V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o krehkom náskoku Korčoka a zákulisných hrách s voličmi Harabina; o nadpráci tretieho sektora a médií v Korčokovej kampani; o výročí rozšírenia NATO, ktoré sľubovalo mier v Európe a napokon prispelo k vojne a o údere teroristov v Moskve, ktorý sa tváril ako útok na kresťanov, no v skutočnosti bol útokom na Rusov.
1. Bitka v tábore Harabina
Začneme prekvapením, o ktoré sa postarali voliči Korčoka. Vyhrali prvé kolo prezidentských volieb. Nie, nevyhral ho Korčok. Bitku vyhrali jeho voliči.
Výkony Korčoka v kampani boli ukážkovo prázdne a chabé. A to sú ešte slabé výrazy. Boli mizerné. Ak napriek tomu s náskokom predbehol Pellegriniho, nie je to zásluha Korčoka, ale opozičných voličov. Už v prvom kole sa naplno mobilizovali. Nezávisle od výkonov ich podchladeného kandidáta.
Tento jav až tak neprekvapuje. Progresívny tábor (ktorému roky slúži aj KDH) je zvyknutý voliť kohokoľvek, koho mu servírujú mediálne kampane a balady o boji dobra so zlom a svetla s temnými silami. Je jedno, či je to bývalý komunista prevychovaný na atlantistu (Kiska), progresívna aktivistka (Čaputová) alebo oportunista, ktorý roky držal tašky ministrom Mečiara, Dzurindu, Fica… Aby sa vypracoval na veľvyslanca v Spojených štátoch, ministra v drese SaS a nakoniec prezidentského kandidáta v službe PS.
Disciplína a nasadenie opozičných voličov je najsilnejšou výhodou Ivana Korčoka. Alebo kohokoľvek, koho by postavili na jeho miesto. No zároveň ho to limituje.
Korčokov tábor sa už v prvom kole zmobilizoval takmer nadoraz. Priestor na ďalší rast má minimálny.
Naopak, Pellegriniho tábor v prvom kole zabral len čiastočne. Mohlo to byť aj tým, že bol uspatý predpoveďami o vysokom náskoku Pellegriniho a zaostávaní Korčoka. Priestor Pellegriniho na rast v druhom kole je pomerne široký. Rezervy má medzi voličmi koaličných strán (majú tesnú volebnú väčšinu). A k tomu aj v tábore slovenských Maďarov alebo Harabina.
Skupina národných a konzervatívnejších voličov bude v druhom kole rozhodujúca. Pričom platí, že k tejto skupine „suverenistov“ má bližšie Pellegrini ako Korčok. Nie preto, že Pellegrini by bol príkladom patriota či konzervatívca. Nie, nie je. Ťažiť môže skôr z toho, že Korčok je destilovaný protiklad národno-konzervatívneho tábora. Takisto je protikladom človeka s autentickými politickými postojmi a suverénnym národným uvažovaním. Jeho hra na slovenského vlastenca a konzervatívca je zúfalo trápna. A zúfalo márna.
Ak sa Pellegrini rozhýbe a zmobilizuje len polovicu záloh a nových posíl, druhé kolo pravdepodobne vyhrá. Je to v jeho rukách.
Jednou z rozhodujúcich skupín môžu byť voliči Štefana Harabina. Práve o nich sa v zákulisí – politickom aj mediálnom – vedie veľká bitka.
Jej výsledky pôsobia chaoticky.
Šéf Harabinovej kampane Jureňa tlačil na vyslovenie jasnej podpory pre Pellegriniho. V stredu Harabinovi navrhol vyhlásenie pre médiá, ktorým vyzvú voličov, aby v druhom kole prišli voliť. A aby podporili Pellegriniho ako kandidáta, ktorý odmieta zapájanie Slovenska do vojny alebo zrušenie práva veta pre členské štáty EÚ.
Vyhlásenie Harabinovho tímu malo vo štvrtok ráno platnosť len niekoľko minút. Harabin správy dementoval, odvolal Jureňu a odkázal na svoje verejné vyhlásenie z volebnej noci po prvom kole. V ňom tvrdil, že jeho voliči sú vlastenci a vedia, čo majú robiť.
Je zjavné, že Harabin má problém aktívne podporiť Pellegriniho v druhom kole. Počas kampane predsa opakoval, že Pellegrini je rovnako ako Korčok zástupcom americkej ambasády a jeho kandidatúra je neplatná (keďže sa nevzdal funkcie predsedu parlamentu, ktorý vyhlasuje termín prezidentských volieb).
