7 dní v kocke: Český premiér robí chybu aj pri Ficovi, aj pri vojne na Ukrajine

7 dní v kocke: Český premiér robí chybu aj pri Ficovi, aj pri vojne na Ukrajine

7 dní v kocke: Český premiér robí chybu aj pri Ficovi, aj pri vojne na Ukrajine 620 330 Mr Hyde

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o tom, ako geopolitika trhá putá medzi Slovákmi a Čechmi; o dozvukoch Macronovho samitu a diabolských plánoch „koalície ochotných“ na Ukrajine; o kajúcnikovi – udavačovi Ľudovítovi Makóovi, ktorý musí zliezť z hrušky dole a o progresívnej novinke vo francúzskej ústave, z ktorej cítiť pach krvi.

1. Klin

Česká vláda oznámila, že ukončuje medzivládne konzultácie a nebude sa stretávať na spoločných rokovaniach so slovenskou vládou. Po napätí vo V4 ide o ďalší dôkaz, že kedysi ukážkovo pevné vzťahy Čechov a Slovákov sú v kríze. Geopolitika valcuje aj to, čo by malo byť silnejšie a odolnejšie – organické väzby medzi najbližšími národmi a ich zástupcami.

Je to smutné, ale v ére hybridnej vojny zákonité. Deje sa to nielen medzi blízkymi národmi, ale aj medzi rodmi, rodinami, kolegami, partnermi, priateľmi… Vo vojne máte predsa tasiť meč a sekať nepriateľa. A ak to odmietnete, ak tvrdíte, že táto vojna je zvrátená a treba ju ukončiť inak ako jej vystupňovaním, ste podozriví. Alebo rovno zradca. Také sú pravidlá vojny, aj tej hybridnej.

Česi za krízu vzťahov vinia Fica a jeho prístup k vojne na Ukrajine. Je zrejmé, že za poslednou rozbuškou bolo stretnutie ministra Blanára s ruským ministrom Lavrovom v Turecku. V Česku sa to považuje za nehoráznosť. Slovenská alebo maďarská vláda to zas považujú za normálnu súčasť politiky, ktorá je zameraná na podporu mierových rokovaní. Tie nie sú možné bez Ruska.

Druhým motívom je zrejme snaha českej vlády podržať v slovenských prezidentských voľbách Korčoka – a do volieb izolovať slovenskú vládu.

V každom prípade, česká vláda je presvedčená, že Ficov prístup k vojne na Ukrajine je neprijateľný. A veľmi sa mýli.

Práve dnes je nesmierne dôležité, aby bolo okrem vojnových jastrabov počuť aj tých, ktorí tvrdú líniu kritizujú a upozorňujú na jej riziká. Ficovi môžeme vyčítať prisilný, zradikalizovaný tón, no v tom podstatnom, v obsahu, má pravdu. Staré bojové heslá, že k mieru povedie len vojenská porážka Ruska a veľké víťazstvo Ukrajiny, sú dnes celkom preukázateľne prekonané. Neplatia. Rusko napriek sankciám a západnému vyzbrojovaniu Ukrajiny postupuje. Ukrajina krváca a zmenšuje sa.

Západ už nehovorí o veľkej porážke Ruska, ale len o nutnosti udržať ukrajinskú obranu.

Našťastie, rovnako naivné boli aj bojové heslá Rusov, ktorí pôvodne očakávali, že rýchlou vojnou, ktorú nazvali „špeciálna operácia“, ovládnu a odzbroja Ukrajinu. Uviazli a je zrejmé, že ich plány na kontrolu celej Ukrajiny boli mimo reality. Rusi už nehovoria o kontrole Ukrajiny, ale o dobytí ruskojazyčných regiónov na východe, ktoré anektovali.

V tejto fáze, keď všetky strany konfliktu – Rusko, Ukrajina aj Západ – narazili, by malo byť normálne hovoriť aj o iných ako vojenských riešeniach. Hlavne ak po dvoch rokov vidíme, že ciele Ukrajiny a Západu s vojenskou porážkou Ruskej federácie boli utopické.

Pracovné stretnutia Blanára s Lavrovom by dnes mali byť celkom normálnou súčasťou diplomacie. A nielen to. Samozrejmosťou by mali byť aj rokovania amerického ministra Blinkena s Lavrovom. Možno by našli východisko, možno nie, nevieme. No kým sa nebude rokovať vôbec, isté je len to, že krvavý konflikt – ten konflikt, ktorý Ukrajina prehráva – bude pokračovať. Celkom presne to vystihol Marek Maďarič. Vojaci majú bojovať a diplomati majú rokovať. Kým si to druhé budeme zakazovať, dovtedy bude Európa v kríze.

A s ňou budú v kríze aj slovensko-české vzťahy, ktoré boli kedysi silnejšie než politické rozdiely vo vládach.

