Peter Tóth: Položiť život za vlasť (?)

Je horúci júlový deň roku 2025. V blízkosti slovenských hraníc sú v Maďarsku od miest Kisvárda, Sárospatak a Sátoraljaújhely, cez Ózd až po Salgótarján zoradené kombinované oddiely ruských a maďarských ozbrojených síl.

Čierna mora

Tejto dramatickej scéne v druhej polovici roku 2024 predchádza masívna ofenzíva na Ukrajine, vďaka ktorej sa Rusi opäť zmocnili nielen pravého brehu Dnepra v Chersonskej oblasti, ale aj dobyli celé pobrežie Čierneho mora až po Odesu a Izmail. Ruské sily majú na dosah deltu Dunaja. V prvej polovici nasledujúceho roku ruské pozemné sily dokázali rýchlym manévrom prejsť severným Moldavskom a prebiť si cestu popod Karpaty až do mesta Satu Mare (Satmár) v Rumunsku. Bukurešť vysiela na sever krajiny posilnené vojenské jednotky, tie však nezasahujú, len tieňujú pohyb ruských síl. Rumuni sondujú vo Washingtone, ako sa k vzniknutej situácii postavia USA.

V máji 2025 odletí maďarský premiér Viktor Orbán na narýchlo zvolanú konzultáciu do Moskvy s prezidentom Vladimirom Putinom. Po návrate do Budapešti posiela bruselskej centrále NATO telegram s oznámením, že Maďarsko vystupuje z aliancie a prijíma vojenskú ochranu Ruska. Vzápätí ruské ozbrojené sily vstupujú so súhlasom miestnej vlády na územie Maďarska, kde okamžite zaujímajú strategické pozície na hraniciach so Slovenskom, Rakúskom a Srbskom. Belehrad posiela do Moskvy aj Budapešti posolstvo s odkazom, že je takisto pripravené prijať vojenskú ochranu Ruska a pevne stojí po boku Maďarska. Viedeň oznamuje ruskému veľvyslancovi, že Rakúsko bolo, je a ostane neutrálnym štátom. Bratislava požiada o zvolanie mimoriadnych summitov NATO a EÚ, ale vyhýba sa akýmkoľvek jednoznačným komentárom vzniknutej situácie. Medzičasom Turecko úplne uzatvára úžiny Bospor a Dardanely pre ruské obchodné lode.

V júli 2025 si predvoláva minister zahraničných vecí Maďarska slovenského veľvyslanca v Budapešti a odovzdáva mu ultimátum: Buď sa Slovenská republika dobrovoľne vzdá rozsiahlych oblastí Východoslovenskej nížiny, Novohradu a desaťkilometrového pásu severne od pravého brehu Dunaja (zatiaľ?) s výnimkou Bratislavy, alebo spojenecké maďarsko-ruské sily vstúpia na slovenské územie a obsadia požadované územia silou. Rovnaká scéna sa v tom istom čase odohráva v Moskve, kde doručuje ultimátum slovenskému ambasádorovi nie minister zahraničných vecí, ale riaditeľ útvaru európskych záležitostí.

Na žiadosť Varšavy sa v Bratislave simultánne koná slovensko-poľský summit na najvyššej úrovni. Poliaci žiadajú, aby Slovenská republika umožnila vstup pozemných aj vzdušných síl na jej územie a ich presun na Východoslovenskú nížinu a k Lučencu. Česká republika ponúka Slovensku vojenský materiál a v prípade invázie prichýlenie exilovej vlády v Prahe.

Prízrak smrti

Samozrejme, načrtnutý scenár nie je prinajmenšom nateraz pravdepodobný, ale o to ani nejde. Úplne postačí, ak si v záujme nasledujúceho myšlienkového experimentu predstavíme, že s ohľadom na nepriaznivú bezpečnostnú situáciu v Európe by sme sa dostali pred vážne rozhodnutie: buď prídeme o veľké časti územia a dúfať, je tým sa to skončí, alebo budeme bojovať a tiež dúfať, že nám prídu zvyšní spojenci, nielen Poliaci na pomoc.

