Civilizačná dôvera: Západu nechýbajú zbrane, ale viera v seba samého. Bez nej určite prehráme ďalšiu vojnu
V posledných dňoch nával článkov varoval pred blížiacou sa vojnou s Ruskom, pričom náčelník armády Spojeného kráľovstva hovoril o možnej potrebe najväčšej mobilizácie od roku 1945. Táto rétorika však bola taká nepopulárna, že aj taký hluchý politik ako Riši Sunak cítil povinnosť objasniť, že sa neplánuje žiadna všeobecná mobilizácia.
Západné armády sa ocitli v náborovej kríze, ale to je skôr symptóm než príčina problémov, ktorým čelia.
Aj pri menšej veľkosti majú sily západných štátov stále obrovskú technologickú prevahu a vraj ani ruská, ani čínska armáda by sa im nevyrovnala.
Ukrajina je zástupnou vojnou, ale medzinárodní partneri Kyjeva sa stále zdráhajú dodávať najmodernejšie high-tech zariadenia vo veľkých počtoch. Moskva si je toho dobre vedomá, a preto zostáva veľmi nepravdepodobné, že by Putin riskoval akúkoľvek priamu konfrontáciu s NATO.
Zrejme však vie aj to, že Západ už nemá žalúdok na vleklé konflikty.
Vezmite si Afganistan: Tam bola vojna vyhraná a mier stratený. Ak by sa konflikt s Talibanom viedol cez tankové bitky a vzdušné súboje, nemali by šancu.
Ako však pred 100 rokmi poznamenal britský vojenský stratég Sir Basil Liddell Hart, primárnym cieľom vojny nie je zničenie armády vášho nepriateľa, ale jeho vôľa.
A v tomto zmysle sa ukázalo, že Taliban má väčšiu výdrž ako ich oponenti. Západ mal Humvee a Black Hawky, zatiaľ čo Taliban mal náboženstvo a ideológiu (hoci od katastrofálneho stiahnutia USA majú aj to prvé).
Podobne je na smiech myšlienka, že Západ nemôže eliminovať Húsíov v Jemene – neurobiť tak je politické rozhodnutie, nič iné.
Z dlhodobého hľadiska bude v konflikte s politickým islamom a inými záležať na ideológii viac, než je väčšina analytikov ochotná pripustiť: Žiadna spoločnosť – bez ohľadu na to, aká je materiálne nasýtená – nemôže prežiť bez viery vo vlastné hodnoty a určitej pripravenosti brániť ich s použitím sily.
Na rozdiel od toho, čo mnohí veria, civilizácia nie je zrieknutím sa násilia, ale precíznosťou a kontrolou pri jeho aplikácii.
Civilizácia si vyžaduje minimálnu úroveň materiálnej prosperity, ktorá je dostatočná na to, aby umožnila oddych a pohodlie, no nie natoľko, aby si nevšimla, že svet je stále nebezpečným miestom, ktoré často potrebuje silu, aby sa udržalo v nejakej forme. poriadku a neupadlo do úplného chaosu.
A na to potrebuje civilizácia dôveru: dôveru v spoločnosť, v ktorej žijeme, vo filozofiu, zákony, silu, energiu a vitalitu vlastnej civilizácie.
Na Západe sa táto dôvera čoraz viac rozplýva a je na pokraji vymiznutia, aby ju nahradilo niečo, čo možno opísať len ako kultúrny masochizmus. Na celom Západe sa búrajú sochy, premenúvajú ulice a posúva sa historická očista, ktorá vyústi do vynútenej historickej amnézie.
Od zabudnutia vlastnej histórie k podriadeniu sa niekomu inému je len malý krok: Bez protirečenia dnes akceptujeme, keď západné novinárky nosia v islamských krajinách šatky, no nikdy by nás nenapadlo požadovať, aby sa moslimské novinárky objavovali na Západe bez šatky.
Jedna z najodvážnejších novinárok 20. storočia, Oriana Fallaci, hodila svoj čádor pod nohy nikoho iného ako ajatolláha Chomejního a nazvala ho „idiotskou, stredovekou handrou“.
Bolo to v roku 1979 – keď v roku 2016 iránsky prezident Rúhání navštívil Fallaciho Rím, Vatikán zakryl „nahé sochy“, aby neurazil návštevníka z Teheránu. Ako historickú iróniu, mimochodom, Švajčiarsko požiadalo o vydanie Fallaci v roku 2002 – pre podozrenie z islamofóbie v jednej z jej posledných kníh.
Než sa autor tejto rubriky ocitne pred súdom pre údajnú islamofóbiu: Nie som za zákaz burky ani šatky. Zároveň som však aj proti tomu, aby sa týmto outfitom venovala osobitná úcta.
V sekulárnej spoločnosti pre mňa nie je islam o nič viac ako rotariáni alebo fanklub Hannah Montany. Ak sa fanúšik Hviezdnych vojen rozhodne chodiť celý deň v kostýme Dartha Vadera (ktorý nie je nepodobný burke), má na to právo – môže si však byť istý aj množstvom posmechu a pohŕdania odo mňa.
Reklerikalizácia verejného priestoru údajne sekulárnymi politikmi je najväčšou prekážkou reformy islamu. V jednom zo svojich prvých prejavov ako americký prezident Barack Obama v roku 2009 vyhlásil, že „Vláda Spojených štátov sa obrátila na súd, aby chránila právo žien a dievčat nosiť hidžáb a potrestala tých, ktorí by to popierali“.
V USA a Európe dochádza každoročne k vraždám žien zo cti, pretože sa správajú „príliš západne“ a tento trend sa pravdepodobne rýchlo nezmení vďaka politikom, akým bol bývalý prezident USA.
Ako môže 16-ročné turecké dievča vysvetliť svojmu otcovi, že namiesto šatky radšej nosí minisukňu, keď aj ten najmocnejší muž sveta zjavne uprednostňuje tú druhú?
V akomsi kolektívnom štokholmskom syndróme Západ preberá islamistický svetonázor pod nálepkou „rozmanitosť“, čím interpretuje svoju vlastnú slabosť ako údajnú silu.
Yale University Press vydala knihu o karikatúrach Mohameda z dánskych novín Jyllands-Posten z roku 2005. V knihe o karikatúrach sa však nenašla ani jedna karikatúra, pretože jej cieľom je chrániť city moslimov.
Motivácia však bola prirodzene iná: Najmä po útokoch na Charlie Hebdo a dánskych karikaturistov zavládla na Yale panika z toho, že sa potenciálne stane terčom islamistických útokov.
Morálne sebavychvaľovanie však znie lepšie ako priznanie zbabelosti.
To, čo hraničí so satirickou realitou, je v skutočnosti stránka dobrého policajta – zlá rutina policajtov s islamistickými fundamentalistami na jednej strane a prebúdzaním dobrodruhov na strane druhej.
A presne v strede sú tí moslimovia, ktorí dúfali v sebaurčený život na Západe: Ayaan Hirsi Ali, Hamed Abdel-Samad, Maajid Nawaz, Seyran Ateş sú len niekoľkými moslimskými reformátormi, ktorí sa musia brániť proti náboženskými ako ako aj woke fundamentalisti.
Toto je bitka, ktorá sa skutočne počíta a nevyhrajú ju tanky a lode, ale tí, ktorí viac dôverujú svojej civilizácii.
Západ, ktorý sa vzdal sám seba, nepotrebuje nutne islamistov, aby ho konečne pretlačili cez útes, niekedy stačí zaspať prebudený a zabudnúť sa zobudiť.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.