkoľvek z profilových politických otázok, na ktoré odpovedali Korčok alebo Pellegrini. Pritom je neplatná.
A špeciálne neplatná je v konkrétnom prípade, o ktorom hovorila Zuzana Čaputová. Prezident je vrchný veliteľ ozbrojených síl, zastupuje Slovensko na samitoch NATO (ich spoločné závery majú byť pre členské štáty záväzné), jeho dosah na bezpečnostnú politiku je teda zásadný. Hlavne v časoch bezpečnostnej krízy a vojenských konfliktov, do ktorých sa už desať rokov zapájajú štáty Aliancie. So stúpajúcim nasadením…
Prezidentka neostala len pri ústavných poučkách. Vládny tábor obvinila, že v kampani neustále zneužíva strach. Šírenie strachu a následné manipulácie považuje za kľúčový problém slovenskej politiky.
V tomto môžeme s prezidentkou súhlasiť. Vystihla to. Strašenie spoločnosti je už niekoľko rokov hlavný nástroj na manipulovanie verejnej mienky.
Čaputová však zabudla dodať to podstatné – v prepálenom strašení vynikajú hlavne figúry z jej vlastného tábora.
Bolo to tak pri strašení klimatickou katastrofou, z ktorej sa vraj môžeme vykúpiť, ak obetavo obmedzíme spotrebu fosílnych palív z Východu. Bolo to tak pri strašení pandemickou katastrofou, pred ktorou nás mal zachrániť len program plošného očkovania vakcínami z Británie a Spojených štátov. Povinné očkovanie proti covidu vyhlásila za nevyhnutné aj prezidentka Čaputová, a nie tak dávno, v januári 2022. List obrátila až po februári 2022 a vojne na Ukrajine.
Dnes program šírenia strachu pokračuje heslami o tom, ako údajne Rusko ohrozuje prežitie NATO a EÚ. A ako vraj Slovensku hrozí, že sa stane vazalským štátom Ruska – ak si nezvolí tých správnych, tvrdo proamerických lídrov.
Vo všetkých prípadoch išlo o strašenie, ktoré bolo účelové a extrémne prehnané. Na časť spoločnosti toto kampaňové šírenie strachu funguje výborne, no vecne je mimo reality. Pravdepodobnosť, že Rusko by mohlo vyprovokovať priamy vstup do vojny s NATO, je blízka nule. Rusko predsa na Ukrajine bojuje proti rozširovaniu NATO a proti hrozbe konfliktu s Alianciou o Krym a Donbas (s väčšinovo ruským obyvateľstvom). Hrozba otvorenej zrážky by nastala až vstupom Ukrajiny do NATO.
Pokiaľ ide o strašenie, ako môžu Fico s Pellegrinim vytrhnúť Slovensko z EÚ a NATO a vrhnúť sa do bloku s „Putinovým Ruskom“, týmto prostorekým zaklínadlám nemôžu veriť ani tí, ktorí ich šíria. Je to prehliadka hlúpostí, ktoré fungujú výlučne v emotívnej a strachom bičovanej rovine. Pri kontakte s racionalitou zanikajú.
Treba priznať, že so šírením strachu pracujú aj vládne strany. A občas takisto preháňajú. Je tu však jeden podstatný rozdiel. Hrozby, o ktorých hovorí Fico, sú o niečo viac reálne (alebo o niečo menej fantómové) ako hrozby z generátora druhej strany.
Eskalácia vojny na východnej Ukrajine je realita. Realita, ktorú sledujeme desiaty rok. Rovnako je realitou aj stúpajúce nasadenie krajín NATO v konflikte. Na začiatku (2014) bolo témou tiché vyzbrojovanie Ukrajiny štátmi NATO. Po februári 2022 bolo témou intenzívne zbrojenie Západu v prospech Ukrajiny. Dnes je horúcou témou možnosť nasadenia európskych vojakov na Ukrajine. Otvorene o tom hovorí francúzsky prezident Macron. Otvorene o tom hovoria Poliaci. A slovenská vláda to zas otvorene a rázne odmieta. Spolu s nemeckou, talianskou, rakúskou…
Je to téma z kategórie relevantných, ktorá ovplyvňuje aj volebné rozhodovanie.
Práve preto prezidentka pocítila potrebu zakročiť. Pokarhala vládny tábor za strašenie spoločnosti.
Lebo monopol na nasadenie tejto zbrane by mali mať len ľudia z jej klanu.
2. Dilemy konzervatívcov
Z celkom opačného konca do ringu vstúpili zakladatelia KDH. A dobre urobili. V konzervatívnom tábore to nevyzerá – a nemôže vyzerať – ani zďaleka tak jednoznačne, ako to predstiera Majerský.
Čarnogurský a skupina jeho bývalých kolegov obviňujú KDH, že sa „stáva prisluhovačom progresivistov“. Jednoznačnú podporu hnutia Korčokovi, ktorú deklaroval Majerský, považujú za chybu. A celkom opodstatnene.
