Aj keby zakladateľ českej národnej hudby Bedřich Smetana, ktorého 200. výročie narodenia si dnes pripomína celý kultúrny svet, nenapísal nič iné ako slávnu symfonickú báseň Vltava, stal by sa nesmrteľným. Jeho vplyv totiž ďaleko presiahol české hranice, ovplyvnil i tvorcov slovenskej národnej hudby a zasiahol aj do vzniku štátneho ceremoniálu, keď po vzore fanfár z jeho opery Libuša sa na Slovensku stali prezidentskou znelkou kráľovské fanfáry zo Suchoňovej opery Svätopluk (to sú tie, ktoré si poslankyňa za OĽaNO Monika Kozelová pomýlila s Imperiálnym pochodom zo Star Wars…). A Slovenské národné divadlo otváralo svoju činnosť 1. marca 1920 predstavením Smetanovej opery Hubička. Je dokonca možné, že Smetana prišiel do styku aj s predstaviteľmi slovenského národného hnutia Jozefom Miloslavom Hurbanom a Ľudovítom Štúrom, s ktorými v júni 1848 bojoval na revolučných pražských barikádach – ale v tom čase bol ešte veľmi mladý a neznámy.
Na cykle symfonických básní Vltava začal pracovať pred 150 rokmi, v septembri 1874, pričom už 20. októbra nadránom náhle ohluchol. Na diele pracoval celých päť rokov. Mojou najobľúbenejšou časťou Vltavy je symfonická báseň Šárka. Vznikla podľa starej českej povesti o vojne žien, ktorým sa po smrti kňažnej Libuše nepáčilo, že už nepožívajú takú úctu, a tak sa vzbúrili proti mužom a opevnili sa na hrade Devín. Nejde však o známejší hrad Devín na sútoku Moravy a Dunaja, ale o zaniknutý hrad na severnom okraji mestskej časti Hlubočepy v Prahe. Pôvod jeho názvu je však rovnaký. Fuldské letopisy z 8. storočia ho uvádzajú pod názvom Dowina, pričom glosátor z 10. storočia k tomu pripísal poznámku „id est puella“ (to jest deva, dievča). Keď sa muži rozhodli, že Devín dobyjú, ženy im nastražili pascu. Raz večer počul Ctirad so svojou družinou volanie o pomoc. V lese našiel krásnu Šárku priviazanú o strom, ktorá ho prosila, aby ju oslobodil. Očarený Ctirad sa nechal zlákať jej pôvabmi a kým hodovali, mužov opila až do nemoty. V noci sa do tábora vkradli bojovníčky na čele s Vlastou a všetkých mužov pobili. A práve tento dramatický záver si môžete vychutnať, keď si zavriete oči a 8:39 na zázname sa započúvate do ticha noci… V okamihu, keď príroda vydýchne, prerušovaná len tajomným signálom rohu, spustí sa strhujúca búrka neľútostného boja, geniálny záver, z ktorého mám zakaždým zimomriavky…
Dnes však nechcem hovoriť len o Bedŕichovi Smetanovi, ktorému bude venovaný bohatý program viacerých kanálov Českej televízie po celý týždeň. Chcem využiť túto príležitosť, aby som trochu prehovoril do nášho vlastného svedomia. Je smutným paradoxom, že Slováci poznajú skôr fantastické kúsky Bedřicha Smetanu, Antonína Dvořáka, fajnšmekri aj Leoša Janáčka, ale nevedia takmer nič o dielach slovenských hudobných skladateľov. A to nie preto, že by nejako výrazne zaostávali za českou tvorbou, ale jednoducho preto, že slovenská hudba sa nestala súčasťou všeobecnej kultúrnej gramotnosti tak ako literatúra, výtvarné umenie alebo film (o tom, že dnes sa za súčasť kultúrneho rozhľadu považuje aj prehľad vo vede a technike, ani nehovoriac). Túto úlohu za nás nikto neurobí, nikto neobjaví našich geniálnych tvorcov, ak si ich nebudeme vážiť sami, ak sa nestanú súčasťou nášho kultúrneho povedomia. Dovoľte mi preto v rámci zvyšovania osvety uviesť svoj osobný rebríček najväčších skvostov slovenskej vážnej hudby, pričom zdôrazňujem, že ide o môj subjektívny výber a ak sa vám páči niečo iné, môžete to pokojne uviesť v komentároch.
