Štát sa stal súkromnou inštitúciou a nie je tam miesto pre demokraciu. Doterajší sociálno-ekonomický sociálny systém bol tak zničený.
Od začiatku vyhlásenej pandémie Corony zažívame extrémne sociálno-ekonomické otrasy. Na jednej strane je tu masívne prerozdeľovanie, ktoré spustili donucovacie opatrenia. Testy, ochranné prostriedky, digitálne sledovacie aplikácie a takzvané očkovania prerozdelili, a to aj prostredníctvom nátlaku, obrovské finančné prostriedky cez štát do súkromných korporácií a rúk investorov, ktorí za nimi stoja. Samotné spoločnosti, ktoré vyvinuli údajnú vakcínu, zarobili v roku 2022 viac ako 100 miliárd dolárov. Okrem toho päť najbohatších ľudí na svete od roku 2020 viac ako zdvojnásobilo svoj majetok zo 405 miliárd USD na 869 miliárd USD. Všetci miliardári spolu sú teraz o 3,3 bilióna dolárov (34 percent) bohatší ako v roku 2020. Zároveň 4,77 miliardy ľudí, z toho 60 percent najchudobnejších, od roku 2020 spoločne stratilo majetok okolo 20 miliárd dolárov.
Skutočnosť, že najbohatší ľudia na svete ťažili zo ziskov spoločností vyrábajúcich vakcíny, snáď ani netreba spomínať. Multimiliardári ako Bill Gates vlastnili veľké podiely v korporáciách a predávali ich až po získaní zisku, keď sa PR obrátilo proti spoločnostiam. Bohatstvo sa dosahovalo prerozdeľovaním štátnych peňazí a tým aj zdaňovaním. Štáty a medzivládna organizácia EÚ nielenže financovali vývoj látok, ale následne od spoločností kupovali aj hotový výrobok. To znamená, že spoločnosti profitovali dvakrát. Peniaze na daniach sa vyberajú od občanov, ktorí nemajú vplyv na to, ako sa s nimi nakladá. Ale toto prerozdelenie je len symptómom oveľa širšieho posunu: privatizácie štátu a všetkých jeho suverénnych právomocí a právomocí samotných.
Ukrajina je ukážkovým príkladom tohto procesu. Deje sa tu niečo podobné ako prerozdeľovanie v čase Corony. Miliardy eur a dolárov sa vynakladali a vynakladajú na zásobovanie Ukrajiny zbraňami a peniazmi. Veľká časť z toho však presakuje do temných kanálov a smeruje k ukrajinským oligarchom. Všetky krajiny zároveň masívne prezbrojujú. Federálna vláda zriadila „špeciálny fond“ v hodnote 100 miliárd eur na nákup zbraní. Tieto aktíva však nie sú nič iné ako dlhy, ktoré treba neskôr splatiť – z peňazí z daní. Z toho profituje finančný priemysel. To tiež priamo ťaží z masívnych nákupov zbraní, keďže hlavní investori ako BlackRock, Vanguard a State Street teraz vlastnia veľké podiely vo všetkých relevantných zbrojároch vrátane Nemecka.
Ale finančný kapitál profituje nielen zo zničenia Ukrajiny, ale aj z jej obnovy. BlackRock a JPMorgan Chase podpísali s Ukrajinou dohodu, podľa ktorej budú tieto dve spoločnosti zohrávať kľúčovú úlohu pri organizácii rekonštrukcie. Mali by sa sústrediť na odvetvia ako energetika, infraštruktúra, poľnohospodárstvo, priemysel a informačné technológie (IT), t. j. kľúčové odvetvia pre každý fungujúci štát. Očakáva sa tiež, že BlackRock bude spravovať ukrajinský štátny dlh, ktorý už v marci 2022 dosiahol 120 miliárd dolárov, alebo 78 percent ukrajinského HDP do konca roku 2022. Týmto BlackRock dokončuje výpredaj všetkých ukrajinských aktív od infraštruktúry, cez úrodná čiernozem, až po elektrickú sieť. Už predtým bola Ukrajina vysoko sprivatizovanou krajinou, ktorej značná časť pôdy už bola v rukách veľkých poľnohospodárskych spoločností.
