V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o tom, ako väčšina Čechov odmieta politiku Fialovej vlády a sympatizuje s tou Ficovou; o novom nastavení slovenskej politiky, v ktorom už izolácia hrozí skôr progresívcom ako „suverenistom“; o špinavej politike tretieho sektora a nakoniec o bláznivom nápade kanadského premiéra preventívne trestať ľudí za to, čo by si mohli v budúcnosti myslieť.
Robert Fico a Petr Fiala. Foto: Profimedia.
1. Poďakujme sa Čechom
Začať môžeme dobrou správou. Ukazuje sa, že s údajnou izoláciou Slovenska a s údajnou neprijateľnosťou Ficovej vlády pre susedov to ani zďaleka nie je také čierne, ako to vyfarbujú poniektoré médiá. Väčšina Čechov sa zastáva slovenskej vlády. A kritizuje tú českú, ktorá má za sebou mizernú verejnú podporu.
Prieskum spoločnosti SANEP zistil, že takmer 60 percent Čechov odmieta rozhodnutie Fialovej vlády o dočasnom zmrazení medzivládnych vzťahov (hlavným dôvodom bolo pracovné stretnutie ministra Blanára s ministrom Lavrovom). Ďalej: väčšina Čechov považuje za hrubú diplomatickú a politickú chybu stretnutie českého premiéra s lídrom slovenskej opozície Šimečkom. A nakoniec: viac ako 60 percent Čechov si myslí, že národné záujmy svojej krajiny lepšie obhajuje Fico než Fiala.
Prieskum ukázal aj ďalšiu zaujímavú vec. Dve tretiny Čechov odmietajú politiku vyzbrojovania Ukrajiny. A viac ako 70 percent Čechov žiada podporu pre začatie mierových rokovaní. Inými slovami, česká politika tvrdej bojovej línie a politika odmietania rokovaní s Ruskom je v rozpore s českou verejnou mienkou.
Dáta spoločnosti SANEP sú mimoriadne cenné a užitočné. Búrajú dva predsudky, ktoré manipulatívne šíri väčšina médií.
Prvým predsudkom, ktorý padá, je tvrdenie, že Ficova vláda je z pohľadu susedov a Európy neprijateľná a hanebná. Alebo že jej hrozí izolácia – a východiskom sú vraj Šimečka, Čaputová a Korčok. Nie, nie je to tak.
Postoje slovenskej vlády k vojne na Ukrajine sú neprijateľné len pre vojnových jastrabov z niektorých západných vlád. Nie pre verejnosť, respektíve v tomto prípade pre českých susedov. Tí so slovenskou vládou sympatizujú a výhrady majú k vlastnej vláde.
Druhým predsudkom, ktorý sa zrútil, je pomerne rozšírené presvedčenie (umelo živené médiami), že väčšinové názory Slovákov na vojnu na Ukrajine nemajú v zahraničí obdobu. Súčasťou tejto mytológie bola mylná predstava, že česká verejnosť je, na rozdiel od slovenskej, nastavená tvrdo „atlanticky“ a lojálne k predpísanej vojnovej línii.
Médiá to s týmto krivým obrazom hnali do extrémov. Odsudzovali nielen vládu, ale aj voličov a veľkú časť slovenskej spoločnosti, ktorá je vraj na rozdiel od iných národov vo vyššej miere toxická, dezorientovaná, zamorená ruskou propagandou… A za ktorú by sa mali tí ostatní hanbiť. S tým, že východiskom z izolácie a hanebného postavenia sú lídri opozície.
Nakoniec sa ukazuje, že všetko je inak. Názory väčšiny českej verejnosti sú podobné ako názory väčšiny Slovákov. Rozdiely sú minimálne. Za všetko hovorí spomínaný fakt, že podľa prieskumu SANEP-u viac ako 60 percent Čechov pri kľúčovej otázke sympatizuje viac s Ficom ako s Fialom.
Čechom môžeme byť dvojnásobne vďační. Jednak za to, že nenaskočili na protislovenskú propagandu. A potom za to, že projekt SANEP.cz donaha vyzliekol politické a mediálne manipulácie namierené proti tým, ktorí sa opovážili vybočiť z predpísaného atlantického a „pokrokového“ programu.
Divadlo Fialu s karhaním Ficovej vlády a objímaním Šimečku s Čaputovou a Korčokom bolo vypískané. Aj v Česku, aj na Slovensku.
2. Kto je vlastne izolovaný
V stredu o polnoci sa skončila kampaň k prezidentským voľbám. A skončila sa takmer nebadane. Lebo kampaň 2024 vynikala v nenápadnosti. V porovnaní s rokom 2014 alebo 2019 bola bez akejkoľvek iskry.
Je to tak trochu paradox. Žijeme v ére, keď sú oba konce bojiska fanaticky zradikalizované. Platí to aj o Smere a jeho spojencoch, aj o PS. Ak bola kampaň napriek tomu vlažná, môže to byť aj tým, že stará výstražná a mobilizačná karta „lebo Fico“ prestala fungovať. Presnejšie, tá karta funguje a možno aj agresívnejšie než pred desiatimi rokmi, lenže funguje na čoraz užšiu skupinu spoločnosti.
