Ešteže máme tlačový orgán Progresívneho Slovenska, inak by som sa zrejme nedozvedel, že som obžalovaný, lebo som zabezpečoval paparazzovanie novinárov v rámci prípravy mediálneho projektu Na pranieri. Obžaloba mi ešte nebola právoplatne doručená, no denník, v ktorom pracuje spolubývajúca Pamely Záleskej, o tom veselo informuje. Keď cumlete správne lízadlo, všetky práva musia ísť bokom. Či ako?
Mimochodom, aj o tom, že som v tejto kauze stíhaný, som sa dozvedel z progresívnych médií. Až dva týždne nato mi bolo doručené uznesenie. Veď hovorím, treba lízať na správnom mieste…
Ďalšou pozoruhodnou okolnosťou prípadu je fakt, že ešte začiatkom júna 2023 som adresoval dozor konajúcemu prokurátorovi Krajskej prokuratúry v Bratislave JUDr. Vladimírovi Pravdovi návrh na zastavenie trestného konania, pretože je zjavne nezákonné. Dodnes som nedostal odpoveď, no progresívny šerblík informuje, že už bola podaná obžaloba.
Veď v poriadku, pán prokurátor Pravda, chápem, že šťať proti mediálnemu vetru sa vám nechce, ale nemusíte pri tom úplne srať na moje práva. Aspoň môj návrh procesne odmietnite, kým podáte pseduo obžalobu.
Podotýkam, že Mirka z Bratislavy alias Tódová, čo zdieľa jednu domácnosť s Pamelou z Pezinka, beztrestne zverejnila identitu utajeného svedka. Bola síce 24 hodín obvinená, no Krajská prokuratúra v Bratislave promptne zasiahla, uznesenie zrušila. A tá istá krajská prokuratúra sa ani len neunúva zákonným spôsobom informovať najskôr obžalovaného až potom médiá. Nehovoriac o tom, že si ani len nedala formálnu námahu s procesným odmietnutím návrhu na zastavenie trestného stíhania.
A teraz pomerne veľa slov k tomu, prečo považujem trestné konanie v kauze paparazzovanie novinárov za nezákonné. Vyberám z návrhu na zastavenie trestného stíhania:
Dňa 19. februára 2021 mi vyšetrovateľ Národnej kriminálnej agentúry Prezídia policajného zboru Slovenskej republiky, odbor Východ v trestnej veci vedenej pod ČVS: PPZ-83/NKA-VY-2-2019 vzniesol obvinenie z pokračujúceho prečinu porušenia dôvernosti ústneho prejavu a iného prejavu osobnej povahy podľa § 377 odsek 1, odsek 2 písmeno a Trestného zákona.
Dňa 29. júna 2023 som sa ako obvinený zúčastnil záverečného preštudovania spisového materiálu. Na základe preštudovania spisu som dospel k záveru, že skutok popísaný vo výrokovej vete uznesenia o vznesení obvinenia sa stal, ale nie je trestným činom.
Zákonodarca v prvom odseku § 377 Trestného zákona ustanovuje, že trestnom odňatia slobody až na dva roky sa potrestá ten, „kto poruší dôvernosť neverejne prednesených slov alebo iného prejavu osobnej povahy tým, že ho neoprávnene zachytí záznamovým zariadením a takto zhotovený záznam sprístupní tretej osobe alebo ho iným spôsobom použije a inému tým spôsobí vážnu ujmu na právach“.
Z citovaného vymedzenia predmetného prečinu explicitne vyplýva, že jeho spáchanie je naplnené až splnením všetkých jeho troch znakov:
(i) neoprávnené zaznamenanie neverejne prednesených slov alebo iného prejavu osobnej povahy;
(ii) sprístupnenie takéhoto záznamu tretej osobe alebo iné použitie;
(iii) spôsobenie vážnej ujmy na právach.
Ak nie sú súčasne naplnené všetky tri znaky predmetného prečinu, nie je možné hovoriť o jeho spáchaní, aj keď sú čiastočne alebo úplne naplnené dva či jeden z týchto znakov.
