Eduard Chmelár: NIKTO TAK NEROZUMEL UKRAJINCOM AKO ŠTÚROVCI

Eduard Chmelár: NIKTO TAK NEROZUMEL UKRAJINCOM AKO ŠTÚROVCI

Eduard Chmelár: NIKTO TAK NEROZUMEL UKRAJINCOM AKO ŠTÚROVCI 620 330 Mr Hyde

Včera uplynulo 210 rokov od narodenia najväčšieho ukrajinského básnika a zakladateľa ukrajinskej národnej literatúry Tarasa Ševčenka. Ševčenko mal vynikajúce kontakty s predstaviteľmi slovenského národného hnutia, písal si s Jánom Kollárom a s Ľudovítom Štúrom, no nadovšetko obdivoval Pavla Jozefa Šafárika. Označil ho za „najjasnejšie slnko zo všetkých slovanských sĺnk“ a v roku 1845 mu venoval báseň, v ktorej ho takto velebil:

Sláva Tebe, Šafáriku,
až na večné veky,
že si zlial v jedno more
všetky slovanské rieky!

A na záver vyslovil túžbu alebo skôr modlitbu:

by všetci Slovania boli
dobrí, svorní bratia,
pritom deti slnka pravdy.
Takých nezatratia.

Počas svojho vyhnanstva na Sibíri sa vyjadril, že spomedzi Slovanov nik tak veľmi nerozumie Ukrajincom ako práve Slováci. Nečudo, veď akurát vtedy, keď bol vo väzení, Ukrajincov na Slovanskom zjazde v Prahe v júni 1848 zastupovali práve predstavitelia slovenského národného hnutia a v ich mene vystúpil Jozef Miloslav Hurban, ktorý ako prvý uznal Ukrajincov za samostatný národ a prečítal ich požiadavky. Musím však k tomu dodať aj druhú stránku veci, že kým štúrovci boli veľkí priatelia a obdivovatelia Tarasa Ševčenka a podporovali ukrajinské národné hnutie, Svetozár Hurban Vajanský jeho identitu spochybňoval.

V roku 1911 napísal do Národných novín článok, v ktorom síce vyzdvihoval Ševčenka ako veľkého básnika, ale tvrdil, že ho nemožno upodozrievať zo separatizmu a že jeho láska k Ukrajine sa nespájala s myšlienkou „zrady spoločnej všeruskej otčiny“. To je však hrubá demagógia. Ševčenkove vrúcne vyznania z lásky k svojej domovine, napríklad tie z básne Sen z roku 1847 – Ja tak ľubľu Ukrajinu nebohu, za nej dušu pohubľu! (Tak ľúbim Ukrajinu úbohú, dušu by som za ňu dal!) – ako aj to, že väčšinu svojej tvorby napísal v ukrajinčine, svedčia o jeho uvedomelom národnom cítení. No nielen to.

Keď Tarasa Ševčenka v apríli 1847 zatkli, bol na cárov rozkaz odsúdený za to, že vo svojej tvorbe vyjadroval ľútosť nad útlakom ukrajinského ľudu zo strany Ruska a predtým aj zo strany Poľska a osočoval cársky dvor. Okrem toho bol na svoju dobu veľmi pokrokový, podporoval rovnoprávnosť žien v spoločnosti. Žiaľ, medzi nami stále žijú takí necitliví rusofili ako Vajanský, ktorí sa pokúšajú spochybniť Ševčenkovu ukrajinskú orientáciu, a to najčastejšie tvrdením, že časť ranej tvorby napísal v ruštine. Ale to je asi taká hlúposť ako vyčítať Samovi Chalupkovi, že pred kodifikáciou spisovnej slovenčiny písal básne po česky a vyvodzovať z toho, že autor kultovej básne Mor ho bol Čech. Práve my s našimi pohnutými dejinami by sme mali chápať túžbu Ukrajincov po slobode, nezávislosti a vlastnej identite. Mysliac na tento ťažko skúšaný ľud nemôžem ukončiť tento historický exkurz inak ako záverečnými veršami jeho prorockej básne Závet:

Lebo raz na obnovenej zemi
nebude vraha, nebude násilníka –
lež bude syn a bude matka
a budú ľudia na zemi.

Nemrazí vás z toho? A preto kto skutočne želá Ukrajincom len to najlepšie, nemôže ich zbabelo huckať do úplne zbytočnej vojny a blúzniť ako „humorista“ Oliver Andrásy“, že toto je podobná vojna ako proti Hitlerovi a môže sa skončiť len vtedy, keď dobyjeme Moskvu… Hoďte na toho šialenca sieť. Lebo každý príčetný človek musí vedieť, že takáto vojna s Ruskom by sa nevyhnutne zmenila na jadrovú. Keby Ukrajinci neuverili falošným prorokom zo Západu, že túto vojnu môžu vyhrať, keby nepočúvali takých „expertov“ ako Ivan Mikloš, ktorí tvrdili, že Rusko sa do roka ekonomicky zloží, mohli oveľa viac ako na bojisku dosiahnuť za rokovacím stolom. A čím neskôr to pochopia, tým to pre nich dopadne horšie. No potom sa naplnia iné prorocké Ševčenkove verše, ktoré napísal už vo vyhnanstve v roku 1847:

Ó osud môj! Vlasť moja!
Kedy sa dostanem z tejto púšte?
Možno pre mňa neexistuje cesta
A zomriem práve tu.
A červené pole sa zmení čierne…

Zdroj: FB profil Eduard Chmelár