Pre slovenské pomery je príznačné, že diskusia o Slovenskej informačnej službe je zredukovaná len na rovnicu s dvoma neznámymi, teda (i) či sa víle zo zámku uráči vymenovať navrhovaného riaditeľa a ak nie, či to dokáže náležite vecne odôvodniť; (ii) ako rýchlo dokáže vláda zmenou štatútu spravodajskej služby urobiť zo svojho kandidáta námestníka riaditeľa SIS s kompetenciami riaditeľa a obísť prezidentku, respektíve vyhnúť sa novele zákona.
Aj keď sa domnievam, že družka pána Rizmana v tomto spore podkopáva riadne fungovanie štátu na úseku spravodajských orgánov, pretože by mala konať bezodkladne (nech už sa rozhodne akokoľvek), ani vládna koalícia sa veľmi nevyznamenala, pretože nenašla silu a zrejme ani odvahu otvoriť odbornú diskusiu o ďalšom smerovaní civilnej spravodajskej služby.
Mohol by som hodiny písať dlhé state o alternatívach riešenia problémov spojených s SIS, ale na tomto mieste na to nie je priestor. Preto si dovolím len tri relatívne stručné poznámky.
Po prvé, vláda by mala nájsť kandidáta na riaditeľa SIS schopného v dohľadnom čase – dajme tomu v horizonte šiestich až deviatich mesiacov – predložiť plán reformy a reštrukturalizácie SIS. Obávam sa, že s ohľadom na životné skúsenosti a odborné zameranie Pavol Gašpar nie je v tomto ohľade najlepším kandidátom.
Po druhé, ak by sa aj vláda nechystala robiť veľké zmeny v pôsobení spravodajských služieb, mala by aspoň urýchlene krátkou novelou zákona vyňať z pôsobnosti SIS aj Vojenského spravodajstva problematiku organizovaného zločinu. Orgány policajného zboru sú inštitucionálne, materiálne aj personálne dostatočne vybavené, aby zabezpečili boj proti organizovanej kriminalite vo svojej pôsobnosti. (Vzhľadom na oveľa nižšie početné stavy spravodajských služieb nemôžu polícii ani zďaleka konkurovať.) Dvojkoľajnosť a niekedy až strojenie tejto činnosti (spravodajcovia aj policajti „vyťažujú“ dookola prevažne tie isté osoby, čo je hotová groteska) vedie v lepšom prípade ku kompetenčným sporom, v horšom len ku kadejakým pokušeniam zneužívať informácie spôsobom, aký tu roky predvádzali Peter Košč, Boris Beňa, Vladimír Pčolinský a spol. a k vytváranou rôznych paktov medzi príslušníkmi SIS a polície (ak práve nevedú nejakú vojnu naznačenú v prvej polovici vety) s cieľom doslova vypaľovať takzvané záujmové osoby. Na podporu tohto argumentu je potrebné dodať, že úlohou spravodajskej služby predsa nie je zatvárať kriminálnikov, pretože nie je orgánom činným v trestnom konaní, ale odstupovať prijímateľom zo zákona (predovšetkým členom vlády a hlave štátu) strategicky významné informácie, aby mohli prijímať kvalifikované rozhodnutia na úseku bezpečnosti štátu, obrany, zahraničnej politiky či ochrany ekonomických záujmov Slovenskej republiky.
Po tretie, operačné prostredie spravodajských služieb sa za ostatných päť rokov dramaticky zmenilo tak z hľadiska geopolitiky, ako aj s ohľadom na rapídny rozvoj digitálnych technológií. Vyplývajú z toho nové hrozby a výzvy, ktorým je potrebné čeliť aj na úrovni spravodajských služieb. Od zmeny operačného prostredia by sa mali odvíjať aj úvahy o adekvátnej úprave zákona o SIS a VS. Všetko ostatné, čo na túto tému ponúkajú Zuzana zo skládky a vládna koalícia, je len mlátením prázdnej slamy.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.