Podpora Harabina pre Pellegriniho je zatiaľ čisto pasívna. Neútočí na neho. Nevyzval svojich voličov, aby nešli voliť. A hovorí o potrebe zachovať suverenitu Slovenska a nepripustiť zaťahovanie Slovákov do vojny na Ukrajine.
Pri tomto nastavení už otázka nestojí tak, čo urobí Harabin, ale čo urobia jeho voliči. V roku 2019 v druhom kole nešli voliť. Dnes to však pravdepodobne časť z nich nezopakuje. Po pandemických a vojnových kampaniach môže byť väčšia či menšia skupina Harabinovho tábora odhodlaná voliť proti Korčokovi. Hoci aj Pellegriniho.
Harabinov zdržanlivý postoj je celkom pochopiteľný. A možno aj užitočný. Ak chce Pellegrini posily od ťažkoodencov z národného tábora, nech si ich vezme. Teda nech prizná farbu – a presvedčivo garantuje, že nielen dnes, ale aj zajtra bude zastupovať národné záujmy. A bojovať proti centralizácii rozhodovania EÚ alebo proti zaťahovaniu Slovenska do vojny s Ruskom…
A ak dostatočne presvedčivo priznať farbu nevie alebo nechce, potom si Harabinových voličov nezaslúži. Z ich pohľadu bude jedno, či vyhrá ohybný Pellegrini alebo ohybný Korčok. Alebo inak: tvrdé jadro Harabinových voličov si asi nevyberie Pellegriniho len preto, že je trochu menej progresívny ako Korčok.
Platí to, čo sme spomínali vyššie. Je to v rukách Pellegriniho. Na konci kampane ostal s dobrými kartami, ale sám. Voličov mu nepoloží k nohám ani Fico, ani Harabin. Pellegrini si musí definitívne vybrať, či stojí a bude stáť pevne na strane národných síl – a proti tým progresívnym, ktorým odkáže „s vami nikdy“. Alebo sa pokúsi do funkcie len pretancovať.
Časy lavírovania, širokej prijateľnosti a hry na obe strany sa skončili.
2. „Nezákonná kampaň Pellegriniho“. Naozaj?
Pred prvým a už aj pred druhým kolom volieb sa objavili podozrenia z nezákonného financovania kampane Petra Pellegriniho. Jeden podnet podal Korčok, druhý nadácia Zastavme korupciu. Oba sú smiešne a neskutočne pokrytecké. Napomínajú Pellegriniho za niečo, čo v násobne väčšom rozsahu predvádza Korčokov tábor.
Korčok sa pred prvým kolom posťažoval na mimoriadne vydanie časopisu Extra Plus Premium, ktorý obsahoval dve veci. Rozhovor s Pellegrinim a kritiku Korčoka.
Pred druhým kolom zas zasahuje nadácia Zastavme korupciu. Podáva podnet pre nezákonné financovanie kampane, lebo Juraj Draxler, respektíve jeho združenie Voľte s rozumom zverejnilo videá namierené proti Korčokovi. A za ich šírenie na Facebooku zaplatilo šesťtisíc eur.
Človek, ktorý pozná mediálne prostredie na Slovensku a jeho notorické politické kampane v prospech progresívcov, musí pri týchto „odhaleniach“ ostať v nemom úžase. A musí si klásť otázku, či to súdruhovia a súdružky môžu myslieť vážne.
Progresívne médiá (Denník N, Sme, Aktuality, Refresher, StartitUp a iks ďalších) uverejňovali tony propagandy v prospech Korčoka. Rozhovory, diskusie, videá, dialógy, monológy, kázne, výzvy… Popri tom produkovali tony antikampaní proti Pellegrinimu. Po druhom kole sa zverejnili desiatky diskreditačných článkov o tom, ako si Pellegrini protirečí. Alebo ako si protirečia tí, ktorí by ho mohli podporiť.
Médiá to robili a robia na vlastné náklady. V rámci politického aktivizmu sa vrhali do kampane pre Korčoka.
A ak niečo podobné skúsil jeden okrajový časopis a jedno drobné združenie s rozpočtom pár tisíc eur, Korčok a jeho kolegovia zo Zastavme korupciu (nadácia oligarchu z Esetu Trnku) dvíhajú prst.
Zábavné.
