V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o Ficovej podpornej ceste na Ukrajinu, z ktorej sa vykrútil provokatívnymi komentármi; o útokoch na ministerku Šimkovičovú, ktoré nie sú fér; o verejných protestoch, pri ktorých KDH zúfalo dupe na brzdu a o návrate „lovca hoaxov“ – bývalého politruka – Davida Púchovského.
1. Ficove premety
Fico tento týždeň riešil náročnú úlohu: ako Ukrajine garantovať ďalšiu podporu vrátane vojenskej. A a ako z toho vykľučkovať pred vlastnými voličmi, ktorým sľuboval zásadnú zmenu kurzu. Vybavil to tak, ako má vo zvyku. Provokatívnymi rečami, ktoré boli určené pre slovenské médiá.
Ficovi na to stačili dve tézy. Najskôr povedal, že v Kyjeve nie je žiadna vojna. Potom dodal, že Ukrajina nie je suverénna krajina, lebo je pod vplyvom Spojených štátov. Médiá zareagovali presne tak, ako to potreboval Fico. Pohoršene sa nafúkli. A následne pukli od zlosti. Podstata veci – dohody o podpore Ukrajiny – sa veľmi neriešila. Išla nabok. Tak, ako si to naplánoval Fico.
Je to škoda. Lebo na stretnutí Fica s ukrajinským premiérom Šmyhaľom sa riešili mimoriadne dôležité veci.
Ukrajinský premiér vybavil všetko, čo od Slovenska potreboval.
Najviac potreboval, aby Slovensko pokračovalo v dodávkach zbraní a munície. To Ukrajinu tlačí najviac. Ukrajinský premiér v tom uspel. Slovensko bude aj po zmene vlády vyrábať muníciu a zbrane pre ukrajinskú armádu. Nejde pritom len o okrajovú podporu, ale o zásadnú. A rozsiahlu. Dubnická ZVS vyrába veľkú časť delostreleckej munície, ktorá prúdi na Ukrajinu. Odhaduje sa, že tvorí až 20-percentný podiel dodávok. Bez munície zo Slovenska by sa palebná sila Ukrajiny výrazne znížila. Jednoducho, Slovensko je v oblasti vyzbrojovania Ukrajiny jeden z kľúčových a ťažko nahraditeľných hráčov.
V slovenskej delegácii, ktorá vycestovala na Ukrajinu, bol aj minister obrany Kaliňák. Čo dohodol, môžeme len tušiť (Fico nadiktoval médiám iné, zástupné témy). Krátko pred cestou na Ukrajinu urobil minister Kaliňák dôležité rozhodnutie. Presunul 100 miliónov eur do zbrojoviek. Veľká časť z tejto sumy skončila v ZVS, ktorá vyrába delostreleckú muníciu pre potreby Ukrajiny. Zrejme ide o rozširovanie výrobných kapacít zbrojovky, ako to požadujú spojenci.
Okrem munície bude Slovensko pokračovať aj v dodávkach zbraní. Hlavne húfnic.
Kaliňák ešte pred cestou na Ukrajinu vysvetľoval, že nejde o štátnu pomoc, ale o komerčné zmluvy a obchodné dodávky, ktoré pre potreby Ukrajiny financujú európske štáty. Štátna pomoc zo zásob slovenskej armády sa podľa Kaliňáka zastavila. Iste, to sedí. Treba len dodať, že podobne sa rozhodli aj Česi alebo Poliaci. S argumentom, že vyčerpali svoje armádne zásoby a ďalšia pomoc s vyzbrojovaním bude na komerčnej báze. V tomto teda Slovensko nie je nijaký rebel (na akého sa hrá premiér).
Ukrajinská strana uspela aj pri ďalších požiadavkách.
Slovensko – na rozdiel od Maďarska – podporuje 50-miliardový balík vojenskej a finančnej pomoci EÚ pre Ukrajinu. A podporuje aj vstup Ukrajiny do Únie.
Navyše, Slovensko podpísalo vyhlásenie o spolupráci „namierenej k obnoveniu územnej celistvosti Ukrajiny v jej medzinárodne uznaných hraniciach“. Do medzinárodne uznaných hraníc Ukrajiny pritom patrí aj Krym a Donbas.
Naopak, slovenský premiér vraj nebude podporovať vstup Ukrajiny do NATO. To však Šmyhaľ nepotrebuje, lebo to nie je a najbližie štyri roky ani nebude témou dňa. Postarali sa o to Spojené štáty, ktoré na samite NATO 2023 tvrdo schladili Zelenského a vysvetlili mu, že pozvánka Ukrajiny do NATO nie je aktuálna.