Z vykonaného dokazovania v priebehu prípravného konania jednoznačne vypláva, že predovšetkým nedošlo k naplneniu tretieho z citovaných znakov prečinu podľa § 377 odsek 1 Trestného zákona, a tým je spôsobenie vážnej ujmy na právach.
Vykonaným dokazovaním bolo správne ustálené, že v pohostinskom zariadení Next Apache došlo k zachyteniu rozhovorov osôb okolo novinára Štefana Hríba, politika Petra Zajaca a ďalších (ďalej len „návštevníci Next Apache“). Takisto zodpovedá realite a objektívne zistenému skutkovému stavu, že Miroslav Kriak, Štefan Mlynarčik a Juraj Škríp (ďalej len „paparazzi“) odovzdali takto vyhotovené záznamy Petrovi Tóthovi, ktorý ich následne odstúpil Marianovi Kočnerovi.
V priebehu prípravného konania však nebolo preukázané, že by týmto konaním paparazzi alebo Peter Tóth a Marian Kočner spôsobili návštevníkom Next Apache vážnu ujmu na právach. Naopak, vyšetrovaním bolo preukázané, že k vážnej ujme na právach návštevníkov Next Apache nedošlo, pretože obsah zaznamenaných rozhovor nebol použitý ani priamo publikovaním zvukových záznamov, ani nepriamo publikovaním prepisu alebo prerozprávaním obsahov zvukových záznamov predmetných rozhovorov. Tiež nebolo preukázané, že by boli predmetné záznamy inak použité spôsobom, ktorý by zakladal dôvod na konštatovanie o spôsobení vážnej ujmy na právach.
Samotným zaznamenaním rozhovorov a odstúpením záznamov tretím osobám nedošlo a ani nemohlo dôjsť k spôsobeniu vážnej ujmy na právach.
Z citovaného vymedzenia prečinu podľa § 377 odsek 1 Trestného zákona nevyplýva, že rozhovory vedené v pohostinskom zariadení, teda na verejnosti, nie v súkromí domova, sú dôverným ústnym prejavom alebo iným prejavom osobnej povahy, akými sú napríklad list, e-mail, telefonický rozhovor a podobne. Vzhľadom na to, že pohostinské zariadenie je verejným zariadením, nie je možné rozhovory v takomto druhu uzavretého, ale verejnosti prístupného priestoru považovať za ústny prejav dôvernej povahy. Z tohto pohľadu je preto prinajmenšom otázne, či zaznamenaním rozhovorov návštevníkov Next Apache došlo k naplneniu prvého znaku prečinu vymedzeného § 377 písmeno 1 Trestného zákona.
Je možné oprávnene namietať, že niektoré zvukové záznamy rozhovorov boli uskutočnené aj v čase, keď bola v pohostinskom zariadení Next Apache uzavretá spoločnosť. Z tohto pohľadu by mohlo ísť o neoprávnené zaznamenanie neverejne vyslovených slov aj ich následné sprístupnenie paparazzami tretím osobám, avšak aj v tomto prípade úplne absentuje naplnenie tretieho znaku predmetného prečinu, pretože uvedené zvukové záznamy neboli nijako verejne ani inak použité, a preto nemohlo ani dôjsť k spôsobeniu vážnej ujmy na právach.
V trestnom konaní sú evidované ako poškodení tri skupiny osôb.
Prvou sú majitelia, respektíve prevádzkovatelia podniku Next Apache a účastníci ich podujatí v čase uzavretej spoločnosti.
Druhou sú Návštevníci Next Apache.
Treťou sú novinári ako napríklad Monika Tódová, Marek Vagovič, Zuzana Petková, Eugen Korda či politici ako napríklad Daniel Lipšic alebo Milan Krajniak a osoby pohybujúce sa v sivej zóne ako napríklad Marek Gašparec a Boris Beňa (ďalej len „novinári, politici a ďalší“).
Kým v prípade prvých dvoch skupín údajných poškodených je možné hovoriť o vykonaní zvukových záznamov ústnych prejavov (aj keď ťažko hovoriť o neoprávnenosti takéhoto konania a už vôbec nie je možné hovoriť o spôsobení vážnej ujmy na právach), v prípade veľmi širokej tretej skupiny údajne poškodených neboli vykonávané žiadne zvukové záznamy ich ústnych prejavov alebo prejavov inej osobnej povahy.