Ukrajina je ukážkovým príkladom toho, ako je krajina privatizovaná súkromnými korporáciami. Podporujú ich rôzne vlády, ktoré platia nielen deštrukciu, ale aj rekonštrukciu, čím finančne zabezpečujú privatizáciu. Nemecký minister hospodárstva oznámil, že poskytne záruky nemeckým spoločnostiam, ktoré investujú na Ukrajine, aby ich ochránili pred rizikom, že ich novopostavené firemné budovy budú zničené útokmi.
BlackRock však nepôsobí len na Ukrajine, ale má aj podiely vo veľkých spoločnostiach a krajinách po celom svete. Spoločnosť nielenže podporuje finančnú politiku americkej Federálnej rezervnej banky nákupom dlhopisov a cenných papierov za miliardy dolárov, ale drží aj veľké časti dlhu krajín globálneho juhu, čo znamená, že spoločnosť má obrovský politický vplyv. BlackRock navyše získava čoraz väčšie časti infraštruktúry západných krajín. Skupina má tiež podiel v takmer všetkých popredných svetových korporáciách a spoločnostiach, a teda aj v nemeckých spoločnostiach, ktoré investujú na Ukrajine a ktorých prípadné straty má poistiť federálna vláda. Skupina spravuje celkovo viac ako 10 biliónov dolárov a naďalej rastie.
Okrem toho, BlackRock presadil politiku s personálom. Na čele CDU je nielen úradník BlackRock Friedrich Merz, ale aj pracovníčka BlackRocku na ministerstve hospodárstva Elga Bartsch ako hlavná ekonómka. To však nie je len prípad Nemecka, ale jav, ktorý možno pozorovať prinajmenšom v mnohých západných krajinách.
BlackRock hrá veľkú úlohu aj pri prekonávaní finančnej krízy. Prostredníctvom svojho softvéru na finančnú analýzu Aladdin sa centrálne banky mnohých krajín stali závislými od skupiny, pokiaľ ide o kontrolu ich opatrení. Táto závislosť sa dodnes nezmenila. To znamená, že centrálne banky sú závislé od BlackRock a nemôžu voči skupine prijať žiadne opatrenia. Banky sú tiež súkromné inštitúcie založené bohatými jednotlivcami, aby inštitucionalizovali svoje podnikanie. Kontrola nad peniazmi je teda v súkromných rukách.
Štáty tiež odovzdávajú čoraz viac právomocí medzivládnym organizáciám. V Európe je to predovšetkým EÚ. Odtiaľ pochádza stále viac nariadení, vyhlášok a usmernení, ktoré musia členské štáty implementovať. Tieto opatrenia siahajú od štandardizácie uhoriek až po úplný digitálny dohľad, a to aj prostredníctvom úplnej transparentnosti na internete, digitálnej identity (eID), digitálneho eura, používania AI na rozpoznávanie tváre pomocou sledovacích kamier, ako aj zákona o digitálnych službách a Zákona o slobode médií a Kontroly toku informácií.
Keď treba zaviesť opatrenia EÚ, ktoré nie sú dobre prijímané obyvateľstvom, politici sa ospravedlňujú tým, že pochádzajú z EÚ a sú nútení ich implementovať. Je to právne správne, ale politici o svojej vlastnej úlohe pri tvorbe týchto opatrení a nariadení mlčia. Pretože EÚ nie je vyššia mocnosť, ale formujú ju poslanci a politici z členských krajín. Svojich zástupcov z vlastných strán posielajú do parlamentu a cez svojich ministrov tvoria komisiu EÚ, kde potom v koordinácii s vládou a stranami vo svojich domovských krajinách rozhodujú o týchto nariadeniach a opatreniach, ktoré potom musia byť implementované v ich domovských krajinách.
Rovnako ako domáce vlády ich podporuje rozsiahla lobby 12 000 lobistických združení. Väčšina z nich pochádza z chemického priemyslu. Ale aj v EÚ idú personálne väzby s priemyslom a súkromným sektorom ešte ďalej. Napríklad na čele Európskej agentúry pre lieky (EMA) stojí írsky farmaceutický lobista Emer Cooke, ktorý tam bol koncom roka 2020 dosadený, aby schválil korónové striekačky.