Pritom s tým obchádzaním pravidiel a bočnými zásahmi do verejnej mienky je to presne opačne. Masívny dosah na manipuláciu verejnosti majú kampane progresívnych médií a ich súrodencov z tretieho sektora. Nie časopis Extra Plus.
Rieši to niekto? Nie, považuje sa to za normu. Za svätú povinnosť angažovaných médií a angažovaných mimovládnych organizácií.
A nie, nedeje sa to občasne. Deje sa to vždy. Je to systémový nástroj na výrobu progresívnych kandidátov. A na likvidáciu ich konkurencie. Takto to robia pri Korčokovi. A takto to robili aj pri Progresívnom Slovensku (2023), predtým pri Čaputovej (2019), predtým pri Kiskovi (2014)…
Mediálny hlavný prúd povinne podporuje atlantistov a progresívcov, ktorí vynikajú vo vzornej proamerickej politike. A trhá v zuboch každého, kto vybočuje z programu.
Ak by sa tieto široké a nákladné kampane a antikampane médií robili proti extrémistom, dalo by sa to pochopiť. No deje sa to paušálne pri každom, kto vystupuje ako konkurent progresívnej strany alebo jej kandidáta. Dokonca aj pri Pellegrinim, ktorý je politicky kdesi v strede.
A to je choré, nedemokratické, nespravodlivé, deformačné.
Jedným z následkov je to, čo sme opísali v prvom bode prehľadu. Spoločnosť je extrémne polarizovaná a agresívna. Na oboch koncoch ringu. A výdatne k tomu prispievajú politické kampane väčšiny médií.
Pravidlá hry sú nastavené ultimatívne. Buď sa zohnete, zlomíte a priskočíte k progresívcom – ako to urobili bojazlivé atrapy konzervatívcov z KDH, alebo skončíte v krížovej paľbe progresívnych médií a aktivistov. Ako dezoláti, konšpirátori, zradcovia…
Na slabších ľudí tieto mediálne masáže zaberajú. Podvolia sa. Lebo Fico. Lebo korupcia… Odvážnejších a odolnejších, ktorí sa podvoliť nevedia, zas ženú do radikalizácie.
Stred a umiernenosť vymierajú.
Otázne je, dokedy sa dá struna takto šialene napínať. A s akými následkami pre slobodu, pre mentálne zdravie spoločnosti a pre suverenitu národa.
Nie, vážení, najväčšou výzvou dnes nie je boj s korupciou. Najväčšou výzvou je boj s manipulátormi, ktorí chcú vlastniť hráčov aj rozhodcov. A vyhladiť kritikov.
3. 20 rokov s NATO
Slovensko dnes spolu s Bulharskom, Rumunskom, Slovinskom a Pobaltím oslavuje 20. výročie vstupu do NATO. Oslavy majú trochu trpkú príchuť. Politika rozširovania NATO totiž nepriniesla mier a zvýšenie bezpečnosti, ale vojnu a zníženie bezpečnosti v Európe.
Je to škoda.
NATO bolo 50 rokov mimoriadne úspešné v garantovaní mieru v Európe. Fungovalo ako obranná Aliancia. Po páde východného bloku sa však jeho povaha zmenila. Z obrannej na expanzívnu. V roku 1999 sa Aliancia rozšírila o Česko, Maďarsko a Poľsko. V tom istom roku letecké sily NATO bombardovali Juhosláviu. V rozpore s medzinárodným právom. Viedlo to k podpore separatizmu a k zmene štátnych hraníc silou.
Slovensko sa z prvej vlny rozširovania NATO vyradilo pre obavy z Mečiarovej politiky. A tiež pre výhrady vplyvných amerických diplomatov okolo Henryho Kissingera, ktorí rozširovanie NATO o krajiny východnej Európy považovali za neprezieravé. Kissinger videl NATO ako vojenský blok Západu. Rozširovanie k hraniciam Ruska neodporúčal. Varoval, že by to narušilo mocenskú rovnováhu a zvýšilo by to vojnové riziká.
Jeden zo zlomových samitov NATO bol v roku 2008 v Bukurešti. Americký prezident Bush tlačil na pozvánku pre Ukrajinu a Gruzínsko. Kľúčoví európski členovia NATO však boli, podobne ako predtým Kissinger, zásadne proti. Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Holandsko a Belgicko videli v expanzívnej politike NATO riziká. Pozvánku pre Ukrajinu blokovali.