Novinári, politici a ďalší boli zaznamenávaní len na videozáznamoch, a preto na nich nie je možné hľadieť ako na poškodených v zmysle ustanovení § 377 Trestného zákona. Pohybovanie sa na ulici, stretávanie sa v pohostinských zariadeniach a ďalšie aktivity neverbálnej povahy zaznamenané na videozázname nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť nie je možné považovať za slová prednesené neverejne, respektíve za iný prejav osobnej povahy.
Z významu pojmu prejav v naznačenom právnom kontexte jednoznačne vyplýva, že musí ísť buď o verbálny, alebo písomný prejav osobnej povahy. Chôdza, sedenie, státie a podobne verbálnymi ani písomnými prejavmi dôvernej povahy nie sú. Preto je vylúčené, aby boli politici, novinári a ďalší považovaní v rámci tohto trestného konania za poškodených.
Je pravdou, že v rámci mediálneho projektu Na pranieri Marian Kočner neskôr použil video, zachytávajúce novinára Eugena Kordu v stave ťažkej ebriety. Okolnosť, že menovaný novinár sa nadmerným požitím alkoholických nápojov dostal do stavu intoxikácie a v takomto nešťastnom rozpoložení sa pohyboval na verejnosti po Bratislave od Panenskej ulice, cez Mierové námestie, Hodžovo námestie, až po Mýtnu ulicu, nie je možné ani pri aplikovaní mimoriadne širokého výkladu tohto pojmu považovať za prejav osobnej povahy. Zverejnením nahrávky vykonanej na verejných priestranstvách preto ani nemohla byť Eugenovi Kordovi spôsobená vážna ujma na právach. Nehovoriac o tom, že ujmu a dočasné zníženie kvality života si menovaný spôsobil sám nestriedmym požitím alkoholických nápojov – svedectvo o tom napokon podáva predmetné video, ktoré je súčasťou spisového materiálu.
Vyšetrovateľ v citovanom uznesení o vznesení obvinenia začal trestné stíhanie obvinených podľa § 377 odseku 1 a odseku 2 písmeno a, teda obvinených stíha ako členov organizovanej skupiny. Zo strany vyšetrovateľa ide o inflačné konanie (nafukovanie) s cieľom vytvárať dojem, že obvinení sa dopustili vážneho protiprávneho konania, avšak materiálna realita tomu vôbec nezodpovedná.
Vyšetrovateľ v priebehu celého prípravného konania úmyselne alebo nevedome (vo výsledku je to jedno) ignoroval fakt, že paparazzovanie novinárov bolo vykonávané za účelom prípravy mediálneho projektu Na pranieri.
Účelom projektu Na pranieri malo byť informovanie o tendenčnej publicistickej činnosti viacerých novinárov médií takzvaného hlavného prúdu. Súčasťou projektu mali byť okrem iného aj analýzy ich písomných, zvukových či zvukovo-obrazových výstupov publikovaných v jednotlivých médiách. Informácie pochádzajúce z paparazzovania novinárov mali byť len jednou z mnohých súčastí tohto projektu a vyšetrovateľ tento fakt v priebehu prípravného konania úplne ignoroval.
Nie je vinou obvinených Tótha, Kriaka, Mlynarčika a Škripa, že obvinený Kočner bol v inej trestnej veci vzatý do väzby a neskôr aj právoplatne odsúdený, a preto nestihol publikovať viac ako tri diely relácie mediálneho projektu Na pranieri a nebolo možné v takom krátkom čase rozvinúť analytickú časť pripravovaného projektu.
Príprava mediálneho projektu sa iba málokedy zaobíde bez súčinnosti viacerých osôb. Niekto vyhľadáva informácie, niekto iný analyzuje publikované mediálne výstupy a niekto iný zase zabezpečuje fotografie, videá a zvukové záznamy. Ide o normálnu a často nevyhnutnú deľbu práce.