Korčok je predsa kandidát, za ktorým stojí hlavne Progresívne Slovensko. Teda strana, ktorá je na opačnom hodnotovom póle ako konzervatívci. Ak sa k podpore Korčoka prihlásilo aj KDH, malo by to mať polemickú alebo pragmatickú rovinu. Nie jednoznačnú a hodnotovú, ako to predával Majerský.
V tomto prípade však nejde ani o Korčoka, ani o prezidentské voľby, ale o hlbší problém.
Ide o existenčnú otázku: či ešte existuje KDH ako konzervatívna sila. Alebo už neexistuje. A jeho nosnou úlohou je slúžiť progresívnemu pánovi. Alebo jeho kandidátom, jeho záujmom, jeho politike.
Za normálnych okolností by mala byť táto otázka celkom bezpredmetná. Rovnako, ako je bezpredmetná otázka, či by čierna nemala byť biela. Medzi progresívcami s ich dúhovou agendou a odporom k národným a duchovným koreňom a slovenskými konzervatívcami by mala byť červená čiara.
Dnes je táto otázka tiež bezpredmetná, akurát z opačného konca. V súčasnom KDH nemajú nijaké pochybnosti o tom, že ich životným poslaním je pevne stáť po boku progresívcov a čakať na pokyny. Pochybnosti má len časť voličov KDH. Nie strana, kde konzervatívcov nevidieť a nepočuť. Čím viac progresívci pritvrdzujú v ich radikálnej agende, tým menej sa v KDH ozývajú konzervatívne hlasy.
Tento stav je šialený a chorý. Konzervatívna hodnota KDH je dnes vlastne čisto záporná. Odsávajú hlasy konzervatívnych voličov. Skladajú ich k nohám strany, ktorá konzervatívne sily považuje za nepriateľské. A upokojujú sa pri tom odriekaním „lebo Fico“. V niektorých prípadoch má blahodarný účinok aj spoločná fotografia so Sajfom (ktorú si na volebnej noci s Korčokom vyžiadala Holečková).
Čarnogurský tvrdí, že KDH sa už profiluje ako strana pre liberálnych veriacich. Toto jeho tvrdenie si zaslúži spresnenie. Nie, nejde o liberálnych veriacich. Liberáli vymreli a nahradili ich progresívci, ktorí už nebojujú za slobodu, rešpekt voči iným a pluralitu, ale za opak. Za revolučnú prevýchovu spoločnosti, potláčanie kritikov a uniformitu.
Pri pohľade na ľudí ako Holečková sa žiada otvorene priznať, že ide o progresívnych veriacich. Toto prídavné meno nie je nijako prehnané.
Progresívny dnes nie je len ten, kto sa stotožňuje s progresívnou ideológiou (môže ju pokojne považovať za pliagu). Progresívny je aj ten, kto programovo, verne pracuje pre progresívnu stranu a pre jej „kádre“. Tým, že sa obetavo zapája do jej kampaní. A dopĺňa tak hlasy, ktoré PS a jeho kandidáti potrebujú na získanie väčšiny. Čiže moci.
A prečo to vlastne „konzervatívci“ robia? Odpoveď je čarovne prostá. Lebo ich tak vychovali progresívne médiá.
Sklamanie a varovné slová Čarnogurského sú pochopiteľné.
Lenže rovnako pochopiteľné je aj to, že KDH vymazáva svoj konzervatívny profil a stáva sa základňou pokrokových veriacich. Má na to právo. Taká je doba. A taká je móda. Postihlo to viacero strán, ktoré boli kedysi dávno konzervatívne. Napríklad nemeckú CDU. Z Merkelovej sa stala ku koncu ikona progresívnych médií. Podobne preformátovaná je britská Konzervatívna strana (akurát si zabudla zmeniť názov).
Problém je len v tom, že KDH sa nezameriava iba na progresívnych veriacich (teda na tých, ktorí verne volia progresívnych kandidátov a ktorí chcú KDH v progresívnej vláde), ale aj na konzervatívneho voliča. A nie je to len problém. Je to podvod.
Ak presvedčený progresívec pracuje pre PS, je to správne a zaslúži si to rešpekt. Ak to isté s tým istým výsledkom robí niekto, kto sa hrá na konzervatívca, je to úbohé.
Riešenia sú dve. Najskôr to treba to otvorene pomenovať (to sa už deje). A potom treba podporiť vznik poctivej národnokonzervatívnej strany. Aby progresívnych veriacich zastupovalo KDH – a aby konzervatívnych voličov zastupovali konzervatívni lídri. Nie predplatitelia Denníka N. A registrovaní partneri PS.
3. Spravodajskí veteráni dvíhajú prst
V takzvanej bezpečnostnej komunite prebieha zaujímavá diskusia o možnom nasadení európskych vojakov na Ukrajine. Americká skupina Spravodajskí veteráni za zdravý rozum zverejnila vyhlásenie, ktoré kritizuje slová Macrona o prípadnom zapojení európskych vojakov do vojny na Ukrajine.
Varujú, že by to mohlo viesť k jadrovej vojne v Európe. Vyzývajú amerického prezidenta Bidena, aby sa od Macrona jasne dištancoval. S tým, že by nešlo o akciu s podporou Spojených štátov alebo NATO.
