Ukrajinská armáda sa Avdejevky vzdala, ale nikto nechce myslieť na mier

Ako vždy v ťažkých situáciách, Ukrajina pred niekoľkými dňami spustila veľkolepý útok s odstavenými zbraňami: Tentoraz bola cieľom obojživelná výsadková loď „Cesar Kunikov“ zo 197. brigády vyloďovacích lodí ruskej Čiernomorskej flotily. Nový náčelník generálneho štábu Oleksandr Syrskyi si tento úspech samozrejme pripne na svoj transparent, pretože teraz musí vysvetliť stratu mesta Avdiivka (rus. Avdejevka) severozápadne od Donecka. Načasovanie útoku na ruskú Čiernomorskú flotilu krátko pred Mníchovskou bezpečnostnou konferenciou možno nebolo vybrané úplne náhodou.

Ruské a ukrajinské zdroje sa v zásade zhodujú na situácii na fronte: za 14 dní bojov v Avdiivke sa ruským jednotkám podarilo postúpiť cez mesto na západný okraj mesta a do oblasti Koksovňa podobnú pevnosti v tzv. 9. Kvartalzuť. Akú úlohu v tom zohrala čečenská národná garda a bojovníci bývalej „Wagnerovej skupiny“, zostáva otvorenou otázkou.

Ruské sily skutočne v posledných dňoch zaútočili nielen v Avdiivke, ale pozdĺž celého frontu na Ukrajine, od hotspotu Krynki v Chersonskej oblasti až po Kupiansk na samom severe frontu. To, či sa Syrskyi musí opäť pustiť do boja v „mlynčeku na mäso“ ako jeho predchodca Zalužný v Bachmute/Artemovsku, alebo či mu bude umožnené pružne reagovať, bude závisieť od toho, či v informačnej vojne prevážia vojenské hľadiská. Úspešný útok na „Cesara Kunikova“ by dal Syrskému v súčasnosti potrebnú slobodu konania.

V oblasti Avdiivka v súčasnosti vedie obranný boj na fronte v dĺžke asi 16 km osem peších alebo mechanizovaných brigád Ukrajinskej armády (UAF). V zásade to umožňuje aj prechod do ofenzívy, no otázny je stav nasadených síl. Pre Ukrajincov je momentálne ťažšie priviesť do mesta náhradný personál ako pre Rusov. Podľa ruských informácií boli prichádzajúce zálohy pred niekoľkými dňami pri Selidove zničené útokom ruských rakiet „Iskander“. V posledných mesiacoch, čeliac hrozbe ruských granátov, bômb a rakiet, Ukrajinci presúvajú svoje jednotky na horúce miesta na fronte v malých skupinách: diskrétne a pomaly, ale isto. Možno sa pod časovým tlakom rozhodli raz odchýliť od tohto pravidla. Zatiaľ čo ruské zdroje tvrdia, že 3. útočná brigáda „Azov“ utrpela ťažké straty v Selidove, ukrajinské a západné zdroje tvrdia, že pri útoku zahynuli iba civilisti.

Skúsenosti ukázali, že konfliktné strany v informačnej vojne len zriedka uvádzajú čisté nepravdy, ale ide skôr len polovičnú pravdu. V prípade Selidove môžu byť obe verzie správne. Poskytovanie protidôkazov je náročné, pretože informácie o vlastných stratách sú utajované na oboch stranách frontu a ich odovzdávanie je trestné. Ukrajinci neposkytnú viac informácií o skutočnom počte obetí v Selidove ako Rusi o tých na „Cesarovi Kunikovovi“. Rusi sa budú snažiť uplatniť Selidovo-schému inde, aby v správnom momente rozbili koncentráciu ukrajinských jednotiek a udržali tlak, aby sa na front museli ponáhľať narýchlo vycvičené nové jednotky.

Heslá o vytrvalosti v Mníchove

Západná diplomacia sa medzitým schádza v Mníchove, aby povzbudila ukrajinského prezidenta Zelenského pokračovať vo vojne a sľúbila mu pokračujúcu podporu zo západnej Európy po tom, čo sa ukáže, že pokračovanie vojenskej pomoci zo strany USA je predmetom politického handrkovania a bude téma predvolebnej kampane. Ale v Európe sa ľudia pýtajú, čo sa stane, ak Donald Trump vyhrá voľby v USA. Je tiež jasné, že odporcovia prezidenta Bidena sa budú snažiť rozložiť obraz Zelenského ako čistého človeka a čestného predstaviteľa svojho národa. V USA by mohla hroziť špinavá predvolebná kampaň.