Samozrejme, kríza zástupcov dvoch blízkych národov, Čechov a Slovákov, nie je tým najvážnejším problémom. Aj Ukrajinci a Rusi sú pokrvne, organicky blízkymi slovanskými národmi. Dnes sa zabíjajú. A pritom to vôbec nemuselo zájsť tak ďaleko, ak by sa hneď na začiatku podporili rokovania s Ruskom (december 2021). Alebo neskôr mierové iniciatívy Izraela (marec 2022).

Ukrajinci a Rusi boli blízko k dohode o vojenskej neutralite Ukrajiny, garanciách pre miliónové ruské menšiny na východe Ukrajiny a k ukončeniu bojov. Britský premiér Johnson však Ukrajincom poradil, aby s Rusmi nerokovali, ale bojovali. Dodal, že so západnými zbraňami ich čaká víťazstvo a oslobodenie Donbasu a Krymu.

Poradil im zle.

Nech sa českí priatelia neurazia, ale presne to isté ako Johnson dnes radí Fiala: s Rusmi sa nerokuje, s Rusmi sa len bojuje.

A aj Fiala radí zle.

2. Bojové porady Európanov

Na „stratégii“ Západu je po dvoch rokoch najhoršie to, že je postavená na opakovaní chýb. Dobré riešenie – návrh mierovej dohody z marca 2022 – sa odmietlo. A to, čo nefungovalo, teda tlak na vojenské riešenie bez rokovaní, sa má opakovať. Vytrvalo a neoblomne.

Potvrdzujú to aj dozvuky týždeň po Macronovom samite, kde sa riešilo nasadenie európskych vojakov na Ukrajine. Bez amerických, Američania vycúvali s vysvetlením, že by to bolo spojené s privysokými rizikami.

Briti po Macronovom samite potvrdili, že na Ukrajine už pôsobia ich vojaci. Česi zvažujú, že na Ukrajinu pošlú technicko-vojenský personál. Vo Francúzsku sa hľadá politická dohoda o nasadení francúzskych vojakov na západnej Ukrajine.

Nenápadne, plazivo sa začína formovať „koalícia ochotných“ z vybraných krajín NATO, ktoré budú priamo vojensky prítomné na Ukrajine. Tvrdia, že to nebudú bojové jednotky. A zavádzajú.

Majú to byť jednotky, ktoré budú servisne zabezpečovať a kontrolovať moderné raketové systémy dodané na Ukrajinu. Pritom platí, že práve tieto jednotky a tieto zbrane môžu zabiť násobne viac nepriateľov (Rusov) ako bojové útvary priamo na fronte. Pre Rusko to bude neprijateľné, hrozí odvetnými údermi.

Európska vojenská politika sa posúva veľmi nebezpečným smerom. Riziká pre Európu môžu byť fatálne. A možné zisky nulové.

Západu a špeciálne Európe pri nasadení vojakov na Ukrajine nejde o pôvodný cieľ – vojensky poraziť Rusko a vytlačiť ho z Krymu. To už nejde. Macron a ďalší jastrabi sa snažia už iba odvrátiť opak. Kolaps ukrajinskej obrany a vojenské víťazstvo Ruska. Ukrajine celkom reálne hrozí, že do leta jej obrana na východe padne. Len preto sa stupňuje tlak na masívnejšie dodávky raketových systémov na Ukrajinu. Západ potrebuje uniknúť pred úplnou potupou na bojisku hybridnej vojny nazývanom Ukrajina.

Tým sa opäť dostávame k starej krutej pravde.

Aj ak by Macron so spojencami uspeli a dokázali by odvrátiť najhoršie – pád ukrajinskej obrannej línie na Donbase – povedie to len ku konzervovaniu vojny. A k predĺženiu zabíjania.

Nie k mieru. K mieru môžu viesť buď dohody, alebo úplná vojenská porážka jednej z bojujúcich strán.

Záver: tvrdenia, že súčasná západná a európska politika nemôže viesť k mieru v Európe, sú pravdivé.

Ak si niekto kladie otázku, prečo potom európski lídri, konkrétne ich atlantická odroda, pokračujú v manévroch, ktorými len zúfalo naťahujú čas, odpoveď netreba hľadať len na východnom bojisku, ale aj na tom západnom.

Dnes už nejde iba o odvrátenie porážky ukrajinskej armády na Donbase v lete 2024. Dnes ide aj o odvrátenie porážky globalistov v amerických voľbách po lete 2024. Preto v európskej debate najviac počujeme kričať atlantistov a spojencov amerických progresívcov. Macrona, Sunaka, Pavla, Fialu, Tuska. A ak by slovenské voľby dopadli inak, prirátať by sme mohli aj partiu zo Slovenska: Šimečku, Naďa, Káčera, Šeligu…

Hybridná vojna má aj americké bojisko, na ktorom sa zrazia Biden a Trump.