Slovenská politika je preformátovaná. Nové je to, že protificovský tábor stratil väčšinu.
Od roku 2014 platí, že prezidentské voľby boli referendá o Ficovi – a s jasnou prevahou tábora s vlajkou „AntiFico“. Prezidentské voľby 2014 aj 2019 vyhrali tí, ktorí stáli proti Smeru. To isté platí aj o parlamentných voľbách 2016. Strany, ktoré prisahali Ficovi vojnu, mali jednoznačnú väčšinu. Fico vtedy zostavil vládu len vďaka povolebnému obratu v stranách Sieť a Most (bola za tým panika z Matoviča a Sulíka).
Dnes, po desiatich rokoch, už toto pravidlo neplatí. Protificovský tábor je radikálnejší a agresívnejší, ale bez väčšiny. To prvé je príčinou toho druhého.
Po hysterických pandemických a vojnových kampaniach prišli tí, ktorí sa vyhlasovali za „demokratické strany“, o dôveru. Matovič vyhorel, Sulík je na odchode do Bruselu… A nová alternatíva, tá progresívna, je zúfalo slabá (bez kampaní médií by neexistovala). Zároveň je so svojou vojnovou a dúhovou agendou celkom neprijateľná väčšinu voličov.
Nesvojprávne figuríny, ktorých životnou misiou je pritakávať, plniť domáce úlohy a zápasiť s domácou spoločnosťou (ktorou zvysoka pohŕdajú), nemôžu mať väčšinovú podporu. Nejde to. Môžeme sa sporiť, či je, alebo nie je Slovensko konzervatívne, ale celkom isté je to, že jadro slovenskej spoločnosti nie je a nebude progresívne.
Výsledok: Fico a jeho spojenci majú tesnú väčšinu verejnosti na svojej strane. A k tomu majú bočné zálohy v tábore Harabina, Republiky alebo početnej maďarskej menšiny. Naopak, mediálne nafukovaní progresívci majú oporu len v zanikajúcej SaS a vo vajatavom KDH. A, samozrejme, aby sme nezabudli, aj v radoch Demokratov, ktorí posedkávajú na dvoch percentách podpory.
Sila progresívcov – ako „strany s vedúcou úlohou v spoločnosti“ – je čisto systémová. Vďaka masívnej podpore médií, tretieho sektora, aktivistov, zahraničných partnerov z NATO a EÚ, inštitúcií, časti „prevychovanej“ štátnej byrokracie… V mediálnom a virtuálnom svete sú progresívci hegemóni. Vystupujú ako kazatelia s ambíciou prevychovať spoločnosť a verejný priestor na svoj obraz.
V domácej politickej realite však smerujú tam, kam chceli vyhnať Fica – do izolácie.
3. Bratstvo
Posledné dni ukázali, aké pevné je puto medzi aktivistickými médiami, tretím sektorom, opozíciou a Bruselom. Zreteľne to vidieť na boji o verejnoprávne médiá. V stavaní obranných barikád sú najaktívnejší tí, ktorým RTVS verne slúži.
Vedenia RTVS sa otvorene zastali organizácie z tretieho sektora. Na ich emotívnej verejnej výzve „Zastavme únos RTVS“ sú zarážajúce dve veci.
Tou prvou sú organizátori. Nájdeme medzi nimi Zastavme korupciu (organizácia zakladateľa Esetu a oligarchu Miroslava Trnku), Via Iuris (materská organizácia Zuzany Čaputovej financovaná londýnskou Open Society Foundatation), Transparency International Slovensko (vedie ju bývalý redaktor denníka Sme Michal Piško) alebo Investigatívne centrum Jána Kuciaka (financujú ho americká, britská a holandská ambasáda). Každý z týchto spolkov môžeme zaradiť medzi politických aktivistov.
Ak by bola ich verejná výzva čisto domáca záležitosť, nebol by ani v nej, ani v organizáciách v pozadí nijaký problém. Tretí sektor a médiá sú dnes previazané. Je celkom normálne, že spoločne vystupujú proti pokusom o politické zásahy do práce verejnoprávnych médií. Lenže výzva vôbec nie je namierená na domáce prostredie.
Je adresovaná dvom inštitúciám: Európskej komisii a Európskemu parlamentu. To je druhá zarážajúca vec. Je predsa choré, aby „zástupcovia občianskej spoločnosti na Slovensku“ (ako sa sami titulovali) verejnou výzvou obchádzali Slovensko a bežali so sťažnosťami rovno do Bruselu. Ešte predtým, ako o predbežnom návrhu ministerstva kultúry začala rokovať vláda a parlament…
Bežný postup je presne opačný. Výzvy tohto druhu majú byť namierené na vládu, poslancov, slovenské súdy a slovenskú verejnosť. Aby sa chyby včas korigovali. A až potom, ak to nezaberie a ak je konečným výsledkom protiprávny stav (ktorý by nenapravil ani slovenský Ústavný súd), sa môže využiť krajné riešenie – intervencia zo zahraničia, v tomto prípade z Bruselu.