Štáty tiež čoraz viac podliehajú cudzej vláde prostredníctvom medzinárodných organizácií ako OSN, Svetová banka, Medzinárodný menový fond alebo WHO. Svetová banka a Medzinárodný menový fond (MMF) majú dlhodobo extrémnu moc nad štátmi, najmä nad chudobnejšími štátmi. Dá sa to pozorovať na príklade Grécka v dlhovej kríze. Novozvolená grécka vláda pod vedením Alexisa Tsiprasa sa vtedy vyslovila proti úsporným opatreniam a privatizácii. Za týmto účelom konkrétne vyzvala na referendum, v ktorom sa proti týmto opatreniam vyslovila aj väčšina Grékov. Takzvaná trojka zložená z MMF, Svetovej banky a ECB tieto opatrenia aj tak zaviedla, sprivatizovala veľké časti gréckej infraštruktúry a vynútila ľuďom extrémne úsporné opatrenia. MMF, Svetová banka a ECB však nie sú demokratické inštitúcie, sú to súkromné inštitúcie, ktorých predsedov nevolia ľudia, ale sú menovaní neprehľadnými procesmi.
Od takzvanej korónovej krízy sa však ukázalo, že aj WHO má obrovskú moc. Toto nie je priama politická moc, ale skôr propagandistická. To znamená, že keď WHO vyhlási pandémiu, môže vystrašiť vlády a ľudí vo svete, aby zaviedli opatrenia, ktoré odporúča. V budúcnosti však WHO mieni získať ešte viac zručností. Medzinárodné zdravotné predpisy (MZP) sa majú zreformovať a uzavrieť pandemické zmluvy. Takúto zmluvu bude v rokoch 2020 až 2021 okrem iného financovať Nemecko vo výške 1,15 miliardy USD. Pandemická zmluva od roku 2020 upevní zrušenie suverenity štátov. Zmluva má tiež umožniť väčšiu cenzúru informácií, ktoré sú v rozpore s verejnou propagandou. Dáva tiež WHO kontrolu nad svetovými zásobami potravín a hospodárskymi zvieratami pod zámienkou zdravia.
Pandemická zmluva je menej o zdraví a viac o peniazoch. Prístupom k rôznym oblastiam spojeným so zdravím to nie sú štáty, ale skôr korporácie a investori, ktorí zabezpečujú prístup do celých oblastí podnikania. Indonézsky minister zdravotníctva Budi Sadikin na summite G20 v Indonézii v roku 2022 uviedol, že zmluva otvára v zdravotníctve obchodné príležitosti v hodnote 10 miliárd dolárov ročne. Presne povedané, pandemická zmluva nebude záväzná podľa medzinárodného práva, ale upevňuje to, čo sa už v skutočnosti deje. Záväzné sú však Medzinárodné zdravotné predpisy (MZP), ktoré boli implementované do jednoduchého práva na úrovni členských štátov. Tieto by sa tiež mali revidovať. V návrhoch bolo sformulovaných niekoľko závažných zmien. Z MZP boli odstránené nielen ľudské práva, ľudská dôstojnosť a sloboda osoby, ale mal by sa zaviesť aj zvýšený dohľad a cenzúra. Okrem toho má generálny riaditeľ WHO právomoc samostatne vyhlásiť pandémiu, a tak nariadiť diktátorské opatrenia, ktoré potom musia členské štáty zaviesť. Dohľad a cenzúra sú podporované aj zmluvou o pandémii a žiada EÚ.
Medzinárodné, ale súkromné
Medzinárodné organizácie ako WHO však z veľkej časti kontrolujú súkromné nadácie a korporácie. Zodpovedá za to Nadácia Billa a Melindy Gatesových a Globálna aliancia pre očkovanie a imunizáciu (GAVI), ktoré z veľkej časti založil a financoval Bill Gates. Bill Gates už bol najväčším prispievateľom WHO do rozpočtu programu WHO na rok 2018/19 prostredníctvom Nadácie Billa a Melindy Gatesových a GAVI s celkovým podielom 16 percent darov. To znamená, že oligarcha Bill Gates dal WHO viac peňazí ako USA, ktoré boli s 15,9 percentami najväčším vládnym prispievateľom. Noviny „Politico“ a „Welt“ vo vyšetrovaní tiež odhalili, ako najvyšší predstavitelia jednotlivých krajín a WHO pomohli Billovi Gatesovi prerozdeliť finančné prostriedky prostredníctvom týchto organizácií a implementovať požadované opatrenia v dôsledku takzvanej pandémie koróny. Okrem iného sa funkcionári z tejto organizácie presunuli do nadácií a naopak.
