Mnoho krajín pomáhalo vojensky napadnutej Ukrajine, ale žiadna nezašla pri ignorácii ohrozenia vlastných obyvateľov tak ďaleko, aby sa vzdala vlastnej vzdušnej obrany. Slovensko to dokázalo. Podľa všetkého to bola cena za „pestovanie vzťahov“ Jaroslava Naďa s vojenskými elitami USA. Naznačujú to jeho vlastné spomienky.
Denník N na druhé výročie vojny na Ukrajine priniesol text, v ktorom zrekonštruoval správanie, konanie a myslenie slovenských štátnych predstaviteľov v období začiatku vojny na Ukrajine, krátko pred ňou a v bezprostrednom období po nej.
Dozvedeli sme sa tak okrem iného aj hlbšie súvislosti, ako konkrétne vyzerala submisívnosť slovenských elít voči USA a ako prebehli „rokovania“ o tom, že sa Slovensko bez slova protestu vzdá svojej vzdušnej obrany.
Ukrajina po vypuknutí vojny čelila náletom nepriateľských rakiet a od spojencov potrebovala pomoc okrem iného aj s vystužením protiraketového dáždnika. Keďže západní spojenci mali k dispozícii len pokročilejšie systémy, ktoré si vyžadovali ešte dlhý čas na výcvik, „ideálny bol systém S-300, ktorý malo aj Slovensko ako jedna z mála krajín“, tvrdí Naď.
Článok následne odpapagájoval povinnú účelovo vyfabulovanú poučku o tom, ako bol tento systém pre Slovensko vlastne úplne nefunkčný a nepoužiteľný, pričom jeho presunutím na Ukrajinu už bude disponovaný „zachraňovať životy“. Identický námet sa neskôr použil aj pri stíhačkách.
Zaujímavejšie sú však až nasledovné pasáže, ktoré poodhaľujú osobný vzťah ministra Naďa a amerického ministra obrany Lloyda Austina. Naď pre denník spomínal, ako si s ním vytvoril veľmi blízky vzťah a cez „utajenú linku s ním komunikoval prakticky denne“. Blízky vzťah krátko nato prepukol do obrovskej odmeny, z ktorej sa Naďovi, zdá sa, podlomili kolená:
„Raz mi z ničoho nič povedal, že dobehne na Slovensko,“ spomína rozjarený Naď. „Zareagoval som, že je kedykoľvek vítaný, ale nebral som to úplne vážne, hovoril som si, že jasné, najskôr tak o pol roka. A potom mi o dve hodiny volala veľvyslankyňa a oznámila mi, že Austin chce prísť o týždeň.“
K náhlej návšteve amerického ministra, ktorý sa pritom dlhodobo lieči z ťažkej choroby, za ktorej zatajenie sa nedávno ospravedlňoval prezidentovi Bidenovi, prišlo 17. marca 2022.
Nielen Naď a jeho kolegovia, ale aj Denník N bol z blízkosti slovenského ministra a jeho vzťahu s americkým náprotivkom užasnutý. Martin Sklenár z ministerstva obrany sa im priznal, že na ten deň nikdy nezabudne: „Vzťahy ministra Naďa a ministra Austina? Na úplne nepredstaviteľnej úrovni. Nezabudnem na to, ako sa už o deň neskôr presúval na iné stretnutie, ale ešte si chcel s Jarom Naďom zatelefonovať. Niečo také sme si nepamätali a nestačili sme sa čudovať.“
Američania sú predsa dlhodobo známi tým, že vynikajú nezištnosťou.
My sa však od rozprávok presuňme do reality, v ktorej práve v týchto dňoch prebiehala vážna zmena, ktorú Denník N v oslavnom heroickom texte ani len nenaznačil.
Všetko totiž nasvedčuje tomu, že práve dotyčná návšteva a Naďovo slintanie spôsobili, že Slovensko bolo odrazu ochotné vzdať sa systému S-300 bez toho, aby sme mali vyriešenú adekvátnu vlastnú náhradu. Spojenci nám za odovzdanie systému sľúbili dočasnú náhradu v podobe batérii Patriotov, ktoré však neboli naše a ich majitelia si ich kedykoľvek mohli vziať späť.
Zásadný rozdiel medzi tým, či nám obranný systém patrí alebo nie, je zjavný. Ak by sa naozaj rozšírila vojna, čo je stav, keď by bol protiraketový systém najviac potrebný, ich majitelia by si ich od nás okamžite stiahli naspäť domov. Dohoda-nedohoda. Obzvlášť, ak neniesla žiadne pevné garancie.
Pritom aj slovenské ministerstvo obrany malo jasno v tom, že za náhradu sa bude považovať až vlastný systém.
Iba deň pred návštevou Austina vyšiel v denníku Sme rozhovor s Naďovým štátnym tajomníkom Marianom Majerom, ktorý jasne stanovil pozíciu, že S-300 môžeme odovzdať až po tom, ako získame vlastnú – nielen na dobré slovo zapožičanú – náhradu.
„Akokoľvek je nejaká technika zastaraná, môžeme sa jej zbaviť až vtedy, keď za ňu budeme mať adekvátnu náhradu. A dnes náhradu za S-300 nemáme.“ O požičaných Patriotoch sa vyjadril takto: „Tento systém doplní spôsobilosti, ktoré nám chýbajú. Ide teda skôr o doplnok, nie náhradu. Najmä preto, že nebude vo vlastníctve Slovenskej republiky. Môže tu byť pol roka, rok, dva roky, ale nebude to náš systém.“
Doplňme, že Majerovo proroctvo sa naplnilo, Patrioty u nás dlho nepobudli, medzičasom ich nahradil taliansky systém Mamba. Čo bude ďalej, dodnes nie je jasné.
Lenže na druhý deň po informácii, že Slovensko trvá na vlastnej náhrade za S-300, prišiel Austin a odrazu bolo všetko inak. Slovensko už žiaden vlastný protiraketový systém nepotrebovalo. Dokonca neprekážalo ani to, že sľúbená zapožičaná a dočasná náhrada nedáva žiadne garancie, že by tu aj zostala pre prípad vojny. Po stretnutí Austina s Naďom sme odovzdali S-300 Ukrajine a téma „vlastnej náhrady“ išla bokom.
Naďovo pomenovanie emočných súvislostí je svojím spôsobom vzácne. Odhaľuje, ako sa môže tak ľahko stať, že sa malá krajina na hranici vojnového konfliktu vzdá protivzdušnej obrany a neskôr aj bojového letectva.
Argument o pomoci Ukrajine pritom neobstojí. Mnoho krajín pomáhalo vojensky napadnutej Ukrajine, ale žiadna nezašla pri ignorácii ohrozenia vlastných obyvateľov tak ďaleko, aby sa v mene pomoci vzdala vlastného protiraketového dáždnika a stíhačiek.
Jaroslav Naď to bol, zdá sa, ochotný urobiť len pre splnenie svojho chlapčenského sna: pre spoločnú fotku s americkým ministrom obrany.
Matej Gašparovič / Štandard.sk
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.