3. Udavačovi Makóovi sa priťažilo

Na poli domácej slovenskej politiky sa stalo to, čo sa dalo čakať. A čoho sa tak veľmi báli ľudia okolo Lipšica s Matovičom – až tak, že zúfalo odďaľovali termín volieb na čo najneskôr.

Viacerí svedkovia po zmene vlády prepriahajú a svedčia proti tým, ktorí tri roky spolupracovali s Lipšicom a NAKA. Polícia rozšírila obvinenia Ľudovíta Makóa o korupčné zločiny, ktoré zamlčal. Objavili sa nové zistenia o starých korupčných kauzách Makóa s objemom viac ako 200-tisíc eur.

Nielen pre Makóa, ale pre všetkých kajúcnikov to znamená veľký problém. Ich stíhanie sa bude rozširovať. Vyplýva to z povahy veci. Kajúcnici po voľbách 2020 pod tlakom väzby pristúpili na spoluprácu. Udávali tých vyššie postavených. Často podľa pripravených inštrukcií. Výmenou za to dostali prísľuby, že ich veľké kauzy sa zakryjú tak, aby mohli vyviaznuť zo stíhania s miernymi trestami. Kajúcnici – čiže zločinci zodpovední za rozsiahlu korupciu – jeden po druhom končili na slobode. Viacerí so smiešne nízkymi, niekedy len podmienečnými trestami.

NAKA si tri roky nevšímala ani tie z ich káuz, o ktorých písali médiá. Imrecze, Makó, Beňa, Slobodník… Všetci sa spoliehali na to, že NAKA ani Lipšicova špeciálna prokuratúra nevyšetria ich zločiny. Uspokoja sa s priznaniami a udaniami smerom hore.

Polícii pod vedením druhej strany stačí stlačiť enter a spustí sa lavína káuz, ktorá skončí na hlavách kajúcnikov. Tých kajúcnikov, ktorí behajú po slobode. Zatiaľ. Proti Makóovi aktuálne svedčí podnikateľ Peter Petrov alias Tiger. Ten istý Tiger, ktorý roky spolupracoval s Lipšicovým tímom. Nie, nie je to paradox. Je to normálne. Naučili ho v tom chodiť. Ak chce byť na slobode, bude spolupracovať. S kýmkoľvek, kto kontroluje políciu a prokuratúru.

A keďže čurillovci skončili na „homeofficeoch“ a špeciálna prokuratúra zaniká, starí hráči (svedkovia vo veľkých kauzách) zháňajú nové dresy. Hra sa otáča.

Nie je to pekné. No je to zaslúžené.

Kajúcnik má totiž dvojitú charakterovú chybu. Prvú ukázal vtedy, keď vo veľkom kradol. Obohacoval sa na úkor iných. Druhú ukázal vtedy, keď sa zmenili mocenské pomery – a keď obratne otočil a udával svojich vlastných ľudí. Nie preto, aby pomohol spravodlivosti. Len preto, aby si zachránil krk na úkor iných.

Ako krysa.

4. Potrat a ústavné právo naruby

V poslednom bode urobíme pár krátkych poznámok k francúzskej ústave, ktorá po novom garantuje „ústavné právo na potrat“. Progresívci to oslavujú ako veľké víťazstvo práva nad politikou.

No v skutočnosti je to presne naopak.

Portat nebol, nie je a nikdy nebude právo. Odporuje to tomuto slovu. Potrat je len tolerovaný, legálny zákrok proti životu. Áno, je za istých podmienok legálny a asi to tak v modernej spoločnosti ostane, no nie je to sféra ľudských práv. Tá je opačná. Zameraná na ochranu ľudského života.

Pojem „právo na potrat“ je rovnako zvrátený ako heslo „moje telo, moja voľba“. Plod nie je telo ženy ani jeho časť. Téza progresívcov neplatí ani morálne, ani vedecky. Plod je celkom nová forma života, ktorá má iné gény ako žena matka. Aj iné gény ako muž otec. Plod je nový život s novými génmi, z ktorého sa rodí nový človek. Nová ľudská bytosť. A nikto nemá právo tento život vziať. Ak to urobí, toleruje sa to ako smutný, krajný a zároveň legálny zákrok. No nemôžeme to niekomu priznávať ako jeho právo.

Právo rozhodnúť o ukončení, definitívnom ukončení života iného nám neprislúcha. A ostane to tak navždy. Bez ohľadu na politiku progresívcov zapísanú vo fracúzskej ústave.

Na záver si ale doprajme aj zopár slov, ktoré sú pekné, správne a príkladné pre celý svet. Sú zapísané v Ústave Slovenskej republiky. Znejú takto: „Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“

Bodka.

Dag Daniš / Denník Štandard