Ísť do vojny znamená obetovať sa. Nie hocijako, ale tým najkrajnejším spôsobom. Obetovať život. Pud sebazáchovy síce každému velí bojovať tak, aby neprišiel o život, avšak to je len teória, pretože v praxi má vojak nasadený v prvej línii len dve možnosti. Bojovať tak, ako mu prikázali velitelia, alebo sa zámerne vyhýbať riziku, teda neposlúchať rozkazy. V prvom prípade je ohrozenie života bezprostredné, nie je vo vojakovej moci, či prežije. V druhom prípade sa síce môže stať, že to vojakovi prejde, avšak opakovanie podobného konania sa môže skončiť aj tým, že ho popravia vlastní.

Inými slovami ísť do vojny je vždy spojené s vysokou pravdepodobnosťou smrti a je úplne jedno, či človek položí život s ušľachtilými ideálmi v srdci alebo s reptaním na perách. Či romanticky alebo prozaicky, človek položí život preto, aby mohli žiť iní. A to nás privádza k jadru tejto úvahy.

Rozdelený dom

Ísť na front a bojovať znamená okrem iného aj zmierenie sa s predstavou, že napríklad syn premiéra Roberta Fica položí život za dcéru Michala Šimečku. Alebo syn Richarda Sulíka sa obetuje za dcéry Igora Matoviča. Ísť do vojny znamená posielať na front nielen vlastné deti, deti príbuzných, ale aj deti priateľov, susedov, nepriateľov či úplne neznámych rodičov.

Slovensko bolo vždy politicky výrazne polarizované. Rozdelenie spoločnosti však ešte nikdy nebolo také extrémne, ako je v súčasnosti. Existuje na to množstvo dôvodov a vysvetlení, ktoré však v tomto kontexte nie sú dôležité. Podstatná je samotná miera polarizácie; je taká extrémna, že bez preháňania môžeme hovoriť o dvoch mentálne autonómnych Slovenskách. Zodpovedajú tomu aj tón a intenzita spoločenskej a politickej diskusie. Prevažujú negatívne emócie a neochota akceptovať fakt, že druhá strana je či môže byť legitímnou súčasťou rovnakej spoločnosti.

Preto je užitočné predstaviť si, že presne v tomto čase hlbokého a širokého rozdelenia slovenského domu by sme sa ocitli na prahu rozhodnutia: bojovať – vzdať sa. Nech by bol pri moci Fico alebo Šimečka či ktokoľvek iný, naša interná zvada by sa nevyhnutne prejavila aj v reakcii na externé rozhodnutie a existuje dôvodné podozrenie, že ľudia by si radšej vybrali vyhnutie sa vojenskej povinnosti ako nasadzovanie života za ľudí, ktorým bytostne nedôverujú, ba dokonca ich nenávidia. „Prečo by som mal ísť bojovať na front? Aby si Fico vyvaľoval riť v teplom kresle na úrade vlády?“ zrejme by namietali mnohí mestskí liberáli. Ak by bola pri moci iná vláda, z konzervatívnych končín by asi zaznievali podobné hlasy, len s iným personálnym obsadením: „A to mám poslať zomrieť svojho syna len preto, aby si Šimečka a jeho dúhová strana plnili progresívne sny?“