Zelenský v Davose stále hľadal možného obhajcu pre Ukrajinu pri rozhovoroch s Ruskom, keďže jemu samotnému to zakazujú ukrajinské zákony a jeho vlastné verejné vyhlásenia z minulosti. Keď Zelenský presadzoval svoj takzvaný mierový plán v Davose, musel si byť vedomý toho, že tí, ktorí ho podporujú, nemusia mať vplyv na to, aby prinútili Rusko k čomukoľvek. Mierový plán oznámený v Davose možno v súčasnosti považovať za zoznam maximálnych požiadaviek Ukrajiny voči Rusku. Rusko tiež predložilo svoje maximálne požiadavky a dalo jasne najavo, že od Ukrajiny očakáva slovo „kapitulácia“.

Odvolanie náčelníka generálneho štábu Zalužného je v konečnom dôsledku aj definitívnym priznaním zlyhania ukrajinskej protiofenzívy, ktorá sa de facto skončila v októbri 2023. Stalo sa to, čo sa ukázalo už pred viac ako rokom, a síce, že Rusko sa dá len ťažko vojensky poraziť tak blízko vlastných hraníc – ani NATO by to asi nedokázalo. Ako dlho môže Rusko pokračovať vo vojne, je pre cudzinca ťažké posúdiť. Možno sa Rusko s vyjednávaním až tak neponáhľa. Na rozdiel od Zelenského sa Kremeľ nedostal pod tlak plnohodnotnými vyhláseniami. Na víťazstvo stačí neprehrať vojnu.

Švajčiarsko ako sprostredkovateľ? Málo pravdepodobné!

Zelenského vystúpenie v Davose vyvolalo v Berne nádeje, že Švajčiarsko by mohlo pôsobiť ako sprostredkovateľ, a zúčastnení federálni radcovia Amherd a Cassis videli príležitosť presadiť sa ako štátni lídri. Švajčiarsko však nemôže slúžiť ako skutočný sprostredkovateľ, pretože nie je v pozícii ponúknuť Ukrajine bezpečnostné záruky, ktoré požaduje, ani nemôže zaručiť Rusku, že Ukrajina opäť nepoužije prímerie na opätovné vyzbrojenie a nepokúsi sa získať späť stratené územia. Švajčiarsko môže poskytnúť maximálne jednu platformu na diskusie, ako to bolo v Ženeve, keď Sovieti a Američania hovorili o jadrovom odzbrojení . Už len to by bol pre Švajčiarsko diplomatický úspech. Tento úspech však nebude zadarmo: Rusko by požadovalo od Švajčiarska ústupky, najmä v otázke sankcií. Ak by sa Švajčiarsko pripojilo k plánovanej novej vlne sankcií EÚ, vyzeralo by to, ako keby Švajčiarsko chcelo hrať hru mrkvy a držať sa Ruska. Rusko nedovolí, aby sa s ním hrali takéto hry; určite nie Švajčiarom. Prijatie nových sankcií EÚ by veľa napovedalo o tom, aká vysoká je podľa Federálnej rady pravdepodobnosť prímeria alebo mierových rozhovorov vo Švajčiarsku. Švajčiarska vláda musí tiež v Bruseli deklarovať ústupky Rusku a domácej verejnosti. Spolkovej rade ešte nemusí byť celkom jasné, či má podstúpiť toto riziko.

Teraz je tiež čas, kedy by sme si mali pripomenúť udalosti posledných desiatich rokov: Už pred slávnymi rozhovormi Angely Merkelovej a Francoisa Hollanda bolo jasné, že Minské dohody slúžili len na získanie času pre Ukrajinu, aby tak urobila, aby umožnila opätovné vyzbrojenie. Snahy Švajčiarska o zachovanie prímeria z Minsku boli roky torpédované. Nechať sa druhýkrát vykorisťovať Západom by nebolo prejavom múdrosti.

Vo všeobecnosti je vôľa po mieri zvyčajne menej viditeľná v oficiálnych oznámeniach – každý je vždy za mier – ale skôr v rokovaniach s potenciálnymi sprostredkovateľmi. Rokovania, ktoré v nedávnej minulosti mali rôzne západoeurópske krajiny s neutrálmi, vrátane Švajčiarska, nepreukazujú naliehavú túžbu po mieri. Aktivity veľvyslancov USA a Nemecka vo Švajčiarsku v tomto smere hovoria jasnou rečou.

