Diplomatická a teroristická ofenzíva?

Po začatí takzvanej špeciálnej vojenskej operácie, oficiálneho ruského názvu pre súčasnú vojnu na Ukrajine, zostala ruská diplomacia až nápadne ticho. Dokonca aj na podujatiach, ktoré organizovali kruhy, ktoré boli vo všeobecnosti priateľské k Rusku, sa ruskí diplomati správali mimoriadne opatrne. Teraz sa však zdá, že začali konať. Myslí si Moskva, že je na víťaznej ceste? A akú úlohu zohráva teroristický útok na „Crokus City Hall“ v Krasnogorsku pri Moskve minulý piatok?

Znakom, že Rusi cítia dôveru vo svoju vec, je článok stáleho predstaviteľa Ruskej federácie pri Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) Alexandra Lukaševiča, ktorý nedávno vyšiel v nemčine. Ďalším je vystúpenie ruského veľvyslanca vo Švajčiarsku Sergeja Garmonina na diskusii v Klotene pri Zürichu, kde prirodzene reprezentoval ruský pohľad, diskutoval o histórii rusko-švajčiarskych vzťahov a naznačil aj ochotu rozprávať sa. Ale tiež dal jasne najavo, že je zbytočné hovoriť s Ruskom jazykom ultimát. To tiež jasne ukázalo, že Zelenského takzvaný „10-bodový mierový plán“ nemôže byť základom pre rozhovory a že „mierová konferencia“ plánovaná vo Švajčiarsku nebude schopná slúžiť tomuto účelu. Pravdepodobne je to skôr určené ako darcovské podujatie.

Lukaševičov článok nasleduje po rozhovore, ktorý poskytol ruskej televízii Rossija Segodňa v roku 2015. Lukaševič nie je len tak hocikto: pred vyslaním do OBSE vo Viedni bol blízkym spolupracovníkom ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova a je jedným z niekoľkých ruských diplomatov, ktorí po pôsobení v OBSE zastávali vo Viedni dôležité funkcie. Lukaševičov predchodca Andrej Kelin sa po vyslaní do Viedne stal veľvyslancom v Londýne. Vtedajší námestník vo Viedni Andrej Rudenko sa dokonca stal Lavrovovým námestníkom pre eurázijské otázky.

Strach Západu z mierových rozhovorov

Začiatok článku Alexandra Lukaševiča hovorí: „Nedostatok politickej vôle a strach zo straty tváre údajne neumožňujú Západu začať rokovania o riešení, ktoré zohľadňuje záujmy Ruska“.

Skutočnosť, že Lukaševič na začiatku článku dvakrát spomína strach Západu zo straty tváre, hovorí veľa. Okamžite vyvstáva otázka, či je Rusko pripravené ponúknuť Západu riešenie, ktoré mu zachráni tvár. Treba si však uvedomiť, že priekopníkom bellicizmu na Západe sa zrejme tak ľahko nepodarí ustúpiť a že ak začnú hovoriť o spôsoboch vyjednávania, budú riskovať svoju dôveryhodnosť a politické prežitie. Na druhej strane sa dá predpokladať, že tí najhlasnejší krikľúni na Západe budú mať pri rokovaniach najmenej čo povedať.

Lukaševič samozrejme namieta aj proti všadeprítomnej mantre „nevyprovokovanej totálnej agresie proti suverénnemu štátu“. Garmonin urobil to isté v Zürichu.

V skutočnosti sa vojne v Donbase, ktorá zúri od konca leta 2014, v západných médiách nevenovala veľká pozornosť. V minulosti ukrajinské vlády s radosťou obviňovali Rusko zo svojich vlastných neúspechov a západné vlády ich ochotne nasledovali. Napríklad stály predstaviteľ USA pri OBSE, veľvyslanec Daniel Baer, ​​raz obvinil Rusko z nekontrolovateľnej korupcie na Ukrajine. Zdá sa nepravdepodobné, že by sa ukrajinské vlády v tejto oblasti spoliehali na externé poradenstvo.

Rozdelenie rolí vo vojne?

Vzhľadom na diskusiu francúzskeho prezidenta Emanuela Macrona o rozmiestnení západoeurópskych jednotiek na Ukrajine prirodzene vyvstáva otázka, akú funkciu by tam mali mať a kto ich bude efektívne viesť v operáciách. Okrem toho vyvstáva otázka, čo sa dá ešte dosiahnuť vojenskými prostriedkami vzhľadom na rozpor medzi ambíciami a schopnosťami na oboch stranách a na aký účel majú byť západné dodávky zbraní. Niektoré dodávky zbraní sa pravdepodobne uskutočnia aj s postranným úmyslom otestovať funkčnosť zbraní dodávaných v reálnych podmienkach.

