Napriek tomu, že prajem všetkým lepší a pokojnejší rok 2024 ako bol ten predchádzajúci, z hľadiska domácej aj širšej geopolitickej perspektívy to nevidím ružovo. Naopak, obávam sa, že dianiu na domácej scéne aj vo svete budú dominovať konflikty a nepokoj.
Ako naznačili prvé mesiace po voľbách, Slovensko stále nie je pripravené ani schopné viesť štandardný politický dialóg. Ani na úrovni politických strán či parlamentu, ani na úrovni médií. Demokratický politický dialóg je vždy založený na konflikte, nie je to z povahy veci žiadna selanka. Lenže ak má byť konflikt produktívny, malo by ísť o súperenie názorov, myšlienok, podnetov a návrhov. V slovenskom prípade ide predovšetkým o konflikt poznačený posadnutosťou protivníkom (a jeho zničením), čo sa prejavuje rôznymi formami primitívnej propagandy, osobnými útokmi a absenciou elementárnej úcty k ľudskej dôstojnosti. V tomto kontexte je potrebné zopakovať už viackrát povedané, že médiá neponúkajú riešenie problému, ale sú jeho aktívnou a neraz aj dominantnou súčasťou. Absencia zmysluplnej politickej diskusie pretrvá ďaleko za horizontom roku 2024.
Ak sa pozrieme za naše východné humná, ani tam sa neblýska na lepšie časy. Práve naopak. Rusko nemá dôvod hľadať cestu k vyriešeniu konfliktu mierovými prostriedkami, pretože čím dlhšie prinúti Kyjev bojovať, tým je vyššia pravdepodobnosť, že Ukrajina nebude mať dostatok ľudskej sily na udržanie aspoň súčasnej intenzity bojov. Na druhej strane Ukrajinci zatiaľ odmietajú brať na vedomie náznaky západných spojencov, predovšetkým USA, ktorí signalizujú, že slogan „as long as it takes“ v skutočnosti nie je možné brať doslova, a teda považovať vojenskú a inú materiálnu pomoc za nekonečnú a nevyčerpateľnú. Z toho vyplýva ponurý záver: vojna na Ukrajine bude s vysokou pravdepodobnosťou súčasťou geopolitickej reality najbližších 12 mesiacov a je potrebné pripraviť sa na to, že sa nemusí skončiť ani v roku 2025.
V Rusku sa v marci uskutočnia prezidentské voľby a zatiaľ niet žiadnych pochýb o víťazovi. Vladimir Putin si zabezpečí ďalšie funkčné obdobie a s ním aj kontinuitu aktuálneho politického kurzu. Tak ako v prípade USA, aj o Rusku platí, že ani teoretická zmena vo vedení štátu by neznamenala zásadnú zmenu geopolitických priorít Moskvy. Aj veľmi liberálny prezident by zrejme pokračoval vo vojne na Ukrajine, ak by nedosiahol dohodu s USA a NATO o novej rovnováhe síl v Európe. Vojna na Ukrajine je okrem iného aj bojom o strategickú hĺbku. Tento geopolitický imperatív sa nemenil a nemení, nech už sú pri moci cári, generálni tajomníci komunistickej strany alebo viac či menej demokraticky zvolení prezidenti.
Voľby prezidenta by sa mali uskutočniť aj na Ukrajine, ale zatiaľ to vyzerá tak, že sa konať nebudú. Volodymyr Zelensky poukazuje na skutočnosť, že volebná kampaň v čase vojny nie je dobrý nápad. To znie racionálne, ale rovnako rozumným je predpoklad, že súčasný ukrajinský prezident by voľby prehral. Ak by došlo k takémuto vývoju, takisto by nebolo realistické očakávanie okamžité ukončenie bojov, no iste obstojí predpoklad, že iný muž alebo iná žena na čele Ukrajiny by si kládol či kládla menej ambiciózne vojenské ciele ako kabaretný herec Zelensky.
Na úrovni Európskej únie sa v polovici roka uskutočnia všeobecné voľby. Je možné očakávať posilnenie euroskeptických, národných a konzervatívnych síl v Európskom parlamente, avšak radikálny zvrat zatiaľ nie je veľmi pravdepodobný. Liberálne, progresívne a konzervatívne strany s progresívnou inklináciou obhája dostatok mandátov na to, aby nová Európska komisia mohla pokračovať v presadzovaní agend liberálneho internacionalizmu v zahraničnej a bezpečnostnej politike, krkolomného zeleného (batériového) prechodu a strmhlavého rozširovania únie. Vo viacerých členských štátoch sa však v priebehu tohto a najbližších rokov uskutočnia parlamentné voľby, a preto nie je možné vylúčiť, že Brusel v najbližších mesiacoch a rokoch bude narážať na intenzívnejšiu opozíciu národných vlád. Okrem zelenej agendy a rozširovania EÚ bude jablkom sváru aj prístup k Ukrajine.
Situácia na Blízkom a Strednom východe ostane veľmi dlho neradostná. Vojna v Gaze je, samozrejme, obrovskou tragédiou palestínskych Arabov, ale to nie je všetko. Izrael dáva čoraz jasnejšie najavo, že aj po skončení vojny bude vyhľadávať a fyzicky likvidovať politických vodcov Hamasu, nech sa budú ukrývať kdekoľvek. (Viď nedávne udalosti v Libanone.) Znamená to, že izraelské tajné služby budú uskutočňovať atentáty na území iných štátov, čo bude povestným prilievaním oleja do ohňa.