Samozrejme, mediácia zo strany Švajčiarska by bola v záujme EÚ, keďže tá môže Švajčiarsko pomerne ľahko ovplyvniť. Je však oveľa pravdepodobnejšie, že mierové rozhovory sa uskutočnia prostredníctvom veľmoci mimo Európy. To znamená, že EÚ nebude môcť nijako ovplyvňovať obsah žiadnej mierovej dohody. Primárnym sprostredkovateľom, o ktorom možno uvažovať, je moc, ktorá si v posledných mesiacoch získala dôveru strán konfliktu, ako napríklad Katar, ktorý, ako sa zdá, zohráva dôležitú úlohu pri rokovaniach o výmene väzňov. EÚ je vynechaná. A Ukrajinci sa teraz veľmi obávajú, že nová administratíva v Spojených štátoch sa nad ich hlavami dohodne s Ruskom.

Strach nezúčastnených z mierovej zmluvy

V súčasnosti badateľná nervozita má svoje dôvody. Na jednej strane už len začatie rokovaní bude pre Zelenského znamenať stratu tváre, pretože Putin ho prinúti hovoriť priamo. Dá sa považovať za isté, že Vladimir Putin bude budúci mesiac znovuzvolený za prezidenta Ruskej federácie a bude čeliť kritike, že na rozdiel od Zelenského voľby povolil. Putin predá mierovú dohodu alebo dokonca len dohodu o prímerí vo vlastnej krajine ako víťazstvo Ruska nad NATO.

Existuje tiež možnosť, že mierová zmluva prevezme ustanovenia minských dohôd, najmä minského balíka opatrení. Aby to Ukrajina nemusela realizovať, pokračovala v malej vojne na kontaktnej línii v rokoch 2014 až 2022 a bola de facto podporovaná Západom. Ak sa tak stane, Ukrajina bude v horšej situácii ako pred februárom 2022 a Zelenského sa opýtajú, či obete z posledných rokov stáli za to.

Uzavretie mierovej zmluvy by samo osebe implicitne znamenalo kritiku zaobchádzania Ukrajiny s rusky hovoriacou menšinou v krajine do roku 2022. V zásade sa spôsob, akým pobaltské republiky zaobchádzajú so svojimi ruskojazyčnými menšinami v krajine, len málo líši od ukrajinské vlády od roku 1991. Pobaltské štáty by mohli priebeh mierových rozhovorov pranierovať. Navyše nemôžu mať záujem o rýchle upokojenie situácie, pretože sa musia obávať dňa, keď ruská armáda už nebude viazaná na Donbase a môže sa na nich obrátiť. Momentálne sa stále odvážia konať odvážne voči Moskve. Ak to preženú, scenáre ruského útoku v Pobaltí sa stanú samonaplňujúcim sa proroctvom. Už samotný fakt, že v súčasnosti kolujú scenáre ruskej agresie proti pobaltským republikám, ukazuje, že ľudia v Berlíne a Bruseli už neveria v ukrajinské víťazstvo.

Aj keď ruský prezident Vladimir Putin vo svojom nedávnom rozhovore s hviezdnym americkým novinárom Tuckerom Carlsonom poprel priame spojenie medzi rozširovaním NATO na východ a takzvanou špeciálnou vojenskou operáciou a povedal, že NATO otvorilo svoje brány Ukrajine už v roku 2008, Rusko urobiť z otázky členstva Ukrajiny v NATO problém na rokovaniach, pretože NATO vystupuje od 24. februára 2022 ako faktický spojenec Ukrajiny. Riešenie ukrajinskej vojny bude na jednej strane zahŕňať bezpečnostné záruky pre Ukrajinu a na druhej strane musí obsahovať vecnú odpoveď na požiadavku Ruska z decembra 2021 nerozširovať NATO. To znamená, že krajina stojí pred otázkou, či je pripravená urobiť ústupky Rusku v prospech svojej kandidátskej krajiny. Tu môže NATO ukázať, aká dôležitá je pre neho Ukrajina. Žiadne bezpečnostné záruky pre Rusko – žiadne členstvo Ukrajiny v NATO, to je Putinov vzorec. Rusko sa často odvolávalo na princíp nedeliteľnosti bezpečnosti bez toho, aby Západ poskytol vecnú odpoveď. V každom prípade sa uspokojil s poukázaním na slobodnú voľbu štátov aliancie, ktorá nie je obsiahnutá v Záverečnom akte KBSE.