Ak si to zhrnieme, misia premiéra Fica a ministra obrany Kaliňáka na Ukrajine bola celkom normálna a pragmatická. Slovensko už nebude pokračovať v nadpráci a v poslušnom rozdávaní vlastného armádneho majetku – ako to robili Korčok, Káčer, Naď… Takisto nebude stupňovať agresívnu vojnovú rétoriku, pretože preferuje mierové rokovania. No zároveň nebude blokovať západných partnerov v podpore Ukrajiny.
Inými slovami, strašenie, ako Fico vytrhne Slovensko z EÚ a ako sa rozbehne do proruskej vojenskej politiky, sa ukázali ako bludy. Zatiaľ sa mení len to, že slovenská vláda po voľbách vystupuje o niečo suverénnejšie ako za Matoviča, Hegera, Ódora… Čiže viac prihliada na rovnováhu medzi požiadavkami západných partnerov a slovenskými záujmami.
Ani o tom sa však Ficovi veľmi nechcelo hovoriť. Jeho voliči majú radi tvrdšiu rétoriku. Ukrajinskú misiu si preto Fico komunikačne zarámcoval po svojom. Provokačne – kritikou Ukrajiny či Spojených štátov. A aktivistické médiá to vďačne (veľmi vďačne) zhltli. Na jednej strane tým pomohli Ficovi. Na druhej strane tým pomohli aj sebe.
Mediálne kampane proti Ficovi stoja na hlúpych predsudkoch a hlúpom strašení, ako sa vraj Slovensko pod vedením Smeru vytrháva z Európy – a ako vraj pochoduje do ruského nevoľníctva. Sú to nezmysly a bludy. No plnia svoju úlohu. Zaberajú na časť vystrašených voličov.
Väčšina médií bude zrejme pri informovaní o politike vlády pokračovať v nastúpenom alarmizme. A v prepálenej hystérii. Lebo bez nej by sa mohlo nasadenie strážnika Korčoka ukázať ako beznádejne nudné a zbytočné.
2. Nový terč – Šimkovičová
Po pokuse odvolať v parlamente ministra vnútra Eštoka prišla na rad ministerka kultúry Šimkovičová. Dalo sa to čakať. Šimkovičová udrela na posvätné miesta opozície – na mimovládne organizácie. A špeciálne na tie, ktoré podporujú LGBTIQ+ agendu.
A to sa dnes, pri nástupe dúhovej éry, neodpúšťa. Podpora LGBTIQ+ ideológie sa vyžaduje bez ohľadu na to, kto vládne. Je to predpis. Tento predpis sa musel v tichosti rešpektovať za všetkých bývalých vlád. Aj za Matovičovej. Napokon, bola to práve Matovičova (Hegerova) vláda, ktorá odovzdala ministerstvá a úrady „pokrokovým kádrom“ a aktivistom. Za vlády OĽaNO kontrolovali všetky kľúčové rezorty: zahraničné veci, obranu, zdravotníctvo, vedenie polície, migračný úrad… Milióny eur povinne smerovali na podporu LGBTIQ+ hnutí. Alebo do protihybridných útvarov, ktorých úlohou bolo robiť propagandu.
Šimkovičová je prvou ministerkou kultúry, ktorá toto nastavenie odmieta. Avizovala, že s podporou dúhových aktivistov ministerstvo končí.
A spustila tým lavínu odvetných opatrení. Médiá proti Šimkovičovej rozbehli zúrivú kampaň. Vznikla petícia za jej odchod. Téma ovládla minulotýždňové protesty. A nakoniec PS pripravuje návrh na jej odvolanie v parlamente.
Samozrejme, Šimkovičovej môžeme vyčítať radikálny slovník a neschopnosť komunikovať. Intenzita útokov a nenávisti proti ministerke kultúry však prekročila hranice fair play.
Šimkovičová sa predsa previnila iba tým, že predsadzuje program SNS. Plní volebné sľuby. To sa hádam v demokratickom štáte ešte stále smie, nie? A že tým ide proti progresívcom a ich klientele z tretieho sektora? No a čo?
Je predsa celkom prirodzené, normálne a politicky správne, ak národná strana ukončuje štátnu (opakujeme: štátnu) podporu mimovládnych organizácií, ktoré robia LGBTIQ+ aktivizmus. A ktoré sa správajú k vláde nepriateľsky.
