Toto je najdrahšia maľba, aká bola kedy predaná na aukcii. Obraz Leonarda na Vinciho z roku 1500 Salvator Mundi (Spasiteľ sveta) bol vydražený v roku 2017 za rekordných 450 miliónov dolárov. Je na nej zobrazený Kristus v renesančnom odeve ako záchranca sveta a vládca všehomíra, ktorý pravou rukou udeľuje požehnanie a v ľavej ruke drží krištáľovú guľu.
Na osude tohto donedávna strateného diela je niečo zvrátené. Ježiš Nazaretský by nikdy nedovolil, aby sa takto narábalo s jeho odkazom. Rozmýšľam nad tým, ako uvažuje človek, ktorý si kúpi takéto veľdielo a ukryje ho pred zrakom verejnosti. Chce iba dokázať, že na to má? Pre márnomyseľný pocit, že je iba jeho? Pre ilúziu, že ho to spája s kresťanským posolstvom? Ale nespája. Tie obrovské peniaze by mohol investovať oveľa efektívnejšie. Alebo by za ne vedel nasýtiť milióny hladujúcich, nielen ľudí v Palestíne, odkiaľ Ježiš pochádzal a kde dnes Medzinárodný súdny dvor v Haagu vyhlásil stav hladomoru a jednomyseľne nariadil Izraelu, aby umožnil prístup potravinovej pomoci do Gazy.
Sme takí nevšímaví k utrpeniu vo svete. Nedelíme sa o bohatstvo, ale hádame sa o to, komu a koľko omrviniek „milostivo“ rozsypeme. Biedni sa musia ponižujúco uchádzať o našu pozornosť. Červené denníčky pokrytecky kvília nad každou vypálenou ruskou raketou, ale redaktorka denníka Sme si dovolí povedať, že je v poriadku nemať na vojnu v Gaze názor. Čo je to za cynický postoj? Ako môžete nemať názor na genocídu? Blondínka zo Sasky, ktorá si v tento sviatočný deň ani nezaslúži byť menovaná, zasa ďakuje Dzurindovi, Kukanovi, Bútorovi a Korčokovi, že nás pred dvadsiatimi rokmi priviedli do NATO a že nás Rusi nebombardujú… Nevážená pani, pred dvadsiatimi rokmi bombardovala Severoatlantická aliancia aj vďaka týmto zločincom Srbsko a Čiernu Horu, ulúpili Srbom Kosovo, zabili za dva mesiace toľko detí ako na Ukrajine za dva roky a aj vďaka takýmto darebákom je Európa tam, kde je. Vari to naozaj nechápete, kde, ako a prečo sa to všetko začalo? Ľudia ako vy, ktorí si nevážia ľudské životy a ktorí si urobili z pokrytectva odev, by ani dnes nespoznali Ježiša pri jeho príchode na Zem a ukrižovali by ho na štít Severoatlantickej aliancie.
Posolstvo Ježiša Nazaretského ma fascinuje snáď odvtedy, čo mi babka kúpila k maturite Bibliu. Neurobilo to zo mňa praktizujúceho kresťana, ale život a umučenie tohto muža som skúmal skôr z religionistického ako teologického hľadiska a pozeral som sa na neho skôr z historicko-sociologického ako mytologického uhla pohľadu. Pri tom štúdiu som si uvedomil, že na Slovensku vládne skôr ľudová zbožnosť ako skutočné kresťanstvo, že väčšina ľudí verí v Ježiša, ale neverí Ježišovi. A tým nechcem povedať to, že by sme sa mali obmedziť len na jeho myšlienky. Takto silu kresťanstva nevysvetlíme. Z myšlienok sa môže zrodiť filozofia, ale nevyrastie z nich veľkolepá prorocká postava a iniciátor nového svetového náboženstva. Aj moderní teoretici médií a politickej komunikácie vedia, že rozhodujúce nie je to, ČO sa hovorí, ale KTO to hovorí. Hlásateľ myšlienky je totiž predobrazom jej uskutočnenia, ak dosiahne harmóniu medzi zrelými slovami a zrelým človekom.
Takéto myslenie má svoje korene v hlboko krízovej spoločenskej situácii. Keď ľudská kríza dosiahne svoj vrchol, keď je miera utrpenia naplnená, keď sú na to vytvorené všetky spoločenské a duchovné podmienky, vtedy nastáva civilizačný zlom, ktorý mení všetko od základov. Myšlienky, ktoré sa v tejto dobe objavujú, sa nezrodili z nejakého akademického špekulovania, ale z nahromadenej nesmiernej bolesti a utrpenia, z kritickej situácie utláčaných, ponížených a ignorovaných ľudí. Veriaci človek nie je ten, kto z reality tohto krutého sveta utečie, ale ten, kto prijme náročnejšie poslanie a vnáša budúcnosť do prítomnosti. Nesmie sa uspokojiť s nízkosťou, priemernosťou a prázdnotou v akomsi temnom očakávaní zmeny v neistej budúcnosti. To by nebol život, ale prežívanie, ktoré hĺbku a pravosť šťastia stále len sľubuje, ktoré vyplňuje prítomnosť len veľmi úbohými cieľmi.
Keď prezident T. G. Masaryk vybudoval republiku na dvoch ideových pilieroch – Kollárovej slovanskej vzájomnosti a Komenského Všenáprave – v obidvoch prípadoch staval na humanistických ideáloch. Jeho slávny výkrik „Nie Caesar, ale Ježiš!“ odkazuje práve na uplatňovanie týchto hodnôt vo verejnom živote. Práve dnes, v časoch stupňujúceho sa násilia a vojenských konfliktov, by sme sa mali častejšie vracať k jeho nenaplnenej požiadavke neodporovania zlu násilím a odpúšťania nepriateľom, ktorej neverí ani väčšina kresťanov. Toto jeho prikázanie býva často zámerne dezinterpretované až karikované ako absurdná požiadavka pasivity. Ale toto Ježiš nikdy nežiadal. On sám odporoval zlu nekompromisne vždy a všade, kde sa s ním stretol.
Nenásilie však v žiadnom prípade neznamená kapituláciu, neznamená nezáujem, neznamená ľahostajnosť. Nenásilie nám dáva úlohu hľadať vždy a za všetkých okolností mravne náročnejšie prostriedky ako sú tie, ktoré používa druhý, hoci aj nepriateľ. Podobne je to aj s odpúšťaním, ktoré nevyplýva zo slabosti, ale z mravnej sily. Milovať nepriateľa neznamená zmieriť sa s jeho konaním, prejsť na jeho pozíciu alebo uniknúť pred konfliktom. Je to prejav záujmu o druhého človeka a o jeho budúcnosť.
Nech už prežívate Veľkú noc akokoľvek – v chráme božom či v chráme prírody, ako vieru v Ježiša Krista alebo ako sviatok jari – nezabúdajte, že by sa mala začať zamyslením či modlitbou, nie zemiakovým šalátom. Lebo tá symbolika a šanca duchovného znovuzrodenia nás spája bez ohľadu na vierovyznanie či svetonázor. Požehnané veľkonočné sviatky a veselé sviatky jari, drahí priatelia!
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.