Alebo aspoň prímerie?

Z týchto dôvodov NATO privíta prímerie a nie mierovú zmluvu a bude sa snažiť o jeho priazeň Ukrajine poukázaním na to, že ponecháva otvorenú možnosť požadovať vrátenie stratených území v ďalekej budúcnosti, v čase, keď Rusko oslabený vojnou, sankciami, politickou destabilizáciou alebo niečím iným. O tom, že v záujme Ukrajiny nemusí byť prímerie, vyplýva skúsenosť s odbojnými republikami Lugansk a Doneck z rokov 2014 až 2022. Súčasné rozdelenie by sa o pár rokov mohlo mlčky prijať ako fakt.

Čo bude Rusko požadovať z územného hľadiska, vyplýva z vyhlásenia prezidenta Vladimira Putina: „Predná línia by mala byť vo vzdialenosti od nášho územia, ktorá zaisťuje bezpečnosť, vzhľadom na ďalekonosné zbrane zahraničných výrobcov, s ktorými ukrajinskí výrobcovia Úrady ostreľujú pokojné mestá.“

Inými slovami, čím viac zbraní dlhého doletu Západ dodá Ukrajine, tým drahšie bude prímerie pre tú druhú. Putin nepožaduje nič iné ako obrovskú nárazníkovú zónu, v ktorej môže Ukrajina umiestniť len ľahko ozbrojené bezpečnostné sily, bez raketových jednotiek a bez delostrelectva. Samozrejme, obe strany rozmiestnia sily na hranici tejto nárazníkovej zóny, pripravené ju rýchlo napadnúť, ak vznikne podozrenie, že druhá strana nedodržiava ustanovenia zmluvy. To by zabezpečilo pretrvávajúce napätie z dlhodobého hľadiska. Okrem toho sa dá predpokladať, že v tejto nárazníkovej zóne by sa uplatňovali určité ustanovenia z minského balíka opatrení. Putinovým cieľom je určite zabrániť hromadeniu vojenských síl na východ od Dnepra, či už ukrajinských síl alebo síl NATO.

Ukrajina bude, samozrejme, požadovať takúto nárazníkovú zónu aj na ruskej strane budúcej línie prímeria. Z ruského pohľadu by sa v takejto nárazníkovej zóne nemali nachádzať najmä Doneck a Horlivka (po rusky Gorlovka). To tiež umožňuje približne odhadnúť, ako ďaleko chce Rusko rozširovať územie pod svojou kontrolou. Všetky tieto vzdialenosti možno skrátiť len vtedy, ak sa Západ preukázateľne zdrží dodávok zbraní s dlhým doletom na Ukrajinu. Putin obracia karty a obracia proti nim odhodlanie svojich protivníkov, Zrejme si
Sun-c’eho nielen prečítal, ale aj vzal k srdcu.

Hybridný koncový stav po hybridnej vojne?

Momentálne sa ako najpravdepodobnejšia možnosť ďalšieho vývoja situácie na Ukrajine javí ďalší odkladaný konflikt: žiadna vojna, žiadny mier. Rozdelenie krajiny by sa v priebehu rokov mohlo stať akceptovanou normálnosťou a Západ by sa mohol venovať iným otázkam, kde môže dosiahnuť väčší úspech ako na Ukrajine. Nízko visiace plody sú sladšie ako tie, ktoré sú ťažko dostupné. Nech sa stane čokoľvek, NATO a Západ získajú svoj podiel na povestnej marži v mierových rozhovoroch a prostredníctvom nich. V porovnaní s tým je pokračovanie vo vojne atraktívnejšou možnosťou. Kým bude Ukrajina hrať túto hru, Brusel má čas premýšľať. Jediným východiskom z tejto dilemy je vojenské víťazstvo Ukrajiny alebo zrútenie aliancie. To prvé sa v súčasnosti zdá nepravdepodobné.

Zdroj: https://globalbridge.ch/die-ukrainische-armee-hat-avdiivka-aufgegeben-aber-an-frieden-will-trotzdem-niemand-denken/