K politickej súťaži patrí aj právo víťaza presadzovať svoje ciele. A obmedzovať štátnu finančnú podporu tým, ktorých považuje za škodlivých. SNS, respektíve ministerka za SNS, robí len to, čo avizovala pred voľbami. A na čo získala mandát od voličov.
Napokon, nikde nie je napísané, že štát musí podporovať LGBTIQ+ hnutia miliónmi eur. Väčšina spoločnosti túto agendu vníma ako spornú. Alebo rovno ako zhubnú či úchylnú. Šimkovičová tieto mimovládne organizácie nechce nijako postihovať ani utláčať. Len im ruší štedré štátne dotácie, na ktoré si zvykli za bývalých vlád.
Povedané na rovinu: povinnosťou vlády (a už vôbec nie ministerky za SNS), nie je vykrmovať progresívne organizácie.
Jadro problému je v tom, že PS to vyžaduje. Vystupuje ako „strana s vedúcou úlohou v spoločnosti“. Očakáva, že úrady budú za akejkoľvek vlády nastavené progresívne. Lebo taká je ideologická móda. A nielen to. Podľa PS ide o sféru ľudských práv, ktorú musí akceptovať každý. Každý úrad, každá strana. Od SaS cez KDH po Obyčajných alebo SNS.
Ministerka Šimkovičová (SNS) pravidlá a predpisy PS, ktoré vraj majú byť všeobecne záväzné, akože civilizačné, odmieta. Aj s rizikom, že narazí.
A tak by to malo byť.
3. Protesty a Korčokova kampaň
Za zmienku v prehľade týždňa stoja aj verejné protesty. Rastú. Aj veľkosťou, aj témami. V uliciach a na námestiach sú každý týždeň desiatky tisíc ľudí. To je sila, ktorú treba rešpektovať.
Pôvodne mali byť protesty verejnou akciou proti zrušeniu špciálnej prokuratúry. Tento rok sa však ich povaha začala posúvať. Protesty sa zmenili na trvalú kampaň proti vláde. Je paušálna. To znamená, že nepotrebuje špecifické dôvody. Zmyslom protestov je bojovať proti Ficovej vláde. Dovtedy, kým tu bude Ficova vláda.
Tým pozornejším asi neuniklo, že PS sa snaží protesty preformátovať na kampaň pre Ivana Korčoka. A pre ďalšie svoje témy. Je v tom celkom úspešné.
Mierna kolízia nastala minulý týždeň, keď sa protesty zvrhli do presadzovania dúhových tém. KDH ako spoluorganizátor bolo pod tlakom vlastných voličov, aby sa nenechalo zneužívať na politiku, ktorá ide otvorene proti konzervatívcom. Majerský žiadal, aby sa „dúhové vlajky“ stiahli.
Šimečka rýchlo prikývol. Pre PS je totiž KDH jeden z kľúčových spojencov, ktorého potrebuje naplno vyťažiť v prezidentských voľbách. KDH dostalo dve domáce úlohy. A obe plní.
Prvá znela tak, že kresťanskí demokrati zahodia pôvodný sľub Majerského a nepostavia do prvého kola vlastného, konzervatívneho prezidentského kandidáta. Aby náhodou neoslabil šance kandidáta PS Korčoka. Druhou úlohou KDH je sekundovať PS na verejných protestoch, ktoré sa pozvoľna preklopia do bočnej Korčokovej kampane.
Obe úlohy si KDH plní. Hoci tú druhú s miernou dávkou nervozity, keďže na protestoch sa pred týždňom presadili LGBTIQ+ aktivisti. Dá sa však očakávať, že Šimečka si pri sebe KDH udrží. Keď bude treba, tak aj s ústupkami pri riadení protestov.
Snaha PS udržať veľký blok pre podporu Korčoka je pochopiteľná. Korčok je slabší kandidát, ako bola v roku 2019 Čaputová (pripomíname, že Zuzana Čaputová bola zvolená historicky najnižším počtom voličov v prezidentských voľbách). Pellegrini je zas podstatne silnejší kandidát ako bol v roku 2019 Šefčovič. Nevýrazný a nudný Korčok bude potrebovať čo najširšiu politickú podporu.
Menej pochopiteľné je, prečo mu ju dodáva aj KDH. Oportunista Korčok predsa nemá nič spoločné ani s národným prostredím, ani s konzervatívnym, ani s kresťanským.
Odpoveď zrejme treba hľadať v DNA slovenských kresťanských demokratov a ich voličov. Roky boli vychovávaní k tomu, aby vždy slúžili liberálnym partnerom. A aby nikdy neprešli do národného tábora. Konzervatívnych ľudí ako Vladimír Palko, ktorí včas upozornili na riziká tejto prikrčenej bojazlivej politiky, zo strany vyhnali.
