Nech dopadne súboj Pellegriniho a Korčoka akokoľvek, Fico a jeho koalícia narazia na riziká. Vzťahy medzi Ficom a Pelleginim sa môžu zhoršiť na výbušnú úroveň z roku 2018.
Ak si niekto láme hlavu, prečo sa Fico vkladá do Pellegriniho kampane príliš vlažne, má to jednoduché vysvetlenie. Druhé kolo volieb asi ukončí pokojné vzťahy vo vláde. A obnoví rivalitu Pellegriniho a Fica.
Z pohľadu Smeru a Fica sú v prezidentských voľbách a v ambíciách Pellegriniho zakopané dve nášľapné míny. Jedna môže vybuchnúť po prehre Pellegriniho, druhá po výhre.
Ak Pellegrini v druhom kole prehrá, obdobie poslušnosti Hlasu sa skončí. Pellegrini bol doteraz v koalícii nadmieru krotký a lojálny hlavne preto, že potreboval podporu Smeru a jeho voličov v prezidentských voľbách. Po prípadnej prehre sa to celkom zákonite otočí. Pellegrini bude mať dosť osobných aj politických dôvodov, aby za svojím neúspechom videl Fica.
Z tých istých dôvodov by sa potom pokúšal v koalícii vystupovať ako brzda a protiváha Smeru. Teda ako vnútorná opozícia. To, čo Ficovi pol roka hladko prechádzalo, môže po novom čoraz častejšie narážať na Hlas. Na stranu, ktorá pôvodne vyrastala ako alternatíva voči divokej politike Smeru…
Prezidentské voľby sú špecifické tým, že prehra – osobná prehra – sa v nich nesie veľmi ťažko. Hlavne ak by Pellegrini spadol z pozície jasného favorita na porazeného. V takom prípade by neprekvapovalo, ak by sa komfort Pellegriniho v koalícii prudko zhoršil. Až tak, že by pripúšťal otvorené konflikty s Ficom. Alebo dokonca únikové scenáre tam, kam to Pellegriniho pôvodne ťahalo. Do tábora strán, ktoré sa vyhlasujú za demokratické. A ktoré si užívajú mediálnu ochranu.
Hlas bol už pri zostavovaní vlády najrizikovejším článkom Ficovej koalície. Pretože mal, na rozdiel od Dankovej SNS, na výber. V prípade bolestivej prehry Pellegriniho v prvom aj druhom kole prezidentských volieb – a v prípade preklápania síl a verejnej podpory v prospech opozície – by to platilo dvojnásobne.
Jednoducho, ak má prezidentské ambície líder jednej z vládnych strán, do rizika nejde len on, ale celá koalícia. Druhé kolo bude v istom zmysle testom, či má verejnú podporu a budúcnosť vládna zostava, alebo skôr protivládne kampane…
Druhý možný scenár – víťazstvo Pellegriniho – je z pohľadu Fica takisto problémový. A v niečom ešte viac ako prvá možnosť.
Porážka Korčoka by pozične posilnila Pellegriniho a jeho Hlas, nie Fica a Smer. Pomery síl v koalícii by sa výrazne prekreslili v prospech „rizikovej strany“, ktorá to mala (a možno aj bude mať) rozohrané na obe základné politické možnosti. S Ficom alebo so Šimečkom…
Je zásadný rozdiel, či si druhá najsilnejšia strana koalície vybojuje pozíciu premiéra alebo nie. Takisto je rozdiel, či obsadí alebo neobsadí funkciu prezidenta. Ak Pellegrini vyhrá prezidentské voľby, Hlas by mal okrem pozície predsedu parlamentu aj úrad prezidenta.
A k tomu by si držal postavenie kľúčovej, rozhodujúcej strany, od ktorej závisí prežitie Ficovej vlády. Alebo šanca pre progresívnu opozíciu.
Ak by bol Pellegrini poskokom Fica (ako do roku 2018), Smer by na dobytí Prezidentského paláca zarobil. Po zvolení Pellegriniho by mohol zhltnúť veľkú časť voličov Hlasu. Okrem toho by mal Smer po desiatich rokoch spriatelenú hlavu štátu. Lenže – po marci 2018 bolo zrejmé, že Pellegrini nechce byť Ficov pešiak. Chce byť hráč. Hráč, ktorý bude široko rozkročený na obe strany…
Ako premiér bol Pellegrini po marci 2018 dva roky v tichom konflikte so Smerom aj SNS (v rozpore s pokynmi strany si vynútil odchod policajného prezidenta Gašpara). V roku 2020 si založil vlastnú stranu. Po voľbách 2023 pre seba žiadal funkciu predsedu vlády. Keď to bolo nepriechodné, vybojoval si polovicu ministerstviev. K tomu funkciu šéfa parlamentu. A ako bonus získal podporu vlády v prezidentských voľbách.
