Noviny Financial Times hlásia, že Spojené štáty a Irán nepriamo rokovali prostredníctvom Ománu o viacerých otázkach, medzi iným aj o útokoch jemenských Husíov (spojencov Teheránu), ohrozujúcich medzinárodný obchod v Adenskom zálive a Červenom mori. Podľa zverejnených informácií Ománom sprostredkované rozhovory boli zamerané na zabránenie rozpútania širšieho ozbrojeného konfliktu v oblasti Stredného východu.
Keby Washington nerobil už viac ako polstoročie doslova idiotskú politiku na Strednom východe, nemal by dnes problém s Iránom a jeho zástupcami, ako sú napríklad Husíovia v Jemene. Hneď vysvetlím, prečo to tvrdím.
Irán je spolu s Izraelom a Tureckom jednou z troch hlavných mocností Stredného východu. Nominálne by do tohto klubu mala patriť aj Saudská Arábia, ale kráľovstvo je z mnohých dôvodov len papierovým tigrom. Podstata však spočíva v tom, že Irán ešte pred dvadsiatimi rokmi regionálnou mocnosťou nebol a k tomuto statusu mu dopomohli Spojené štáty, aj keď si to z pochopiteľných dôvodov vôbec neželali.
Pred globálnou horúčkou boja proti terorizmu po udalostiach z 11. septembra 2001 mal Irán na Strednom východe pomerne slabé postavenie. Jediný, koho mal v regióne takpovediac na povel, bol libanonský Hizballáh. Ešte sa vedel dohodnúť s niektorými radikálnymi palestínskymi hnutiami, ale tie na povel nemal.
V roku 2003 sa Bush junior rozhodol, že napadne Irak. Ponechajme teraz bokom iné súvislosti (áno, bol to zločin, ale v tomto statuse sa chcem venovať čisto stratégii) a zamerajme sa na to, čo vtedajšiemu prezidentovi USA hovorili viacerí múdri americkí stratégovia a znalci geopolitiky: Nechoď do Iraku, pretože ak oslabíš túto krajinu, kde nad šiitskou väčšinou vládne sunnitská menšina, posilníš tým Irán, s ktorým sme na nože odvtedy, ako nami dosadeného šacha zosadila islamská revolúcia ajatolláha Chomejního.
Samozrejme, mladý pán Bush nepočúval nikoho, kto mu neodporúčal vpáliť do Iraku, a tak to aj dopadlo. Okrem toho, že prišlo o život nesmierne množstvo nevinných ľudí, v Iraku sa zorganizovalo množstvo šiitských politických organizácií aj milícií, ktoré sú pod priamou politikou, vojenskou a finančnom kontrolou Iránu. Nemožno povedať, že politiku v Bagdade úplne ovláda Teherán, ale jeho vplyv v tejto krajine nebol nikdy väčší, ako je dnes.
To však nie je všetko.
Získanie masívneho vplyvu v Iraku otvorilo Iránu pozemný koridor do Sýrie, kde je pri moci klan menšinových alavitov Asadovcov. Alaviti sú šiitská sekta a Asad a spol. sú šťastní, že Irán je ochotný podporovať ich brutálny režim politicky, vojensky aj finančne. Iránske oddiely Zborov islamských revolučných gárd a Iránom financované šiitské milície operujú v Sýrii a sú v priamo spojení s jednotkami Hizballáhu zo susedného Libanonu. To všetko znamená, že Irán po Bushovej avantúre v roku 2003 získal pozemný koridor od Perzského zálivu po východné Stredozemné more.
Vyššie popísané posilnenie Iránu viedlo aj k tomu, že Teherán po vypuknutí občianskej vojny v Jemene začal finančne aj vojenskou technikou podporovať šiitskych Husíov, ktorí okrem domácich oponentov riadne podkurujú aj Saudskej Arábii, dôležitému spojencovi USA v tejto oblasti. Saudská Arábia je taká vydesená z Husíov, že prijala sprostredkovanie Číny na normalizáciu vzťahov s Iránom, pretože dúfa, že Teherán jemenským rebelom zakáže robiť neplechu u severných susedov. Navyše z Husíov je dnes doslova vysratý celý svet, a preto musia Američania sprostredkovane rokovať s Iránom, aby husíovský problém neprerástol do ešte väčšej kataklizmy, aká sa práve odohráva v Gaze.
Myslím si, že o idiotizme niektorých amerických stratégov, čo vo Washingtone berú vysoké platy za riadenie operácií na Strednom východe, nie je potrebné podávať žiadne ďalšie dôkazy. Či?
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.