Noviny Financial Times hlásia, že Spojené štáty a Irán nepriamo rokovali prostredníctvom Ománu o viacerých otázkach, medzi iným aj o útokoch jemenských Husíov (spojencov Teheránu), ohrozujúcich medzinárodný obchod v Adenskom zálive a Červenom mori. Podľa zverejnených informácií Ománom sprostredkované rozhovory boli zamerané na zabránenie rozpútania širšieho ozbrojeného konfliktu v oblasti Stredného východu.
Keby Washington nerobil už viac ako polstoročie doslova idiotskú politiku na Strednom východe, nemal by dnes problém s Iránom a jeho zástupcami, ako sú napríklad Husíovia v Jemene. Hneď vysvetlím, prečo to tvrdím.
Irán je spolu s Izraelom a Tureckom jednou z troch hlavných mocností Stredného východu. Nominálne by do tohto klubu mala patriť aj Saudská Arábia, ale kráľovstvo je z mnohých dôvodov len papierovým tigrom. Podstata však spočíva v tom, že Irán ešte pred dvadsiatimi rokmi regionálnou mocnosťou nebol a k tomuto statusu mu dopomohli Spojené štáty, aj keď si to z pochopiteľných dôvodov vôbec neželali.
Pred globálnou horúčkou boja proti terorizmu po udalostiach z 11. septembra 2001 mal Irán na Strednom východe pomerne slabé postavenie. Jediný, koho mal v regióne takpovediac na povel, bol libanonský Hizballáh. Ešte sa vedel dohodnúť s niektorými radikálnymi palestínskymi hnutiami, ale tie na povel nemal.
V roku 2003 sa Bush junior rozhodol, že napadne Irak. Ponechajme teraz bokom iné súvislosti (áno, bol to zločin, ale v tomto statuse sa chcem venovať čisto stratégii) a zamerajme sa na to, čo vtedajšiemu prezidentovi USA hovorili viacerí múdri americkí stratégovia a znalci geopolitiky: Nechoď do Iraku, pretože ak oslabíš túto krajinu, kde nad šiitskou väčšinou vládne sunnitská menšina, posilníš tým Irán, s ktorým sme na nože odvtedy, ako nami dosadeného šacha zosadila islamská revolúcia ajatolláha Chomejního.
Samozrejme, mladý pán Bush nepočúval nikoho, kto mu neodporúčal vpáliť do Iraku, a tak to aj dopadlo. Okrem toho, že prišlo o život nesmierne množstvo nevinných ľudí, v Iraku sa zorganizovalo množstvo šiitských politických organizácií aj milícií, ktoré sú pod priamou politikou, vojenskou a finančnom kontrolou Iránu. Nemožno povedať, že politiku v Bagdade úplne ovláda Teherán, ale jeho vplyv v tejto krajine nebol nikdy väčší, ako je dnes.
To však nie je všetko.
Získanie masívneho vplyvu v Iraku otvorilo Iránu pozemný koridor do Sýrie, kde je pri moci klan menšinových alavitov Asadovcov. Alaviti sú šiitská sekta a Asad a spol. sú šťastní, že Irán je ochotný podporovať ich brutálny režim politicky, vojensky aj finančne. Iránske oddiely Zborov islamských revolučných gárd a Iránom financované šiitské milície operujú v Sýrii a sú v priamo spojení s jednotkami Hizballáhu zo susedného Libanonu. To všetko znamená, že Irán po Bushovej avantúre v roku 2003 získal pozemný koridor od Perzského zálivu po východné Stredozemné more.
Vyššie popísané posilnenie Iránu viedlo aj k tomu, že Teherán po vypuknutí občianskej vojny v Jemene začal finančne aj vojenskou technikou podporovať šiitskych Husíov, ktorí okrem domácich oponentov riadne podkurujú aj Saudskej Arábii, dôležitému spojencovi USA v tejto oblasti. Saudská Arábia je taká vydesená z Husíov, že prijala sprostredkovanie Číny na normalizáciu vzťahov s Iránom, pretože dúfa, že Teherán jemenským rebelom zakáže robiť neplechu u severných susedov. Navyše z Husíov je dnes doslova vysratý celý svet, a preto musia Američania sprostredkovane rokovať s Iránom, aby husíovský problém neprerástol do ešte väčšej kataklizmy, aká sa práve odohráva v Gaze.
Myslím si, že o idiotizme niektorých amerických stratégov, čo vo Washingtone berú vysoké platy za riadenie operácií na Strednom východe, nie je potrebné podávať žiadne ďalšie dôkazy. Či?
Ďakujeme, že ste nášimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.