Lukaševičov článok tiež poukazuje na zásadný sporný bod: Zatiaľ čo ruská vláda predpokladá, že Zelenského vláda v Kyjeve už nie je schopná prijímať nezávislé rozhodnutia, Západ nechce viesť žiadne rozhovory o Ukrajine bez účasti ukrajinskej vlády. Presvedčenie Moskvy, že ukrajinská vláda už nie je vo svojich rozhodnutiach suverénna, vychádza zo zásahu vtedajšieho britského premiéra Borisa Johnsona 9. apríla 2022 v Kyjeve proti podpisu prímeria. Úspech v tomto prípade bude závisieť od toho, či sa Západu podarí presvedčiť Rusko, že ukrajinskú vládu nemožno ignorovať a že v otázkach celoeurópskej a kontinentálnej bezpečnosti nie je na mieste. Čokoľvek iné by bolo pozvánkou k jadrovému zbrojeniu.

Bratské národy?

Lukaševič vo svojom článku preberá známy príbeh o Rusoch a Ukrajincoch ako o bratských národoch. Je možné, že Západ podceňuje silu stáročia trvajúceho vzťahu medzi Ukrajincami a Rusmi a rôzne druhy väzieb, ktoré ešte existujú zo sovietskych čias. Táto zvláštna forma panslavizmu neexistuje len na ruskej strane. Často počúvaným obvinením proti Vladimirovi Putinovi je napríklad to, že zničil stáročné priateľstvo medzi národmi. Tu je možný východiskový bod, ktorý v prípade potreby umožňuje požadovať od Ruska ústupky voči Ukrajine.

Kancelár Scholz sa dištancoval

Jedným z veľkých úspechov ruskej diplomacie v posledných rokoch bolo, že sa minský balík opatrení z 12. februára 2015 stal záväzným podľa medzinárodného práva ako hlavný obsah rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 2202. A nevďačnou úlohou kancelára Olafa Scholza bolo informovať Vladimíra Putina počas návštevy Kremľa v januári 2022, že Zelenského vláda nemieni dodržiavať Minské dohody, pri formovaní ktorých zohralo kľúčovú úlohu Nemecko. Bolo to už druhýkrát, čo bol nový kancelár odhalený po tom, čo mu americký prezident Biden pred Bielym domom verejne povedal, že Nord Stream II nemá budúcnosť. Každý, kto dnes podporuje znovudobytie všetkých území a obnovenie ukrajinských hraníc z roku 1991, porušuje rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN a opäť sa od nej dištancuje.

Komplikované závislosti

Lukaševič vo svojom článku tiež jasne uviedol, že bez zohľadnenia ruských bezpečnostných záujmov nebude riešenie. Aplikácia princípu nedeliteľnosti bezpečnosti z desiatich princípov Záverečného aktu KBSE z Helsiniek z roku 1975 je požiadavka, ktorú Ruská federácia kladie už roky. Teraz sa ukázalo, že ak Rusko nebude vypočuté, použije vojenské prostriedky na ochranu svojich bezpečnostných záujmov.

Mierové riešenie konfliktu o Ukrajinu si bude vyžadovať aj urovnanie vnútorných konfliktov, ktoré sú základom vojny. Kombinácia týchto konfliktov s rozpormi v oblasti paneurópskej bezpečnostnej architektúry výrazne skomplikuje proces vyjednávania. Na druhej strane, čisto transatlantický prístup k európskej bezpečnosti, ktorý je základom založenia NATO, povedie len k zopakovaniu histórie po roku 1945. V tom čase sa reaktívne správala predovšetkým východná strana. Na vytvorenie vtipu: NATO bolo založené v roku 1949 v reakcii na podpísanie Varšavskej zmluvy v roku 1955…

Súčasné diskusie o kontrole zbrojenia v oblasti strategických zbraní tiež ukazujú, že súčasná vojna Moskvy na Ukrajine nie je len o samotnej Ukrajine, ale aj o NATO. Rozlúštenie týchto dvoch otázok by si vyžadovalo paralelné rozhovory medzi Ruskom, USA a NATO s tými, ktoré sú o prímerí na Ukrajine. To prvé by Ukrajina vnímala s veľkým podozrením a vyvolalo by podozrenie, že Rusko má v úmysle vraziť klin medzi Ukrajinu a Západ. Pokiaľ bude Ukrajina schopná klásť vojenský odpor, Západ bude tohto ťažkého kroku ušetrený. Ale ak sa Ukrajina vojensky zrúti, Západ bude musieť vyjednávať z pozície slabosti. Washington a Brusel sú v dileme, v ktorej má každá voľba nepríjemné následky!

Úloha NATO

Voľba načasovania ruskej diplomatickej ofenzívy nie je, samozrejme, náhodná. Výsledok prezidentských volieb – bez ohľadu na to, či boli vykonané správne, alebo, ako sa tvrdí na Západe, s pomocou voličských podvodov –, vysoká účasť voličov a nedostatok masových protestov majú ukázať, že Rusko je jednotné a že na ukončenie vojny sú nevyhnutné rozhovory s Vladimirom Putinom, ktorý je na Západe nenávidený.