Určite by sme sledovali mnoho iných zaujímavých prejavov. Statočnosti, zbabelosti aj odovzdanosti. Tí, čo mali plno vznešených rečí o potrebe bojovať proti Putnovi, by vzali nohy na plecia a našli by útočisko kdesi v Belgicku alebo v Holandsku, odkiaľ by vysielali internetové podcasty. Spolu s nimi by sa usilovali vojenskej službe vyhnúť útekom do zahraničia aj ich oponenti. Aspoň v niečom by boli na jednej lodi. Z poniektorých by sa stali na domácej scéne otvorení alebo skrytí kolaboranti s Ruskom a Maďarskom. Iným by bolo všetko jedno a navrhovali by, aby sme sa radšej vzdali a vyčkali, kým sa karta opäť obráti. A nepochybne by sa našli aj takí, čo by prejavili vôľu dobrovoľne bojovať. Nevieme, aká skupina by bola najväčšia, s istotou však môžeme povedať, že slovenský dom by bol vnútorne rozdelený, a to by výrazne oslabovalo, ak nie úplne paralyzovalo jeho schopnosť bojovať. Ak by Slovensko nebolo pripravené postaviť sa vojensky na odpor, ani jeho spojenci by nemali dôvod angažovať sa. Prinajmenšom nie z krátkodobého hľadiska.

Položiť život… Za čo vlastne?

Aj keď je tento myšlienkový experiment postavený na nepravdepodobnom predpoklade, úvahy o vojne nie sú na podklade aktuálnej bezpečnostnej a politickej situácie v Európe úplne bezvýznamné. Všetko sa to zlieva do jednej veľmi jednoduchej otázky, na ktorú neexistuje ľahká odpoveď: „Išiel by som bojovať alebo poslal by som svoje deti bojovať za vnútorne rozdelené Slovensko?“

V tejto otázke sa ukrýva oveľa viac, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Ísť na front alebo, čo je ešte horšie, poslať tam svoje deti znamená zmieriť sa s predstavou straty života aj za tých, s ktorými v týchto dňoch, týždňoch, mesiacoch a rokoch vnútorne bojujeme – v parlamente, vo voľbách, na sociálnych sieťach či na stránkach novín. Ísť do vojny znamená vystaviť svoj život alebo život svojich detí riziku aj za tých, ktorí sa v minulosti dopustili vážnych strategických omylov a v ich dôsledku aj nesprávnych rozhodnutí vedúcich k vojne. Bojovať na fronte znamená nielen chrániť svojich milovaných a blízkych, ale aj vystavovať sa riziku v záujme tých, s ktorými nechceme mať nič spoločné alebo ich dokonca nenávidíme.

Kto chodí po Slovensku s otvorenými očami, vidí množstvo áut s ukrajinskými evidenčnými číslami. Často v nich sedia mladí ukrajinskí muži. Stretávame ich na uliciach, v obchodoch, dokonca pracujú v sektore služieb alebo v slovenských fabrikách. Je ich plno v celej Európe. Mali by byť na fronte, ale nie sú. Prečo? Možno sú zbabelci, ale možno je odpoveď omnoho komplikovanejšia. Vojna na Donbase jednoducho nie je ich vojnou a politika Kyjeva za ostatných dvadsať rokov nebola ich politikou. Tak prečo by mali svoje životy vystavovať ohrozeniu? pýtajú sa.

Rovnako by sme sa pýtali aj my, keby sme sa ocitli v ich situácii. A pýtali by sme sa o to hlasnejšie, o čo sú hlbšie naše vnútorné rozpory. Nevedno, ako by sme sa napokon rozhodli, ak by sme v júli 2025 stáli pred dilemou popísanou na začiatku článku. Zrejme by sme napokon išli bojovať, pretože by nás k tomu dotlačili širšie geopolitické súvislosti a tlak spojencov, najmä susedného Poľska. V kontexte tejto úvahy to však nie je podstatné. Dôležité je uvažovať nad predstavou, ako by sme vnútorne aj navonok spracovávali predstavu, že naše dieťa je v zákopoch, kým dieťa niekoho, komu ani trochu nedôverujeme a vedie alebo viedol tento štát, si užíva teplo domova či – ešte lepšie – bezpečie azylu kdesi za Lamanšským prielivom alebo za Atlantikom.

Zdroj: Datel.sk