Varovanie: Tento status je dlhý, kontroverzný a geopoliticky nekorektný. Mohol by byť aj dlhší, kontroverznejší a geopoliticky nekorektnejší, ale na dnešok hádam postačí aj ponúknutý text.
Zmeny akcentov a rétorických figúr zahraničnej politiky, avšak nie jej základnej podstaty, vedú médiá aj poniektorých politikov k rôznym panickým prejavom. Napríklad ocko Miška, čo dostal do daru progresívnu politickú stranu, v tlačovom orgáne synátorovej partaje maloverne bedáka, že Slovensko ešte nikdy nebolo také osamelé ako dnes. Podobnými fabuláciami vandrujúcimi za hranicou materiálnej reality sa verejný priestor len tak hemží.
S ohľadom na neutešený stav diskusie o zahraničnej politike nepochybne nezaškodí, ak si urobíme malú inventúru. Pochopiteľne, bez nároku na absolútne závery, pretože (i) situácia sa dynamicky vyvíja, (ii) Facebook nie je priestorom na rozsiahle úvahy, aj keď tento status nie je krátky.
Je pochopiteľné, že hlavnou témou zahraničnopolitickej diskusie je vojna (relatívne ďaleko) za našou východnou hranicou. A to je dôvod, prečo sa médiá aj politici celkom prirodzene zaoberajú vzťahom k vojne a jej jednotlivým priamym i nepriamym aktérom – Ukrajine, Rusku, USA, NATO, EÚ a podobne. To všetko by bolo úplne v poriadku, ak by slovenský zahraničnopolitický diškurz netrpel vážnym nedostatkom: idealizovanie a démonizovanie jednotlivých geopolitických hráčov. Naivné idealizovanie a zaslepené démonizovanie je azda najväčším hriechom proti racionálnemu a strategickému mysleniu.
S určitou dávkou zjednodušenia by sa dalo povedať, že opozícia naivne idealizuje Ukrajinu a USA a koalícia zase naivne idealizuje Rusko. Naopak, pozícia zaslepene démonizuje Rusko a koalícia zaslepene démonizuje USA a nie celkom zreteľne chápe, aký strategický problém reprezentuje Ukrajina. Opozícia aj koalícia majú jedno spoločné: ani jeden tábor dostatočne včas nerozpoznal, aké riziko môže predstavovať rozširovanie NATO nad rámec Pobaltia, respektíve koketovanie s touto predstavou.
Súčasná opozícia vždy nadšene skandovala, že Ukrajina a Gruzínsko patria do NATO. Dnešná koalícia síce až taká entuziastická nebola, ale keď v roku 2008 mohla vláda Smeru, SNS a HZDS podporiť prezidenta Ivana Gašparoviča, aby zablokoval nešťastnú rezolúciu bukureštského summitu aliancie, ktorá hovorila o budúcom členstve v NATO, ostala pasívna a nechala ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka, aby váhajúcu hlavu štátu uhovoril.
Ak by aj Slovensko v roku 2008 zablokovalo nešťastnú rezolúciu NATO, možno by sme tým nepredišli aktuálne prebiehajúcej vojne na Ukrajine. A možno aj áno, ale to sa už nikdy nedozvieme. Mali by sme však aspoň za sebou prvé kolo významnej strategickej diskusie o európskej geopolitike a o postavení Slovenska v jej rámci.
Ani súčasná opozícia, ani súčasná vláda nevenovali pozornosť historickým vzorcom, čo pravidelne viedli k zničujúcim vojnám na pomedzí európskeho polostrova a hlavnej časti eurázijskej pevniny. Nepočúvali ani Henryho Kissingera, ani Strobea Talbotta či doyena Georgea Kennana a nebrali do úvahy prognózy tak doktora Georgea Friedmana, ako aj profesora Johna Mearsheimera. Zámerne spomínam len amerických diplomatov a stratégov, pretože poukazovať na varovania Moskvy by v našich končinách apriórne (aj keď neodôvodnene) vyvolávalo zbytočné (inkvizičné) podozrenia. Spomínaní múdri ľudia varovali alebo aspoň predpovedali, že ak sa NATO pokúsi urobiť z Ukrajiny členský štát alebo ju aspoň transformovať na baštu aliancie na rieke Dneper, povedie to k vojne s Ruskom. Presne to sa stalo.
Námietka, že preventívna vojna, akú vedie Rusko, je nezákonná a nemorálna, môže síce obstáť na seminári z medzinárodného práva alebo etiky kdesi na Oxforde, ale rozhodne neobstojí vo svete reálnej geopolitiky. NATO, ak by aj prijalo Ukrajinu za člena, nemuselo mať reálne úmysel napadnúť Rusko, avšak Moskva sa môže spoliehať len na historické skúsenosti, nie na domnienky. Historické skúsenosti Rusov naučili, že ak medzi ich politickým centrom a západom neexistovala dostatočná nárazníková zóna, vždy na to katastrofálne doplatili. V 18. storočí ich pľundrovali Švédi, v 19. Francúzi, v 20. dvakrát po sebe Nemci.
Zároveň je pravda, že Rusko, vždy, keď malo príležitosť vytvoriť si nárazníkovú zónu, urobilo to so všetko rozhodnosťou aj brutálnosťou. V 18. a 19. storočí na to najviac doplatili najmä Poliaci. V 20. storočí znova Poliaci a s nimi aj Ukrajinci, Estónci, Lotyši, Litovčania, ale aj satelitné štáty ako Nemecká demokratická republika, Československo (1948, 1968), Maďarsko (1956) a podobne.