Bill Gates tiež plánuje nainštalovať takzvané GERM tímy, ktoré budú monitorovať, testovať, analyzovať, očkovať vývoj infekčných chorôb na celom svete a zabezpečovať implementáciu opatrení WHO. Stanovuje si tiež cieľ, aby mohol do šiestich mesiacov pri akejkoľvek príležitosti zaočkovať celý svet. Toto všetko sa deje bez akejkoľvek demokratickej legitimity alebo kontroly a mimo štátnej organizácie. Bill Gates si neváži dohody s vládami, demokraciu a kontrolu.
Veľkú moc nad WHO majú aj korporácie. Viac ako 80 percent peňazí WHO pochádza z takzvaných účelových darov. A to vrátane darov členských krajín, ktoré takýmto spôsobom podporujú svoj domáci farmaceutický priemysel. Korporácie a súkromné nadácie tak majú obrovský vplyv na svetovú zdravotnú politiku a vytvárajú tak možnosti predaja.
Podnikatelia zo súkromného sektora ako GAVI, Gates Foundation alebo WEF sa správajú ako kvázi štáty s diplomatickými právami pre svojich vedúcich pracovníkov. Požívajú diplomatické výsady, imunitu, výnimky a výhody. Nadácia GAVI má od roku 2009 vo Švajčiarsku diplomatickú imunitu. Okrem toho štáty DACH (Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko) prijali takmer identické zákony hostiteľského štátu (GSG). Tým dávajú súkromným a medzinárodne pôsobiacim organizáciám ako GAVI, Bill & Melinda Gates Foundation a ďalším medzinárodným právo charakter a povyšujú ich na nadnárodných aktérov.
Podľa § 27 ods. 1 č. 2 GastStG (D) sa členmi kvázi medzivládnej organizácie môžu stať aj súkromní aktéri. Predpokladom je, že medzinárodná inštitúcia nemá za cieľ dosahovať zisk, ale sleduje účel medzinárodného prospechu (§ 27 ods. 1 č. 4 GastStG), takouto organizáciou by bola napríklad GAVI, ale aj organizácie podporujúce Agendu 2030 WEF definuje ako cieľ.
Ďalšou významnou inštitúciou v tejto sieti je Svetové ekonomické fórum (WEF), ktoré založil Nemec Klaus Schwab. Tu sa zástupcovia takmer všetkých krajín stretávajú so zástupcami biznisu a oligarchov, aby diskutovali o stave sveta. Tu sa uzatvárajú dohody, prijímajú zákony a mnohí aktéri z politiky a obchodu sa navzájom koordinujú v dôležitých ekonomických otázkach. Prostredníctvom programu Young Global Leaders a Young Global Shapers sa vychovávajú politici a podnikatelia budúcich generácií a sú zaprisahaní určitej ideológii.
Môžete si o tom prečítať na Wikipédii:
„Členmi YGL sú mladí manažéri, ktorí patria do širokého spektra sektorov a disciplín a pochádzajú zo všetkých častí sveta. Budete menovaný na obdobie šiestich rokov a v čase vymenovania nesmiete dosiahnuť vek 40 rokov. Po uplynutí platnosti členstva v YGL sa členovia môžu pripojiť ku komunite absolventov YGL. Členovia zachovávajú iniciatívu 2030, ktorej cieľom je vytvoriť akčný plán na dosiahnutie vízie ideálneho sveta v roku 2030.“
WEF riadi kabinety rôznych vlád vrátane francúzskej, holandskej, kanadskej a nemeckej vlády. WEF má teda veľký vplyv na politiku týchto štátov. A sleduje vlastné ciele, medzi ktoré patrí rozsiahla cenzúra, ale aj zvýšenie dohľadu a kontroly nad životmi všetkých občanov.