A nie, to všetko nechcel pre Fica. Chcel to pre seba.
Ak Pellegrini v druhom kole uspeje, Ficovi a jeho vláde bude hroziť, že skončí vo zveráku. V prípade politických konfliktov s Hlasom (ktoré budú časom zákonité) bude mať proti sebe nielen silnú koaličnú stranu, s ktorou rátajú do svojej hry progresívci a ich médiá. Bude mať proti sebe aj prezidenta s väzbami na tú istú rizikovú stranu.
Kombinácia tlakov prezidenta a silnej koaličnej strany môže mať pre budúcnosť vlády osudové následky. Presvedčil sa o tom aj Fico po vražde Jána Kuciaka (2018).
Tím prezidenta Kisku vtedy spojil sily s lídrami strany Most-Híd. Výsledkom bolo politické ultimátum: výmena premiéra a ministra vnútra. Fico s Kaliňákom boli nútení ustúpiť a prijať, že už nebudú vo vláde. Šancu dostal práve Pellegrini, ktorý potom dva roky balansoval kdesi medzi požiadavkami Kisku, médií, Smeru a vlastnými záujmami so zakladaním novej strany.
Podobný scenár sa zopakoval aj v roku 2021, keď bol predsedom vlády Matovič. Tím prezidentky Čaputovej v tesnej spolupráci s frakciou Kolíkovej a SaS ultimatívne pritlačil na vládnu stranu, aby vymenila premiéra (ktorý sa opovážil nakúpiť zopár kusov ruskej vakcíny). Výsledkom bolo to, čo žiadali médiá, Kolíková, SaS a prezidentka. Matovič musel skončiť. Šéfom vlády sa stal osobný sekretár Naďa Heger.
Slovom: spojenectvo prezidenta a koaličnej strany môže viesť k výmenám predsedu vlády. Taká je skúsenosť. A taká môže byť v prípade kríz a nátlakových mediálnych kampaní aj budúcnosť.
Asi netreba dodávať, že v prípade úspechu Pelleginiho by linka prezident – koaličná strana nebola nepriama, ako v roku 2018 alebo 2021, ale celkom priama. Prezidentom by bol zakladateľ a de facto líder koaličnej strany, ktorá mala a má ambíciu okresávať postavenie Fica a Smeru. A flirtovať s progresívnou opozíciou…
Nielen v SNS, ale aj v Smere si zrejme tieto riziká uvedomujú. Preto sú v kampani Petra Pellegriniho takí vlažní (Fico nakoniec bude musieť aktívnejšie podporiť Pellegriniho, no ruky si pri tom nezoderie).
Danko o Pellegrinim otvorene hovoril ako o „zradcovi“. V Smere to nevyslovujú nahlas, no myslieť by si mohli to isté. Pri Pelleginim nemôžu vedieť, či bude v prípade zlomových otrasov, škandálov a kríz podliehať tlakom Ficovej vlády, alebo skôr tlakom médií a progresívneho tábora.
Predstava, že Pellegrini má do Prezidentského paláca nastúpiť ako obetavý služobník Fica, je pomerne rozšírená a ľahko stráviteľná, ale naivná. Oveľa pravdepodobnejšie je, že Pellegriniho prezidentský tím by mal bližšie ku Kiskovi, Čaputovej a Korčokovi ako k Ficovi s Dankom.
Otázka, koho bude Fico voliť v druhom kole, nemá až takú jasnú odpoveď ako by sa mohlo zdať. Fico v týchto voľbách nemá favorita, za ktorého by sa pobil. Má v nich len dva rôzne odtiene toho istého rizika. Jeden je rival previazaný s opozičným Progresívnym Slovenskom. Druhý je rival previazaný s koaličnou stranou, ktorá sa dva roky pripravovala na širokú koalíciu s progresívcami a s Ficom veľmi nerátala. Lebo Fica chcela vytlačiť do kúta a nahradiť…
Pri pohľade na liberálnu dvojicu Pellegrini – Korčok si nielen Danko, ale aj Fico môže zopakovať staré židovské príslovie: Bože, ochraňuj ma pred priateľmi, o nepriateľov sa postarám sám.
Dag Daniš / Denník Štandard
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.