Bývalý generálny tajomník OBSE a súčasný riaditeľ Ženevského centra pre bezpečnostnú politiku Thomas Greminger nedávno špekuloval o vyjednanom riešení pre Ukrajinu: Na základe predpokladu, že obe strany budú musieť v súčasnej opotrebovávacej vojne zaplatiť vysokú cenu, obhajuje bezpečnostné opatrenia samitu G-7 vo Vilniuse: This makes security arrangements as offered by the G-7 at the Vilnius Summit in July 2023 the most realistic form of guarantees … modalities whereby Ukraine would be closely associated with NATO without becoming a full member, combined with a range of arms control measures that specifically take account of Russia’s security interests“. (Alebo po slovensky: „To robí z bezpečnostných opatrení, aké ponúka G-7 na summite vo Vilniuse v júli 2023, najreálnejšiu formu záruk… modality, podľa ktorých by Ukrajina bola úzko spojená s NATO bez toho, aby sa stala plnoprávnym členom „v kombinácii s celým radom opatrení na kontrolu zbrojenia, ktoré špecificky zohľadňujú bezpečnostné záujmy Ruska.“ )

Podľa Gremingerových úvah nie je členstvo Ukrajiny v NATO z krátkodobého a strednodobého hľadiska reálne. Ak to tak zostane, NATO by sa muselo vzdať svojej expanzie na východ a utrpieť tak veľkú politickú porážku. Nebude to chcieť urobiť okolo výročia svojho založenia a možno bude potrebovať trochu viac času, aby sa k tomu prinútila. Greminger predpokladá, že o opatrenia G7 sa stále niekto zaujíma. Významní členovia G7 – zároveň členské štáty EÚ a NATO – sa v posledných mesiacoch zdiskreditovali v zahraničnej politike, diplomacii a vojenskej oblasti. So stále novými ekonomickými sankciami a dodávkami zbraní dúfajú, že si zachovajú svoj význam ako aktéri vo svetovej politike – s neistými vyhliadkami na úspech. V tomto svetle je účel flirtovania Švajčiarskej federálnej rady s NATO čoraz menej jasný.

Kremeľ častým zmieňovaním hrozby pre ruský štát vo všeobecnosti samozrejme motivuje obyvateľov k odporu voči Západu a Ukrajine a do karát mu hrá teroristický útok v Krasnogorsku. Je to práve prízrak vývoja, akým bol vývoj v bývalej Juhoslávii v 90. rokoch, ktorý bude motivovať veľké kruhy v Rusku k rozhodnému odporu. Západ musí ukázať, že jeho podpora Ukrajine nie je o zvrhnutí Ruska alebo demontáži Ruska. „Farebné revolúcie“ a „hybridná vojna“ sa musia stať témou diskusií o paneurópskej či eurázijskej bezpečnosti, a preto sa Západ musí naučiť žiť s vládami, ktoré sú mu nesympatické. Môže to urobiť aj inde.

V rokoch nasledujúcich po roku 2014 sme boli svedkami toho, ako sa OBSE stala fórom pre verejnú diplomaciu, ktorej diskusie využívali diplomati v niektorých krajinách na svoju propagáciu, čo sa odrazilo na obsahu diskusií, ktoré sa niekedy šírili na sociálnych sieťach, kým sa debata neuskutočnila. prebiehajúce. Skutočnosť, že ruská delegácia sa naďalej zúčastňuje na zasadnutiach Fóra pre bezpečnostnú spoluprácu a Stálej rady OBSE, je vyjadrením pretrvávajúcej viery Ruska v užitočnosť OBSE. Delegácie EÚ zvykli na chvíľu opustiť rokovaciu sálu vo Viedni, len čo sa slova ujal zástupca Ruskej federácie. Podľa správ sa táto politická škôlka teraz skončila. Lukaševič však zároveň dáva najavo, že EÚ a NATO nepredstavujú alternatívy k OBSE a nemôžu ju nahradiť ako regionálnu bezpečnostnú organizáciu v zmysle Charty OSN.

Mierové rozhovory ako cieľ teroru?

Článok Alexandra Lukaševiča demonštruje úplnú zložitosť snáh o ukončenie vojny na Ukrajine, ukazuje nielen obmedzenia, ale aj príležitosti. Do úradu vo Viedni nastúpil v roku 2016 a mohol vidieť, ako sa objavila klíma, v ktorej sa ponuky na rozhovor interpretovali ako prejav slabosti, ako ukázali napríklad nedávne reakcie na pápežovu výzvu na rokovania. Ruská diplomatická ofenzíva ukazuje, že sa cítia bezpečne. Zrejme na rozdiel od Západu majú po ruke okrem čisto vojenskej aj vyjednávaciu stratégiu. Bolo by chybou interpretovať ruské ponuky na rozhovory ako slabosť, či už sa vám Lukaševičove a Garmoninove vyhlásenia páčia alebo nie. V tejto súvislosti možno vidieť aj teroristický útok na „Crokus City Hall“ minulý piatok. Chcel niekto zabezpečiť, aby sa znížila ochota Moskvy hovoriť?

Zdroj: https://globalbridge.ch/diplomatische-und-terror-offensive/