Korporácie, nadácie a oligarchovia prevzali moc aj v rámci OSN, v ktorej zohráva WEF rozhodujúcu úlohu. Vo všetkých týchto inštitúciách sa zavádza „správa zainteresovaných strán“, čo dáva podnikateľom, korporáciám a oligarchom väčšiu moc v otázkach medzinárodnej politiky. Zvyčajne ide o ochranu návratnosti kapitálu a investícií pred sociálnymi alebo environmentálnymi faktormi. Pomocou Agendy 2030, známej aj ako SDG (Ciele udržateľného rozvoja), sa obklopujú altruistickou dyhou a svoje ciele moci, kontroly a akumulácie kapitálu skrývajú za dobre znejúce frázy. V skutočnosti je to len marketing. Napríklad očkovanie je vraj najlepší spôsob, ako dosiahnuť 14 zo 17 cieľov. Medzi ciele, ktoré možno dosiahnuť prostredníctvom očkovania, patrí napríklad zmiernenie účinkov zmeny klímy, lepšie vzdelávanie, zvýšenie produktivity alebo čistejšie životné prostredie. Aj mnohí predstavitelia tejto ideológie sú zástancami povinného očkovania, aj keď následky očkovania sú niekedy fatálne a očkovacia dogma je úplne nevedecká.
Súkromne financovaná Agenda 2030 je teraz súčasťou učebných osnov v nemeckých školách. Deti sú už zaprisahané do plánov korporácií a oligarchov. Bývalý hlavný ekonóm UNCTAD, Heiner Flassbeck, výstižne vysvetľuje „medzivládnu“ dohodu medzi WEF a OSN:
„Exkluzívna dohoda medzi OSN a takouto lobistickou organizáciou – bez ohľadu na to, aká je všeobecná – automaticky vyvoláva otázky o tom, ako nezávisle Sekretariát funguje a či dokáže skutočne primerane vyvážiť záujmy národov v celej ich rozmanitosti.“
Dá sa teda pozorovať, ako sa čoraz viac vládnych úloh, infraštruktúry a kompetencií dostáva do rúk súkromných investorov, a to aj prostredníctvom medzinárodných organizácií a súkromných nadácií. Stále viac preberajú úlohy štátov a ďaleko za nimi a stávajú sa tak súkromnými štátmi. Do svojich rúk tak centralizujú nielen štátnu moc, ale napríklad aj zásobovanie potravinami, od výroby až po distribúciu. To vedie ľudí k úplnej závislosti od súkromných korporácií, nadácií a oligarchov. Štát ako protiváha tejto moci je rozložený a nakoniec zničený. Tento proces prebieha aj prostredníctvom zvyšujúcej sa zadlženosti štátov.
Štátny dlh sa od roku 2020 výrazne zvýšil. Napríklad na konci tretieho štvrťroka 2020 sa štátny dlh Nemecka v porovnaní s koncom roka 2019 zvýšil o 15,6 % alebo 296,4 miliardy eur. Nárast je spôsobený najmä zvýšením finančných zdrojov na opatrenia na riešenie koronakrízy. Aj pod vplyvom vojny na Ukrajine Nemecko nabralo nové dlhy, napríklad 100 miliárd eur za zvýšené výdavky na zbrojenie. V roku 2022 bol dlh 2,3 bilióna eur a v roku 2023 to bolo 2,454 bilióna eur.
Najdôležitejším nástrojom dlhu sú štátne dlhopisy. Každý, kto vlastní federálny dlhopis alebo federálny pokladničnú poukážku, v podstate poskytuje štátu pôžičku, a preto sa stáva veriteľom, či už ide o súkromné osoby, banky alebo inštitucionálnych investorov doma aj v zahraničí.
Ak uvážite, že štátne dlhopisy možno obchodovať na burze cenných papierov pred ich splatnosťou, a preto podliehajú cenovému riziku, tento rozmer sa stáva obzvlášť jasným: platobnú neschopnosť štátu možno kontrolovať manipuláciou trhu.
Na tomto pozadí sa zdá, že deštrukcia súčasného sociálno-ekonomického sociálneho systému, vrátane platobnej neschopnosti štátu, sleduje kapitálovú logiku, ktorá je tomuto systému vlastná. Vynútená koronakríza pôsobí ako akcelerátor, ktorý bol zjavne zapálený zámerne. A opäť sa nám podpaľači predstavujú ako hrdinské hasičské zbory.
