NAMIESTO NEFUNKĆNEJ A UMELEJ V4 BY SME MALI UVAŽOVAŤ O UŽŠEJ SPOLUPRÁCI KRAJÍN BÝVALEJ HABSBURSKEJ MONARCHIE

NAMIESTO NEFUNKĆNEJ A UMELEJ V4 BY SME MALI UVAŽOVAŤ O UŽŠEJ SPOLUPRÁCI KRAJÍN BÝVALEJ HABSBURSKEJ MONARCHIE

NAMIESTO NEFUNKĆNEJ A UMELEJ V4 BY SME MALI UVAŽOVAŤ O UŽŠEJ SPOLUPRÁCI KRAJÍN BÝVALEJ HABSBURSKEJ MONARCHIE 620 330 Mr Hyde

Na včerajšom veľkolepom prijatí v Budapešti premiér Fico vyhlásil, že spolupráca krajín Vyšehradskej skupiny bola úmyselne znefunkčnená. Na prvý pohľad to vyznieva konšpiračne, ale je to absolútna pravda. Treba si uvedomiť, že členské štáty V4 mali silu porovnateľnú s Francúzskom, takže jej názory museli brať vážne. Tento stav nevyhovoval ani Berlínu, ani Parížu, ani bruselskej byrokracii. Vnímali Vyšehradskú štvorku skôr ako nepríjemnú prekážku pri napĺňaní mocenských cieľov „francúzsko-nemeckého motora“, než ako obohatenie európskeho dialógu. Napriek tomu, že oslabenie strednej Európy je tragédiou, nemyslím si, že sa podarí V4 sfunkčniť v pôvodnej podobe. Naopak, som presvedčený, že dozrel čas uvažovať o novom modeli.

Vyšehradská skupina vznikla pôvodne ako V3 (Maďarsko, Poľsko a ČSFR) s cieľom uľahčiť vstup týchto krajín do európskych štruktúr. To sa podarilo a vznikla otázka ďalšieho zmyslu tohto zoskupenia. Problematické bolo najmä Poľsko. Po rozdelení Česko-Slovenska si začalo robiť nároky na status stredoeurópskej veľmoci. Tieto ambície malo vždy, ale sila a geopolitická váha Česko-Slovenska mu v tom bránila. Kým cieľom ostatných troch krajín bolo udržať Poľsko v strednej Európe, samotná Varšava sa geopoliticky orientovala skôr na Pobaltie a uprednostňovala čoraz viac samostatný postup v rámci Weimarského trojuholníka (Francúzsko, Nemecko, Poľsko), ktorý zvýrazňoval jej mocenské postavenie.

Poľsko malo vždy odlišné záujmy ako Slovensko, Česko a Maďarsko. Upozorňoval na to už Milan Hodža v diele Federácia v strednej Európe. My často zabúdame na to (alebo chceme zabudnúť), že po Mníchovskej zrade odhryzlo z nášho územia nielen Nemecko a Maďarsko, ale aj Poľsko, a na rozdiel od spomenutých dvoch krajín svoje nelegálne a nelegitímne územné zisky (časť Oravy) po vojne nevrátilo. Dnes je Poľsko trójskym koňom USA v Európe, bráni európskej jednote, pred kolektívnou spoluprácou v rámci NATO uprednostňuje užšie bilaterálne vzťahy so Spojenými štátmi, je výrazne zmilitarizované (vyčleňuje na vojenské výdavky najviac zo všetkých európskych štátov Severoatlantickej aliancie) a koketuje s myšlienkou vytvoriť spoločný štát (konfederáciu) s Ukrajinou. Zotrvávať na ilúzii, že s touto krajinou nájdeme bližšiu spoločnú reč, je bláznovstvo.

Lídri Slovenska a Maďarska Robert Fico a Viktor Orbán správne skonštatovali, že dnes je z V4 skôr V2. O Česko starosti nemám, tam očakávam vzhľadom na mimoriadnu nepopularitu súčasnej vlády po najbližších voľbách zásadné zmeny. Ale nemožno si zatvárať oči pred tým, že Poľsko názor na V4 nemení bez ohľadu na to, či vládnu konzervatívci alebo liberáli. Regionálnu spoluprácu potrebujeme, bez nej v EÚ nič nepresadíme. Som však presvedčený, že jej nové formy treba hľadať v prirodzenejšom prostredí, medzi krajinami bývalej habsburskej monarchie.

Už vplyvný Financial Times videl pred niekoľkými rokmi potenciál vytvoriť z tohto regiónu „stredoeurópske Silicon Valley“. Ja však nehovorím len o ekonomickej, ale aj o politickej, kultúrnej a bezpečnostnej spolupráci. Tá by sa nemala odvíjať od momentálneho ideologického nastavenia tunajších vlád (ako sa o to pokúšal Ivan Korčok účelovým nahradením Vyšehradskej skupiny tzv. Slavkovským formátom – Českom, Slovenskom a Rakúskom – z ktorého vylúčil Maďarsko), ale od geopolitickej a kultúrnej spriaznenosti. To znamená, že by mali užšie spolupracovať nielen Slovensko, Česko, Maďarsko a Rakúsko, ale prizvať do tohto zoskupenia aj Chorvátsko, Slovinsko, prípadne Rumunsko. Takéto zoskupenie by bolo oveľa stabilnejšie a nepodliehalo by ideologickým rozmarom pri zmenách vlád. Uvažujme o tom.

Zdroj: FB profil Eduard Chmelár