Dnes je Medzinárodný deň ľudského bratstva. Vyhlásilo ho Valné zhromaždenie OSN na zimný slnovrat 21. decembra 2020 ako oslavu výročia podpísania Dokumentu o ľudskom bratstve pre mier a porozumenie vo svete 4. februára 2019, ktorý inicioval pápež František a ktorý je podporou medzináboženského a medzikultúrneho dialógu. Význam hodnoty bratstva však ďaleko prekračuje jeho kresťanské ponímanie, ale aj chápanie zo strany niektorých mimovládnych organizácií. Iste je príjemné pri tejto príležitosti ochutnať rôzne kuchyne sveta, vypočuť si rôzne hudobné motívy rozličných kultúr či poučiť sa o vzájomnom obohacovaní. Ale v tom nespočíva podstata bratstva.
Francúzska revolúcia pred 235 rokmi vytýčila tri základné hodnoty modernej európskej civilizácie – slobodu, rovnosť a bratstvo. V praxi to však dopadlo tak, že kým neoliberáli pre slobodu ničili rovnosť, komunisti pre rovnosť potláčali slobodu. A bratstvo? Na to sa zabudlo. Ako však pripomína pápež František v encyklike Fratelli tutti, bez vedome pestovaného bratstva sloboda zmizne a rovnosť sa nedosiahne. „Bratstvo je jednou z univerzálnych hodnôt, ktoré by mali byť základom vzťahov medzi národmi tak, aby sa tí, ktorí trpia alebo sú znevýhodnení, necítili vylúčení a zabudnutí, ale aby boli prijatí a podporovaní ako súčasť jednej ľudskej rodiny. Sme bratia, sme rôzni a predsa rovnakí!“ apeluje hlava katolíckej cirkvi. Bratstvo je aj jednou z najsilnejších štúrovských cností, bolo vyšité na revolučnej zástave pod heslom „Bratstvo a svornosť“. To neznamenalo, že nás tieto vlastnosti charakterizujú, ale že nám najviac chýbajú a naše úsilie o sebazdokonaľovanie by malo smerovať práve sem.
Za jeden z najdôležitejších odkazov pápeža Františka považujem jeho výkrik, ktorý mimoriadne často opakuje: „SAMI SA NEZACHRÁNIME!“ Je to mimoriadne silné posolstvo. Buď budeme bratia alebo sa všetko zrúti. Sami nedosiahneme ani odzbrojenie, ani ukončenie vojen, ani odstránenie chudoby, ani vyriešenie klimatickej krízy, ani nič, čo si vyžaduje zapojenie celého ľudstva. Ideme však presne opačným smerom. Ak by sme sa kriticky zamysleli nad stavom tohto sveta, uvedomili by sme si, že napríklad taká Európska únia či NATO sú zastarané projekty. Sú založené na vytváraní akýchsi pevností a vymedzovaní sa voči nepriateľom. Je to návrat do antickej mentality. Ako som to podrobnejšie vysvetlil už vo svojej staršej knihe Rozprava o zjednotení ľudstva (2001), dnešné vojenské aliancie sú zastarané štruktúry, ktoré majú svoje korene v spolkoch gréckych mestských štátov. Boli to primitívne systémy kolektívnej obrany a hoci ich úlohou bolo efektívnejšie sa brániť, v skutočnosti nám dejiny ukázali, že viedli vždy nie k uvoľneniu, ale k eskalácii napätia a vojnám nezabránili, ale ich naopak vyvolávali. 20. storočie a jeho skúsenosť z dvoch celosvetových agónií ľudstva prinieslo vynález systému kolektívnej bezpečnosti. Ako sa ukázalo tak v prípade Spoločnosti národov, ako aj v prípade Organizácie spojených národov, boli to systémy, ktoré už čoskoro odhalili celý rad nedostatkov. No našou úlohou je tieto nedostatky odstraňovať a prekonávať, našou úlohou je tieto systémy zdokonaľovať, a nie ich ničiť a vracať sa k tomu, čo už toľkokrát zlyhalo.
Už samotný slovník o „spojencoch“ by nás mal znepokojovať. Je to slovník vojny, nie mieru. Keď sme v roku 1989 strihali železnú oponu, neželali sme si, aby sa preniesla zo slovensko-rakúskych hraníc na slovensko-ukrajinské, ale aby už takýchto múrov medzi národmi nebolo. Namiesto toho odvtedy vyrástli ďalšie a namiesto priateľstva medzi národmi si vytvárame čoraz viac nepriateľov. Všimol si to vôbec niekto? Naozaj je chyba vo väčšine sveta alebo v nás, že označujeme za nepriateľov aj tých, ktorí nám nič neurobili? Nevidím dôvod, prečo by sme nemali rozvíjať priateľské vzťahy s Číňanmi, Peržanmi, Kubáncami, Venezuelčanmi atď. Zistili by sme, že sú to milí a priateľskí ľudia a ich obraz na Slovensku nezodpovedá realite.