Rýchly nárast štátneho dlhu v roku 2020 a v nasledujúcich rokoch sa v reálnych hodnotách nevyrovná. Z hľadiska medzinárodného práva nemôže byť žiaden štát predmetom insolvenčného konania, keďže (zatiaľ) neexistuje medzinárodné insolvenčné právo, ktoré by bolo aplikovateľné na štáty. Teoreticky by len vojna mohla priviesť štát do exekúcie. Podľa vyhlásení rôznych hláv štátov sme od roku 2020 viedli „vojnu proti vírusu“, ktorá sa potom plynule premenila na vojnu proti Rusku. Ukrajina v súčasnosti ukazuje, ako sa dá riešiť platobná neschopnosť štátu: úplným zničením a následným prevzatím všetkého majetku, vrátane dlhov, súkromnými investormi.
Argentínsky prezident Javier Milei v súčasnosti zavádza inú formu presadzovania. Hneď po prevzatí moci zrušil niekoľko ministerstiev a priviedol krajinu do výpredaja. Zároveň to vedie k rozsiahlemu ochudobneniu veľkej časti obyvateľstva, ktorá následne vyjdú do ulíc. Ale bojuje sa s nimi všetkými prostriedkami násilia, fyzickými alebo ekonomickými.
V skutočnosti prebieha ekonomická vojna medzi globálnymi spoločnosťami – ktoré sa zhromaždili v klube superbohatých, WEF – proti akýmkoľvek ústavným a medzinárodným právnym obmedzeniam. Vplyvom súkromných firiem na štátne rozhodovacie štruktúry sa so „súhlasom“ štátu a jeho skorumpovaných predstaviteľov ruší štátna suverenita. Štát už nie je najvyšším orgánom, len čo sa sprivatizuje daňová a menová suverenita. Teoreticky by to boli nekonečné zdroje, ktoré musia byť nevyhnutne privatizované podľa logiky maximalizácie zisku kapitálu: štát (globálnej korporácie) by mohol zvýšiť svoje príjmy zákonom, alebo by mohol tlačiť/digitalizovať svoje vlastné peniaze. Predstavte si, že ECB ako menový strážny pes a centrálna autorita všetkých štátov EÚ, ktorá je v podstate nad vecou, je priamo podriadená súkromným bankám a korporáciám prostredníctvom konkurzných konaní štátov EÚ. Či a ako by sa vlastne mohlo viesť konkurzné konanie štátu, je preto zásadná otázka, ktorú si musíme položiť a objasniť. Rôzne právne normy medzivládnych organizácií nám ponúkajú pohľad na to, ako by to bolo možné.
Napríklad článok 2 Protokolu č. 26 k Lisabonskej zmluve zaviedol povinnosť členských štátov zadávať svoje suverénne úlohy („nehospodárske služby všeobecného záujmu“) súkromným spoločnostiam.
To isté platí pre služby všeobecného záujmu („služby všeobecného hospodárskeho záujmu“) z článku 14 ZFEÚ. Článok 12 ods. 3 Zmluvy o ESM zaväzuje štáty eurozóny pripojiť k svojim štátnym dlhopisom vydaným od roku 2013 „doložky o reštrukturalizácii dlhu“, t. j. dodatočné podmienky v prípade národného bankrotu. „Doložky o reštrukturalizácii dlhu“ boli v nemeckej dôkladnosti vložené do oddielov 4a až 4k spolkového zákona o riadení dlhu so sprievodným zákonom k ESM (Dr. Bol zavedený súd, ako aj referenčný dátum platobnej neschopnosti. O zmene platobných podmienok rozhoduje zhromaždenie súkromných veriteľov.
To povedie k zmene formy vlády. Pojmy ako socializmus alebo elitný fašizmus nedokážu zachytiť túto novú formu vlády: korporátna diktatúra, ktorá úplne ovládne súkromný a verejný sektor, úplne vykorisťuje našu zem. Prístup na Mesiac a Mars je tiež súkromná záležitosť a uskutočňuje sa za účelom vykorisťovania.