Všetky spomínané historické skúsenosti boli a sú dôvodom na vzájomnú nedôveru, a preto je lepšie mať medzi Ruskom a západom akýsi sanitárny kordón v podobe Bieloruska a Ukrajiny na východno-západnej osi a v podobe krajín Južného Kaukazu na južnej osi. Vôbec to však neznamená, že s Ukrajinou, Bieloruskom, Gruzínskom, Azerbajdžanom a Arménskom môže akákoľvek strana zaobchádzať ako s pešiakom na šachovnici. Naopak, západ aj Rusko majú množstvo dôvodov so všetkými spolupracovať v obchodnej a ekonomickej oblasti, ale zároveň by malo byť každému triezvo uvažujúcemu štátnikovi jasné, že z pohľadu vojenskej spolupráce musia všetci potupovať veľmi opatrne. NATO a Rusko môžu mať spoločné cvičenia s ktorýmkoľvek zo spomínaných štátov (ak je o tom notifikovaná alebo ako pozorovateľ prizvaná druhá strana), ale vytváranie aliancií na týchto citlivých územiach nevyhnutne vedie k napätiu a konfliktom a odtiaľ, ako sa ukázalo, je v tejto časti Eurázie len krôčik ku kinetickému stretu.
Uznávam, že predchádzajúci odsek je tak trochu nárekom nad rozliatym mliekom, pretože vojna sa stala realitou. A my, Slováci, znova celkom presne nevieme, čo máme robiť a ako to máme robiť. Dokonca sa nedokážeme dohodnúť ani na tom, ako by sa vojna mala skončiť nielen z hľadiska samotného výsledku, ale aj podoby dopracovania sa k tomuto rezultátu.
Ak chceme odpovede na tieto otázky, mali by sme sa opäť vrátiť na začiatok a zopakovať si, že ak sme nechceli vojnu, nemali sme podporovať členstvo Ukrajiny v NATO (a Kyjev sa tam nemal tlačiť). Lenže to sa už neodstane. Takže čo teraz?
Ukrajinu v NATO sme nemali chcieť preto, aby medzi východným krídlom aliancie a západným krídlom Ruska existoval nárazník. Ak chceme, aby tento nárazník existoval, či sa nám to páči alebo nie, musíme urobiť všetko pre to, aby Ukrajina neskolabovala, teda neprehrala v absolútnom slova zmysle, pretože ak sa tento štát dostane do rúk Moskvy, máme Rusov rovno na východnom krídle NATO. A nielen to, ak sa Moskva zmocní Ukrajiny, bude mať k dispozícii všetok jej ekonomický, surovinový a ľudský potenciál. Čo v takom prípade urobí Rusko? To niekto nevie, ale aj my máme historické skúsenosti.
Z predchádzajúceho odseku by teda mohlo na prvý pohľad vyplývať, že Rusko je potrebné poraziť tak, aby vyšlo z tejto vojny úplne vyčerpané a neschopné zmobilizovať sa najbližších 50 rokov. Lenže to je veľký omyl, pretože (i) Ukrajina nemá dostatok ľudských síl, aby dokázala v absolútnom zmysle poraziť Rusko, (ii) západ a predovšetkým USA zo strategických dôvodov nedodajú Kyjevu také zbrane, ktoré by boli schopné urobiť z remízy debakel, (iii) úplne ponížené Rusko je receptom na stvorenie inkarnácie Nemecka medzi rokmi 1918 – 1933 – 1945.
V najlepšom Slovenskom záujme preto je, aby sa vojna na Ukrajine nepohla z Donbasu priveľmi na západ a vonkoncom by nebolo dobré, ak by Rusi prekročili Dneper. Zdá sa, že zatiaľ Rusko nedokáže získať a ovládať viac ako 19 – 20 percent ukrajinského územia, čo je z pohľadu Kyjeva nepochybne frustrujúce a ponižujúce, avšak nielen Slováci a zvyšok západných spojencov, ale aj sama Ukrajina si musí uvedomiť, že jej vodcovia strategicky zlyhali, keď si mysleli, že Rusko bude tolerovať ich koketériu s NATO. Z realistického hľadiska sú Donbas aj Krym stratené, s tým však dokáže žiť nielen Ukrajina, ale aj NATO. Ukrajina nesmie stratiť prístup k Čiernemu moru, bez toho byť žila iba veľmi ťažko. Rusko na Donbase a na Kryme nie je Rusko na Dnepri a už vôbec nie na našom východnom krídle.
V tejto chvíli je otázne, ako dlho dokáže Ukrajina odolávať ruskému tlaku, a preto sa mi javí, že kľúčom k pochopeniu situácie je vystihnúť správny moment, kedy je najlepšie prestať bojovať a začať rokovať o podmienkach prímeria. Vôbec to nie je jednoduché, pretože naznačiť ochotu rokovať v nesprávnom čase a nesprávnym spôsobom by mohlo viesť ku katastrofe. K tragédii však môže viesť aj preceňovanie vlastných síl a schopnosti či ochoty hlavného sponzora dodávať zbrane ad infinitum. Treba si uvedomiť, že Rusko už dávno prešlo na vojnovú ekonomiku a v podstate mobilizovalo, aj keď to z vnútropolitických dôvodov nepriznáva. Západ však narazil na limity produkčných kapacít svojho obranného priemyslu, pretože nemobilizoval. Z toho vyplývajú nielen pre Ukrajinu, ale aj NATO vážne dôsledky, a preto nastal čas o nich vážne uvažovať. (Nehovoriac o tom, že Ukrajina začína vážne prehrávať vojnu dronov a má obrovské problémy prekonávať ruské kapacity elektronického boja.)
Nazdávam sa, že približne v naznačených rámcoch by sa mala pohybovať domáca strategická diskusia. S poukazom na aktuálne reálie sa obávam, že ostaneme len pri ohadzovaní sa ideologickými heslami a plytkými invektívami.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.