Ak by sme si mali osvojiť pohľad vyšetrovateľa, potom by sa dopúšťali páchania trestnej činnosti formou organizovanej skupiny všetky médiá takzvaného hlavného aj alternatívneho prúdu. Všetky médiá získavajú informácie z otvorených aj zakrytých zdrojov, zabezpečujú si fotografie, videá aj zvukové nahrávky otvorenými aj zakrytými spôsobmi. Nie je možné považovať rovnakú činnosť v podaní napríklad denníkov SME, Aktuality a N za verejný záujem a v prípade osôb podieľajúcich sa na príprave mediálneho projektu Na pranieri za trestnú činnosť.
Okolnosť, že médiá takzvaného hlavného prúdu sú tendenčné, majú na základe osobných aj skupinových presvedčení či záujmov veľmi selektívny prístup k politikom, predstaviteľom biznisu, pracovníkom orgánov činných v trestnom konaní a k realite ako takej, je natoľko dobre známa, že ju ani nie je potrebné zoširoka dokazovať. Nespokojnosť s výkonmi médií takzvaného hlavného prúdu už dlhé roky prejavuje nezanedbateľný počet občanov Slovenskej republiky. (Nedávny medzinárodný prieskum verejnej mienky Digital News Report 2023 zdokumentoval, že na Slovensku dôveruje médiám len 27 percent ľudí.) Z tohto dôvodu je úplne logické a legitímne zároveň, že nespokojnej časti verejnosti mal byť adresovaný mediálny projekt Na pranieri, zameraný na dokumentovanie najrôznejších prešľapov (profesionálnych, vecných, etických a podobne) pracovníkov médií takzvaného hlavného prúdu. A v tomto zmysle je možné bez pochýb konštatovať, že mediálny projekt Na pranieri bol uskutočňovaný v súlade s potrebami verejného záujmu.
Ak navyše novinári médií takzvaného hlavného prúdu o sebe tvrdia (robia to, mimochodom, veľmi často), že konajú vo verejnom záujme, tak nemôže byť v rozpore s verejným záujmom, ak iný mediálny projekt na seba prevezme úloh kontroly kontrolujúcich, teda kontroly toho, či novinári naozaj konajú vo verejnom záujme. Médiá hlavného prúdu, respektíve takzvané korporátne médiá nemôžu mať v tomto ohľade v očiach zákona výhradné či naradené postavenie.
Platí to obzvlášť, ak korporátne médiá z majetkovoprávneho hľadiska nereprezentujú verejný záujem, ale záujem výsostne súkromný. Napríklad denníky SME, N, Aktuality, Nový Čas, Plus 1 deň alebo televízie Markíza a JOJ či rádio Expres sú vlastnené súkromnými obchodnými spoločnosťami. Účelom existencie obchodných spoločností je tvoriť zisk, čo je výsostne súkromný, nie verejný záujem.
Z naznačených dôvodov je potrebné novinárov korporátnych médií považovať predovšetkým za predstaviteľov súkromného, nie verejného záujmu. Korporátne médiá predávajú tovar rovnako, ako to robia iné obchodné spoločnosti. V ich prípade sú predávaným tovarom informácie.
V tomto kontexte nie je možné obísť okolnosť, že novinári ako predstavitelia súkromných obchodných spoločností majú z nejakého nie celkom jasného dôvodu privilegovaný prístup k predstaviteľom štátu vo všetkých troch zložkách moci. To je dostatočný dôvod na legitimizovanie mediálnych projektov s takým zameraním, aký bol aj projekt Na pranieri.
Ak majú byť trestne stíhaní a nebodaj aj trestaní ľudia, ktorí majú záujem kriticky dokumentovať činnosť novinárov, zamestnancov súkromných obchodných spoločností, v takom prípade je potrebné a dokonca aj nevyhnutné položiť si otázku, či nejde o diskrimináciu a porušovanie viacerých ústavou garantovaných práv.
Ak by bolo presvedčenie, že médiá sú tendenčné, iba osobným názorom osôb podieľajúcich sa na príprave mediálneho projektu Na pranieri, ani to by nemohlo byť dôvodom na spochybnenie jeho legitímnosti, zákonnosti a aj vecnej opodstatnenosti.
Na záver sa ospravedlňujem za rozsah tohto príspevku, ale komplexné otázky nie je možné vysvetliť jednoduchým spôsobom.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.