Bush a ďalšie americké vlády však v politike rozšírenia NATO o Ukrajinu pokračovali. Predpokladali, že Rusko bude prislabé na to, aby rozširovanie Aliancie zastavilo silou.
Tieto predpoklady sa ukázali ako chybné. Ukrajina bola štát s miliónovými ruskými menšinami. Krym (s väčšinou ruského obyvateľstva) bol 150 rokov sídlom ruskej čiernomorskej flotily. Plány na vytlačenie Rusov z Krymu a na vstup Ukrajiny do NATO boli vysoko výbušné. Varovali pred tým viacerí realisti ako spomínaný Kissinger alebo Tim Marshall (autor známej knihy V zajatí geografie). No varovali zbytočne. Realisti vyšli z módy a nahradili ich aktivisti. A aj to tak dopadlo.
Vojenský štatút Krymu a Ukrajiny sa už nerieši politicky (ako v roku 2008), ale silou. Najviac na to dopláca Ukrajina – kedysi spoločný štát miliónov Ukrajincov a miliónov Rusov.
Je škoda, že Spojené štáty po samite 2008 nerešpektovali postoje európskych spojencov. Takisto je škoda, že ignorovali červené čiary, o ktorých hovorilo Rusko. Pre Spojené štáty bolo NATO nástrojom, ktorý mal udržať americkú hegemóniu v Európe (takto to zadefinoval Zbiegniev Brzezinski v príručke pre americkú diplomaciu Veľká šachovnica). A zároveň mal udržať bezpečnosť v Európe…
To prvé sa podarilo. Za cenu krachu toho druhého.
4. Útok v Moskve
K poslednému bodu prehľadu už len pár riadkov. Predmestie Moskvy sa stalo terčom teroristického útoku. Zabitých bolo viac ako 140 ľudí. Cieľom vraj boli kresťania a za akciu je vraj zodpovedná odnož Islamského štátu ISIS-K.
Slová „vraj“ sú v oboch prípadoch dôležité. Môžeme totiž predpokladať, že skutočným cieľom útoku neboli kresťania, ale Rusi. A pochybnosti môžeme mať aj o islamistickom motíve.
Vykonávatelia boli síce moslimovia, no zjavne išlo o žoldnierov najatých na čiernom trhu za peniaze. Nie o bojovníkov Islamského štátu. Kľúčový je objednávateľ. Sponzor, ktorý si objednal „služby“ z prostredia islamistických teroristov.
Rusko hneď po útoku ukázalo prstom na Ukrajinu. Zrejme neprávom. Jednak preto, že ukrajinské bezpečnostné služby nemajú kapacitu na plánovanie a financovanie medzinárodného terorizmu. A potom preto, že plány na masívny teroristický útok v hlavnom meste Ruska by si Ukrajina nemohla dovoliť bez spolupráce so západnými tajnými službami. Ak sa na útoku akýmkoľvek spôsobom mali podieľať aj Ukrajinci, tak asi nie rozhodujúcou mierou.
O možnom útoku mali predbežné spravodajské informácie Spojené štáty. To nie je špekulácia ani konšpirácia, ale fakt. Americká ambasáda v Moskve začiatkom marca vyzvala amerických občanov, aby sa vyhýbali veľkým zhromaždeniam v Rusku.
Rusko bolo varované.
K zodpovednosti za útok sa formálne prihlásil Islamský štát, akciu vraj plánovala a vykonala jeho odnož ISIS-K. ISIS-K je teroristická organizácia, ktorú môžeme označiť za záhadnú. Hlási sa k zodpovednosti za útoky proti Talibanu, za útoky v Iráne a najnovšie aj za útok v Rusku. Vo všetkých prípadoch ide – zhodou okolností – o nepriateľov Spojených štátov a Británie.
Vyzerá to tak, že hybridná vojna priniesla okrem iných zvráteností aj jednu nebezpečnú novinku: hybridný terorizmus. To je taký, ktorý nepriznáva skutočné motívy a ciele masového zabíjania. A zakrýva špinavú prácu skutočných sponzorov.
Dúfajme, že v krajinách aktérov hybridnej vojny sa táto zbraň nebude používať často. Pretože krajiny, ktoré sú zatiahnuté do hybridnej vojny, dnes pokrývajú väčšinu mapy sveta.
21. storočie sa zatiaľ nejaví ako vydarené. A už vôbec sa nejaví – nech sa progresívci neurazia – ako pokrokové.
Dag Daniš / Denník Štandard
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.