Štát sa tak stáva súkromnou inštitúciou, ktorá už neudržiava ani len zdanie demokracie. Nevolení herci na všetkých úrovniach určujú životy ľudí bez možnosti namietať alebo odhlasovať hercov. Toto všetko nachádza svoje naplnenie v myšlienke zakladania súkromných miest. Ide o súkromné spoločnosti, ktoré stavajú celé mestá a preberajú v nich všetky štátne služby. Za týmto účelom občan uzatvorí s firmou „občiansku zmluvu“. To znamená, že aj veci verejné podliehajú logike súkromného práva a teda logike vykorisťovania a kapitalizmu. Všetko by mal regulovať takzvaný voľný trh. Ide o „štát v štáte“, ktorý podlieha výlučne pravidlám spoločností, bez demokratického spolurozhodovania. O takéto projekty sa už usilujú najmä pravicoví libertariánski ideológovia, ako je napríklad iniciatíva Atlas. Tieto projekty sa v súčasnosti realizujú v ekonomicky slabých, malých krajinách. Na tento účel sa mení aj ústava. Ale aj takéto snahy sú v USA. Súkromné mestá by sa mali zriaďovať ako osobitné ekonomické zóny, v ktorých majú súkromné spoločnosti veľkú slobodu, a to aj z daňového hľadiska. Sú organizované podľa súkromného práva a ich cieľom je dosiahnuť zisk.
Mestá sú otvorené len pre určitú klientelu. Musíte si to dovoliť. Nielen, že musíte mať istý príjem, aby ste si mohli prenajať dom v súkromnom meste, často si musíte kúpiť aj prístup ku komunitným službám. Súkromné mestá zvyšujú svoje vlastné dane a občania hlasujú o svojich vlastných záležitostiach, alebo tak sa to aspoň prezentuje, ale spoločnosť, ktorá mesto stavia a prevádzkuje, zvyčajne stanovuje prísne pravidlá, a to presne podľa farby, ktorou si namaľujete svoj dom. môžete pestovať na vašom predzáhradke. Súkromné mestá sú otvorené iba bohatým ľuďom a sľubujú, že budú žiť izolované od biedy sveta.
Zároveň v niektorých kruhoch naberá na obrátkach myšlienka inej formy súkromného mesta. Pod názvom „remigrácia“ niektorí ľudia obhajujú prenájom plôch pôdy v iných krajinách, väčšinou v Afrike, aby tam vyhodili nechcených utečencov a migrantov, ktorí sú v ich vlastnej krajine vnímaní ako na obtiaž. Svetové ekonomické fórum hovorí aj o „inteligentných“ mestách pre utečencov a všeobecne sa podporujú verejno-súkromné partnerstvá pre rozvoj miest. V budúcnosti hrozí, že do takýchto súkromných miest budú deportovaní nielen utečenci a migranti, ale aj kritici, členovia opozície a potenciálni konkurenti, zatiaľ čo bohatí podnikatelia a oligarchovia budú žiť v iných súkromných mestách. Je samozrejmé, že štandardy jedného typu súkromného mesta sa budú extrémne líšiť od štandardov iného typu.
Vedúcimi hlasmi v iniciatívach súkromných miest sú bohatí ľudia vrátane Titusa Gebela, Markusa Kralla a ďalších neoliberálnych ideológov. Vynucujú si tak segregáciu bohatých a chudobných a izolujú sa od katastrofálnych následkov svojich vlastných kapitalistických činov. To ešte viac rozdelí spoločnosť a upevní priepasť medzi bohatými a chudobnými. Títo ľudia navyše každú oblasť života podrobujú logike fiktívneho trhu a teda ideológii, ktorá nemá nič spoločné s realitou. Týmto spôsobom logika trhu preniká do každej oblasti života a úplne si podmaňuje ľudí.
Toto je konečný výsledok procesu akumulácie kapitálu, ktorý vložil toľko moci a peňazí do rúk malej skupiny ľudí a podnikateľov, že nahrádzajú štát a nahrádzajú ho súkromným podnikaním, čím vkladajú moc do rúk vlastníkov kapitálu. Tým sa ruší verejná sféra, v ktorej sa spájajú záujmy súkromných osôb a vyžaduje si spoločnú organizáciu, v prospech diktátu kapitálu, ktorý určuje jednoducho na základe úvah o maximalizácii zisku. Tento proces je v plnom prúde na všetkých úrovniach a je konečným výsledkom kapitalizmu.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.