1. Úplná topka je pre mňa Starosloviensky Otčenáš. Nespadá do kategórie slovenskej národnej hudby, ale je to bezpochyby trvalá súčasť nášho starobylého kultúrneho dedičstva, ktorá si zasluhuje úctu a ochranu:
2. Prvá slovenská symfonická báseň Osud a ideál, ktorú zložil práve pred 150 rokmi Ján Levoslav Bella, je majstrovský kúsok, ktorý znesie aj prísne európske kritériá. Keďže tieto riadky píšem hlavne pre tých, ktorých chcem naučiť počúvať klasickú hudbu a hľadať v nej inšpirácie, ktoré ich oslovia, odporúčam im na začiatok (aby som ich neodplašil) pustiť si motív od 10:00 na zázname:
3. Mikuláša Schneidera-Trnavského považujem za najgeniálnejšieho a najvšestrannejšieho slovenského hudobného skladateľa. Prímenie „Trnavský“ dostal od Svetozára Hurbana Vajanského, ktorého niektoré básne Schneider zhudobnil. Baťko Vajanský povedal: „Ten, kto dal mojím slovám v hudbe taký pekný výraz, nech nechodí po svete s holým nemeckým menom.“ A bolo rozhodnuté. Väčšina z vás pozná asi jeho piesňovú tvorbu, pričom ju mylne považujete za ľudovú. Kto by napríklad nepoznal krásnu pieseň Keby som bol vtáčkom, ktorú mi v útlom veku spievala babka? No za najsilnejšie dielo Mikuláša Schneidera-Trnavského považujem jeho symfonickú báseň Pribinov sľub z roku 1933. Keď sa započúvate do geniálneho spracovania známej ľudovej piesne Nitra, milá Nitra (na zázname od 3:33), takej obľúbenej medzi štúrovcami, nebudete chápať, ako je možné, že to ešte nie je hymna nášho najstaršieho mesta:
4. Schneider-Trnavský má veľa pozoruhodných kúskov. Vás chcem upozorniť na jeho jedinú Symfóniu e mol Spomienkovú z roku 1956. S jej hudbou sa mi nerozlučne spája jedna spomienka. Keď v roku 1968 objavili prvý filmový záznam generála Štefánika (odvtedy sa ich našlo viac, najmä z jeho návštevy medzi legionármi na Sibíri), bola to obrovská udalosť. Na tom zázname totiž pred očami všetkých divákov ožila takmer bájna legenda Milana Rastislava Štefánika. Bol to historický okamih, keď 24. mája 1918 generál salutujúc vystupoval po schodoch Altare della Patria (Oltáru vlasti) v Ríme, kde mu vtedajší taliansky premiér Orlando odovzdal bojovú zástavu česko-slovenských légií. Bol to okamih oficiálneho uznania vznikajúcej republiky, okamih slobody, okamih prijatia Slovákov medzi slobodné národy na medzinárodnej úrovni. Do tejto scény dokumentárneho filmu hrala pochodová hudba Spomienkovej symfónie Mikuláša Schneidera-Trnavského. Možno ste ju už počuli, len ste nevedeli, odkiaľ to je. Tu si to môžete vypočuť od 19:40.
Keď vidím salutujúceho generála Štefánika, ako pri tónoch tejto hudby dôstojne kráča k triumfálnemu potvrdeniu našej slobody, vždy mám zimomriavky.
5. Orchestrálnu suitu Dolu Váhom zložil Alexander Moyzes krátko po druhej svetovej vojne a motívom pripomína Smetanovu Vltavu. Hneď na úvod v nej spoznáte fanfáry, ktoré sa používajú pri oficiálnych príležitostiach Slovenskej republiky, napríklad pri odovzdávaní štátnych vyznamenaní.
6. Marián Varga je síce rocková legenda, ale jeho skladba Hommage à J. S. Bach z roku 1970 spolu s ďalšími adaptáciami Haydna, Rimskeho-Korsakova, Stravinského a Bartóka sa jednoznačne pohybuje v oblasti vážnej hudby a je míľnikom vo vývoji slovenskej hudby.
7. Skladbu Ilju Zeljenku pre komorný sláčikový orchester Musica Slovaca vari nemusím predstavovať. Poviem len stručne, že človeku sa až veriť nechce, že čosi také čisté a geniálne, inšpirované ľudovými motívmi z Čičmian a Dolného Vadičova, mohlo vzniknúť v roku 1975, uprostred najdepresívnejšieho obdobia normalizácie. Počúvajte:
Vybral som vám na ochutnávku len niekoľko skladieb, ktoré nie sú ani reprezentatívne a ani si nerobia nárok tvrdiť, že sú všetky najvýznamnejšie. Tieto sa mi však páčia a zohrali v mojom živote i v mojej tvorbe dôležitú úlohu. Snáď som vás presvedčil, že aj my máme byť na čo pyšní a že jedným z cieľov našej kultúrnej politiky by malo byť aj vedieť čo najlepšie spropagovať takéto skvosty tomu najširšiemu svetovému obecenstvu. Najprv ich však treba poznať a vážiť si genia loci, ktorý je tým najhodnotnejším príspevkom Slovenska k európskej kultúre. Rozhodne by sme mali tieto skladby pri rôznych príležitostiach hrať a pripomínať častejšie. Pekný víkend a príjemné počúvanie.
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.