Veteráni tajných služieb tvrdia, že zapojenie vojakov Francúzska, Poľska a pobaltských štátov do vojny by mohlo mať špirálové následky: útok Ruska na sily z krajín NATO na Ukrajine, odvetný útok NATO proti Rusom a následný protiúder Ruska na územia krajín NATO.
Krajným následkom by podľa nich nebola priama jadrová vojna medzi Spojenými štátmi a Ruskom (pretože by bola obojstranne likvidačná), ale jadrová vojna na území Európy.
Signatári výzvy žiadajú Bidena, aby jasne odkázal Francúzsku, že prípadné dobrodružstvo európskych síl na Ukrajine by nemohlo počítať s americkou vojenskou podporou. Lebo by to mohlo zatiahnuť Američanov na okraj jadrovej vojny.
Spravodajskí veteráni za zdravý rozum robia to, čo majú v názve. Snažia sa o racionálny a realistický prístup k vojenským rizikám. A snažia sa o potláčania aktivizmu, ktorý je rozšírený nielen v politike a médiách, ale čoraz viac aj v bezpečnostných službách.
Veteráni tajných služieb sú „stará škola“. Znepokojuje ich, že tajné služby sú zaťahované do propagandy. A už dlho. V roku 2003 si vykonštruovali „spravodajské informácie“ o zbraniach hromadného ničenia v Iraku, čo bola zámienka na americkú inváznu vojnu. Neskôr sa potvrdilo, že išlo o podvrh ľudí z tajných služieb a vlády.
Neskôr sa ten istý scenár opakoval pri pochybných riekankách o chemických zbraniach v Sýrii – vždy so zámerom zvýšiť vojenské nasadenie Spojených štátov na Blízkom východe.
Dnes bývalí spravodajskí dôstojníci varujú pred tým, že aktivizmus v bezpečnostnom a politickom prostredí by mohol viesť k zvýšeniu rizika jadrovej vojny v Európe.
Debata, do ktorej vstúpili, by mala byť poučná hlavne pre nás, Európanov.
Macron pri Rusku napína svaly, ktoré nemá. A to, či mu v prípade eskalačnej krízy dodajú potrebnú palebnú silu Spojené štáty, ostáva z pohľadu americkej bezpečnostnej komunity sporné a otvorené.
Veľkí hráči sa totiž zvyknú – na rozdiel od pešiakov – vyhýbať veľkým stratám.
4. Kliment na muške Gašpara
Robert Fico a Tibor Gašpar opäť pritvrdili. Na ministerstve spravodlivosti avizovali, že si podajú sudcu Klimenta. Dôvod: Kliment je už dlhšie považovaný za Lipšicovho človeka na Najvyššom súde. Potvrdzujú to napríklad nahrávky porád čurillovcov.
Prípad sudcu Klimenta je ukážkovo kontroverzný.
Na jednej strane je dobré, že sa reflektory namierili aj na Najvyšší súd. A na prácu Juraja Klimenta. Sudca Kliment má nadštandardne blízke vzťahy s Danielom Lipšicom a Igorom Matovičom. V roku 2020 sa chcel stať generálnym prokurátorom. Zablokoval to Boris Kollár, pre ktorého bolo neprijateľné, aby bol špeciálnym prokurátorom Lipšic a generálnym prokurátorom jeho kamarát Kliment.
Ďalej: sudca Kliment sa tajne stretával s riaditeľom SIS. A vo väčšine politických káuz rozhodoval v súlade s tvrdou (a právne pochybnou) líniou špeciálnej prokuratúry.
Toto všetko sú otázky, ktoré by si od Klimenta žiadali odpoveď. Verejnú. Sudcovia Najvyššieho súdu musia byť striktne nestranní. A ak na to nemajú predpoklady, treba ich vymeniť.
Na druhej strane však musíme mať v prípade Klimenta pochybnosti (vážne pochybnosti) o jeho „žalobcoch“. Jedným z nich je Tibor Gašpar. Ten Gašpar, ktorý roky slúžil vo vedení polície oligarchom bödörövcom. Gašpar je, na rozdiel od Klimenta, trestne stíhaný za zneužívanie právomoci.
Ďalším „žalobcom“ proti Klimentovi nie je ani tak priamo Fico, ako skôr jeho dvaja poradcovia. Para a Lindtner. Obaja boli stíhaní. Obaja skončili vo väzbe. A pri oboch k tomu prispel sudca Kliment.
Para aj Lindtner majú s Klimentom osobný problém. Môžeme ich upodozrievať, že pri útokoch na Klimenta im nejde o zákon. A ak áno, tak o zákon vendety.
Nie, problém nie je v tom, že Fico chce otvárať debatu o Klimentovi. Ak sa preukáže, že sa ako sudca z „Lipšicovej skupiny“ podpisoval pod protiprávne väzobné stíhania, mal by na Najvyššom súde skončiť.
Problém je skôr v tom, že Fico sa pri tomto zápase obklopil ľuďmi ako Gašpar, Para a Lindtner. Čo všetky jeho ďalšie kroky zbytočne diskvalifikuje.
Vrátane tých správnych.
Dag Daniš / Denník Štandard
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.