Naozaj sme všetci bratia (a sestry), naozaj sme všetci členmi jednej veľkej ľudskej rodiny. A ako v každej rodine by sme sa mali o svoje problémy zaujímať a navzájom si pomáhať. Každodenný nedostatok bratstva až kričí do očí. Do značnej miery sa na tom podieľajú médiá a politickí ignoranti. Začnime kontrolnou otázkou. Kde prebieha najstrašnejšia vojna súčasnosti? Nie, nie je to Ukrajina. A nie je to ani Palestína, napriek tomu, že jej deštruktívnosť je neporovnateľná s ukrajinským konfliktom. Ďaleko od Donbasu a Gazy, mimo prítomnosti televíznych kamier, prebieha podľa projektu Armed Conflict Location and Event Data Project (ACLED), ktorý monitoruje 50 vojenských konfliktov, o ktorých väčšine nemáte ani tušenia, „najnásilnejšia vojna“, ktorá si vyžiadala viac ako 50 000 obetí. Je to vojna v Mjanmarsku. Vojna vyhnala z domovov už 2,5 milióna ľudí, no nevyvoláva nijaké protesty, nijaký záujem svetovej verejnosti. Dôvod: pre veľmoci to nie je strategicky zaujímavá krajina.
Google Trends vám môžu presne ukázať, o koľko menší je záujem o Mjanmarsko v porovnaní s Gazou alebo Ukrajinou. Index celosvetového vyhľadávania za minulý mesiac sa pohyboval medzi 83 – 100 pre Ukrajinu, medzi 30 – 46 pre Gazu, no pre Mjanmarsko bol v podstate nulový. Pritom vojenská junta tam nemilosrdne vraždí domáce obyvateľstvo deň čo deň bez akýchkoľvek následkov či výziev na zastavenie bojov. Svetová verejná mienka sa nezaujíma ani o Etiópiu, kde smrtiaca kombinácia vojny a sucha spôsobila, že tam hrozí hladomor miliónom ľudí. Humanitárne organizácie varujú, že situácia je oveľa horšia ako v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia, keď si vojna a sucho vyžiadali až milión obetí. Najintenzívnejšie sa však stále bojuje v Gaze. Kým naši opoziční politici a s nimi spriaznené médiá a mimovládky dokážu iba moralizovať nad výrokmi premiéra o Ukrajine, hanebne mlčia o situácii v Palestíne, kde každý deň – aj uplynulú noc – zahynie viac ako stovka ľudí. Zavraždili už takmer 12 000 detí, ktoré hlave štátu alebo lídrovi opozície nestoja ani za zmienku. Vyše 100 000 ľudí v Gaze je buď mŕtvych, zranených alebo nezvestných. A izraelská armáda, ktorá Palestínčanov cynicky vyhnala na juh krajiny, odkiaľ už nemajú kam ujsť, pretože tak Izrael ako aj Egypt im nedovolia územie opustiť, cez víkend bombardovala práve túto oblasť. Táto pasca je desivá. Podľa OSN sa drvivá väčšina z 2,3 milióna obyvateľov Gazy v strachu natlačila do provizórnych táborov mesta Rafáh alebo sa len tak ponevierajú po uliciach, a Izrael ich napriek tomu, že ich zákerne vyzýval, aby sem išli, že tu budú v bezpečí, nemilosrdne bombarduje. Svet opustil palestínske deti. Rafáh je tlakovým hrncom zúfalstva, Gaza je udusená a svet akoby stratil ľudskosť.
Toto je dôvod, prečo potrebujeme pestovať bratstvo. Odmietam takú filozofiu, že dieťa v Kyjeve má väčšiu hodnotu ako dieťa v Gaze. Ako mrazivo znie záverečné vyhlásenie Európskej rady, ktorá po celodennom rokovaní o Ukrajine nebola schopná prijať k vraždeniu v Gaze žiadne jasné stanovisko a zmohla sa na jednu jedinú vetu: „Európska rada diskutovala o poslednom vývoji na Blízkom východe.“ To je vo svetle toho, čo sa tam deje, viac než cynické. Hra na spojencov je primitívne uvažovanie. Vracia nás mentálne do staroveku. Antickí Gréci nepoznali pojem ľudstva, delili ľudí na Grékov a barbarov. K barbarom cítili nenávisť a považovali ich za bezbožných a menejcenných, hoci Peržania boli v tom čase vyspelejší ako oni. To ich napokon tak oslabilo, že sa rozplynuli v Rímskej ríši. Neopakujme tú istú chybu. Nevytvárajme medzi sebou hradbu nepriateľstva a neporozumenia. Už Ľudovít Štúr vedel, že treba v prvom rade pozdvihnúť vlastný ľud, ale zmysel národa sa naplní až tým, čím prospeje a prispeje k ľudskej civilizácii. Nenávidel impériá a spolky. Jedine spoločné záujmy ľudstva nás robia bratmi. Nech nám to neschádza z mysle.
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.