Výsledok je žalostný. KDH dostáva „pokrokové“ domáce úlohy, ktoré sa mu veľmi nechce plniť. No nakoniec sa ohne a s bolesťou v tvári zadania vykoná. Lebo nič iné vlastne ponúknuť nevie.
4. Návrat „lovca hoaxov“
Na záver musíme pochváliť Dávida Púchovského, bývalého admina kontroverznej facebookovej „Polície SR – Hoaxy a Podvody“. Konečne priznal farbu.
Púchovský, asistent poslanca Jaroslava Spišiaka, chce od verejnosti vyzbierať peniaze na nový projekt, kde by sa hral na „lovca dezinformátorov“. Môžeme mu zatlieskať. Ak chce robiť ideologický dozor alebo propagandu, toto je ideálna cesta. Môže to robiť ako súkromná osoba, prípadne ako zástupca PS – a za peniaze, ktoré vyzbiera od svojich čitateľov.
No už nikdy, nikdy by človek ako on nemal vystupovať ako zástupca slovenskej polície. Ako to robil donedávna.
Facebookovej stránke „Polícia SR – Hoaxy a podvody“ sa v minulosti vyčítalo, že nebojuje proti propagande v záujme cudzej moci, ale sama ju tvorí. Celkom naplno sa to prejavilo v októbri 2022. „Polícia SR“ privítala ukrajinský útok na ruský Kerčský most, ktorý si vyžiadal aj civilné obete, ako cestu k mieru. Lebo útokmi na infraštruktúru dochádza k oslabovaniu nepriateľa.
Že to je krátka cesta, sa potvrdilo nedlho po zverejnení policajného statusu. Rusko v odvete za útok na Kerčský most zaútočilo na ukrajinskú infraštruktúru. Asi by bolo hlúpe, ak by to niekto, napríklad štátny úrad, oslavoval ako cestu k mieru, všakže.
„Polícia SR“ zároveň odsúdila ľudí, ktorí volajú po mierovom riešení konfliktu. Obvinila ich, že slúžia ruskej propagande. A nakoniec varovala, že policajné prezídium sleduje podozrivých ľudí aj skupiny v online priestore. Podozriví boli podľa nej napríklad tí, ktorí odmietali stupňovanie vojny a žiadali politické rokovania.
Na záver ešte „Polícia SR“ pridala aj ukážkovú dezinformáciu. Pripomenula, že Ruská federácia zaradila Slovensko na zoznam nepriateľských krajín. Realita bola pritom iná. Rusko zaradilo Slovensko na zoznam krajín, ktoré sa k Rusku správajú nepriateľsky.
Podobných hlúpostí a nenávistných statusov produkovala oficiálna policajná stránka desiatky. Odsudzovala pokusy o mierové rokovania, podporovala vojnu, ktorá vraj povedie k porážke Ruska (nie, nevedie tam), kádrovala ľudí, niektoré kritické príspevky dokonca zverejňovala aj s menami autorov. A varovala, že ľudí s pochybnými názormi budú riešiť na policajnom prezídiu.
Takéto prízemné a primitívne vystupovanie sme nevideli na nijakej policajnej stránke. Okrem tej slovenskej.
Problém pritom nebol v názoroch Púchovského. Podobne ako on sa správala väčšina aktivistických médií. Problém bol v tom, že Púchovský vystupoval ako zástupca polície. Jeho misia pripomínala prácu politruka. Politruk za komunistického režimu pôsobil vo vedení ozbrojených zložiek štátu ako zástupca politického dozoru. Dohliadal na správne ideologické smerovanie bezpečnostných zložiek – a verejnosti.
Dozor, ktorý predvádzala „Polícia SR“ pri pandemických či vojnových témach, bol ukážkou zvráteného orwelovského sveta, kde „myšlienková polícia“ sleduje a šikanuje ľudí za to, čo si myslia.
Je zarážajúce, že to roky tolerovali (a podporovali) Matovičova vláda, Hegerova vláda, Ódorova vláda… A spolu s nimi aj väčšina médií.
Koncovka príbehu je však dobrá. Púchovský musel z polície odísť. A nakoniec priznal farbu. Ako asistent poslanca Spišiaka (PS).
Ak ho naozaj zaujímajú manipulátori a propagandisti, po svojom boku ich bude mať celé stádo.
Dag Daniš / Denník Štandard
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.