Nejasné ostáva, ako sa na pozadí vojny v Gaze vyvinie situácia v oblasti Červeného mora, Adenského zálivu a prielivu Bab al-Mandeb, kde ohrozujú komerčnú prepravu Iránom podporovaní Husíovia z Jemenu. Už teraz je však obchodná preprava medzi Indickým oceánom, Červeným a Stredozemným morom výrazne narušená. Viaceré prepravné spoločnosti odkláňajú nákladné lode aj tankery južnou trasou okolo mysu Dobrej nádeje. Dlhodobé pokračovanie tohto stavu by mohlo znamenať vážne zvyšovanie cien tovarov a energií. USA síce ohlásili v oblasti námorné patroly. To však môže situácii nielen pomôcť, ale aj uškodiť v závislosti od toho, ako na novú situáciu zareagujú nielen Husíovia, ale aj samotný Irán. Ešte môže byť v oblasti poriadne horúco.
Situácia nie je ružová ani na opačnej strane zemegule v Panamskom prieplave, pretože v dôsledku nedostatku zrážok nie je kanál schopný denne prepraviť viac ako 22, respektíve 24 lodí. Táto okolnosť mimoriadne predražuje americký export do Ázie, čo sa v konečnom dôsledku negatívne prejavuje na globálnych cenách komodít. V spojení s popísaným stavom na linke Indický oceán, Bab al-Mandeb, Suezský prieplav, Stredozemné more, Atlantický oceán ide o mimoriadne nepríjemný mix a iba čas ukáže, čo v tomto smere prinesie rok 2024.
V novembri tohto roku sa uskutočnia prezidentské voľby v Spojených štátoch. Nebolo by správne očakávať od ich výsledkov akékoľvek zásadné zmeny. Po prvé preto, lebo dlhodobé strategické imperatívy USA ostávajú v platnosti bez ohľadu na aktuálneho obyvateľa Bieleho domu. Po druhé preto, lebo ak Joe Biden obháji najvyšší úrad, jeho administratíva bude pokračovať v zahraničnej politike založenej na liberálnom internacionalizme, čo v preklade znamená pokračovanie v súčasnom jastrabom kurze. Po tretie preto, lebo ak by aj vyhral Donald Trump, s ohľadom na bod jeden, americký prezident si môže dovoliť meniť akcenty, nie základy zahraničnej a bezpečnostnej politiky Washingtonu. To znamená, že ak by aj Trump opustil platformu liberálneho internacionalizmu, USA aj tak ostanú impériom náchylným k intervenciám. Rozdiel bude spočívať len v tom, že ak by sa do Bieleho domu vrátil staronový prezident, možno (naozaj len možno) by zmiernil kurz vo vzťahu k Rusku, prípade k NATO, no takmer určite by vyostril konfrontáciu s Čínou zavádzaním nových taríf a exportných obmedzení. V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti, že nová administratíva sa v Amerike ujme moci až v januári 2025.
A tým sa dostávame na východný okraj Eurázie, ktorý spolu so širšou oblasťou západného Tichého oceánu a juhovýchodnej Ázie tvorí ohnisko, ak chceme ťažisko globálneho geopolitického súperenia. USA budú aj naďalej pokračovať v obmedzovaní exportu strategicky významných technológií, najmä najpokročilejších mikročipov do Číny. Spojené štáty budú zároveň upevňovať všetky regionálne a oblastné aliancie. Napríklad vojenskú spoluprácu s Japonskom, Južnou Kóreou a Filipínami, ďalej Štvorstranný bezpečnostný dialóg (Quad) s Indiou, Japonskom a Austráliou a, samozrejme, AUKUS s Austráliou a Veľkou Britániou, kam sa začal pomerne nahlas hlásiť aj inak odťažitý Nový Zéland. Všetky tieto iniciatívy majú jediný cieľ: v prípade ozbrojeného konfliktu obmedziť alebo úplne zamedziť schopnosť Číny efektívne manévrovať v oblasti západného Tichého oceánu.
Ani Čína nebude sedieť so založenými rukami. Predovšetkým v Juhočínskom mori bude pokračovať v asertívnom presadzovaní svojich teritoriálnych ambícií, čo bude vyvolávať napätie najmä s Filipínami a Vietnamom. Na druhej strane bude musieť Peking našľapovať veľmi opatrne, pretože vnútorné ekonomické problémy, ktoré trápia Čínu, nie sú najvhodnejším časom na vojenskú konfrontáciu s USA a spojencami alebo na pokus o intervenciu na Taiwane, čo by takisto vyvolalo ostrú reakciu Američanov a regionálnych partnerov. Ide o to, že približne 40 rokov trvajúci čínsky ekonomický zázrak vyčerpal svoje možnosti. Neznamená to, že Čína prestane ekonomicky rásť, skôr bude rásť oveľa pomalšie, ako bolo zvykom za ostatné štyri dekády. Peking sa preto bude musieť viac venovať riešeniu ekonomických štrukturálnych problémov a odstraňovaniu masívnych sociálnych rozdielov medzi bohatými pobrežnými provinciami a zaostalým, chudobným vnútrozemím.
Naznačené geopolitické trendy sú len neúplným prehľadom toho, pred čím stojí súčasný svet. No aj z tohto obmedzeného výberu jasne vyplýva, aká chudobná a často bezobsažná je slovenská verejná diskusia o geopolitike. Ideologické prekáranie, ktoré nám ponúkajú politické strany, nie je geopolitickou debatou. O kvalite toho, čo nám v tejto oblasti ponúkajú médiá, je škoda hovoriť. Je potrebné uvedomiť si, že bez informovanej a kvalifikovanej (nielen geopolitickej) diskusie nebudeme schopní prijímať kompetentné rozhodnutia. Platí to tak o volebnom rozhodovaní občanov, ako aj o prijímaní strategických rozhodnutí na úrovni štátnych orgánov.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.