Pri „verejnej výzve“ politických aktivistov k RTVS však nejde o nevedomosť, ale o zámer. Politický zámer. Ich cieľom je zaťahovať Brusel do slovenského politického boja hneď od začiatku. Motív nie je verejný, ale súkromný: udržať RTVS v rodine politicky angažovaných a aktivistických médií. Vedľa Denníka N, Sme, Aktualít, Markízy… Heslá o nezávislosti novinárov sú len krycie frázy.
Na tejto hre je najhoršie, že je namierená nielen proti slovenskej vláde, ale aj proti Slovensku a slovenským daňovým poplatníkom. Hrozia nám škody v rozsahu stoviek miliónov eur, na ktoré máme nárok z eurofondov a ktoré eurokomisia môže Slovensku pozastaviť. Práve na podnet spolkov ako Via Iuris.
A vôbec to nemusí byť oprávnené. Brusel sa zvykne rozhodovať čisto politicky. Keď Bulhari zrušili špeciálny súd, bolo ticho. Keď Ficova vláda ruší špeciálnu prokuratúru ako úsek generálnej prokuratúry, pre Brusel je to výbušná téma. Iný príklad: keď Tuskova vláda bez opory v zákone, s nasadením bezpečnostných služieb a polície vymenila konzervatívne vedenie poľskej verejnoprávnej televízie, Brusel tlieskal. Keď sa na Slovensku chystá bežná zmena zákona a povolebná výmena vedenia verejnoprávnych médií (akú sme videli aj za Radičovej vlády), Brusel vyťahuje bič. A varuje, že Slovensku môže zobrať stovky miliónov eur.
Tento selektívny prístup Bruselu nechráni právo, ale jeho opak. Povyšuje politiku a politické či rovno klanové záujmy nad princípy práva, spravodlivosti a demokracie.
Asi netreba dodávať, že Brusel v týchto prípadoch nekoná iniciatívne. Koná na základe podnetov, o ktoré sa starajú tí, ktorí sa vyhlasujú za zástupcov „slovenskej občianskej spoločnosti“ či „slovenských demokratických strán“.
Pritom so slovenskou spoločnosťou, slovenskou demokraciou (vôľou väčšiny) a národnými záujmami nemajú spoločné dokopy nič.
4. Pacient Trudeau
O kanadskom premiérovi Justinovi Tudeauovi sme kriticky písali už viackrát. Tudeau je totiž ukážkový dúhový pajác, ktorý nevyniká v intelekte, no o to viac sa výborne orientuje v ideologickej móde. Kanada sa pod jeho vedením stala liahňou tých najohavnejších „pokrokových“ nápadov. Postupne zavádzala zmrazovanie bankových účtov účastníkov protestov, cenzúru obsahu na internete a sociálnych sieťach, tresty za nekorektné označovanie transrodových osôb (chlapov, ktorí usúdili, že sú ženy a naopak), postihovanie konzervatívnych kritikov vlády…
Najnovšie kanadská vláda navrhuje preventívne tresty pre ľudí, ktorí by v budúcnosti mohli šíriť nenávistný obsah. Môžu dostať pokutu alebo domáce väzenie v režime offline, ak budú mať úrady „rozumné dôvody domnievať sa, že osoba môže spáchať nenávistný trestný čin“.
Keďže predefinovanie nenávistných trestných činov sa pripravuje aj v Británii či EÚ, treba spozornieť. V konečnom dôsledku je to pokračovanie ťaženia proti slobode slova. Len sa to inak volá.
Samozrejme, extrémizmus a šírenie nenávisti v online priestore treba trestať. Silné slová môžu viesť k násiliu a krvavým konfliktom v spoločnosti. Treba však ustrážiť, aby módna vlna boja proti extrémizmu nepochovala slobodu slova. Alebo aby sa neuplatňovala len jednostranne – proti národným a konzervatívnym silám. Pretože tony nenávistného obsahu produkujú aj tí, ktorí sa považujú za woke. Uvedomelých.
Sloboda a špeciálne sloboda slova a myslenia je základným pilierom, na ktorom stojí – a padá – západná spoločnosť a jej prosperita (materiálna aj intelektuálna). Ak bude obetovaná, napríklad v záujme kontroly, poriadku či názorovej uniformity, úpadkové trendy sa len zrýchlia.
Karl Popper by bol asi prekvapený, keby videl, že otvorená spoločnosť má nepriateľov aj na jej západných okrajoch. Inými slovami, nepriateľmi otvorenej spoločnosti nie sú len komunisti a fašisti, ale aj ich progresívne klony.
Proti nákaze, ktorá sa šíri z Kanady, treba bojovať. A zastaviť ju. Nápad preventívne trestať tých, ktorí by mohli páchať nenávistné zločiny, je šialený. Viedol by k tej najdokonalejšej, čiže najhoršej podobe cenzúry. K autocenzúre.
Autocenzúra by bol stav, v ktorom sa o našu slobodu a suverenitu oberieme sami.
Dag Daniš / Denník Štandard
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.