Euro bolo katastrofou pre ľudí v EÚ, ale úplným úspechom pre veľký kapitál EÚ a najmä pre Nemecko.
1. januára oslávilo euro, mena Európskej únie, ďalšie výročie. Teraz má 25 rokov. Ale sotva si to niekto všimol. Okrem byrokratov EÚ, ktorí tlieskajú sebe a mene. Ak vezmete do úvahy ekonomickú krízu a vojnu na hraniciach EÚ, tón lídrov EÚ tento rok znel „ešte bludnejšie ako zvyčajne“.
Euro úspech?
Takto sa vyjadril novinár Thomas Fazi v magazíne Unherd . Óda na euro, ktorú zverejnili prezidenti ECB, Komisie Rady, Euroskupiny a Parlamentu, bude pravdepodobne lekciou politickej propagandy. Euro je veľký „úspech“, prinieslo EÚ „stabilitu“, „rast“, „pracovné miesta“, „jednotu“ a dokonca „väčšiu suverenitu“.
Ale to nie je nič nové. Fazi spomína na rok 2015, keď mnohé časti EÚ ešte pociťovali vážne dôsledky krízy eura: napríklad vtedajší predseda Komisie Jean-Claude Juncker vyhlásil, že euro prinieslo „obrovské“, aj keď „často neviditeľné, ekonomické výhody“. Tohtoročné vyhlásenie však malo najmä orwellovskú príchuť. Euro do Európy nič z týchto vecí neprinieslo: EÚ je dnes slabšia, roztrieštenejšia a menej „suverénna“ ako pred 25 rokmi.
25 rokov po zavedení eura ekonomika od roku 2008 stagnuje. Nemecko – veľký príjemca meny – je na pokraji recesie. Satelitné štáty nemeckej ekonomiky ako Rakúsko a Česká republika sú už v recesii. „Príbeh úspechu“ eura v posledných rokoch:
Po úprave o rozdiely v životných nákladoch bola ekonomika USA v roku 2008 len o 15 % väčšia ako eurozóna; teraz je o 31 % väčšia. Dnes je podiel eura na globálnych menových rezervách výrazne nižší ako podiel jeho predchodcov – nemeckej marky, francúzskeho franku a ECU – v 80. rokoch.
Euro však neskrachovalo len ekonomicky – pre ľudí. MMF to vidí takto:
Mechanizmy prispôsobenia stanovené v menovej únii neboli dostatočné na podporu konvergencie a v niektorých prípadoch prispeli k divergencii.
Bolo zavedenie eura chybou? Nie, ak sa pozriete na politickú úroveň ekonomického projektu. Prvá správa zo 70. rokov 20. storočia, ktorá skúmala uskutočniteľnosť menovej únie, konštatovala, že presun zodpovednosti z národnej úrovne na úroveň EÚ bude nevyhnutný. Okrem vytvorenia ECB.
Fazi o histórii eura:
O sedem rokov neskôr správa MacDougalla zopakovala potrebu veľkého rozpočtu EÚ – rovnajúceho sa 5 % alebo viac HDP EÚ – na podporu európskej menovej únie, pričom zodpovednosť za to nesie Európsky parlament. Vzhľadom na neochotu členských štátov smerovať k plnohodnotnej menovej a fiškálnej únii, ktorá by zahŕňala značné transfery medzi krajinami, sa plány na menovú úniu na ďalšie desaťročie zastavili. Koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov však projekt eura dostal nový život – nie preto, že by sa zlepšili ekonomické aspekty projektu, ale preto, že sa zmenila politická situácia okolo myšlienky menovej únie, najmä na úrovni nemecko – francúzskych vzťahov.
Oficiálne sa hovorí, že Francúzi, ktorí vždy obzvlášť odporovali nadnárodnej autorite, prevzali myšlienku menovej únie hneď po zjednotení Nemecka, aby „spútali“ nemeckú moc. Nemecko sa zase vzdalo svojej milovanej národnej meny, symbolu svojich povojnových hospodárskych úspechov, aby zmiernilo obavy zo svojej rastúcej hegemónie.
Skutočnosť bola v skutočnosti zložitejšia. Je pravda, že Francúzsko dúfalo, že vplyv menovej integrácie bude mať v Nemecku svoje hranice. Ale Francúzsko bolo ovplyvnené aj domácim politickým vývojom, najmä neoliberálnym obratom francúzskych socialistov za Mitterranda na začiatku 80. rokov. To viedlo Francúzsko k tomu, že prijalo myšlienku, že „národná suverenita už veľa neznamená“ a že „vysoký stupeň nadnárodnosti je nevyhnutný“, ako to vyjadril Mitterrandov minister financií Jacques Delors – myšlienku, ktorú potom Delors vyjadril vo svojej úlohe prezidenta Európska komisia v rokoch 1985 až 1995 vyvážala do zvyšku Európy.
A pre nemecké elity bolo euro veľkým úspechom. Euro dalo nesmiernu podporu nemeckej exportne orientovanej merkantilistickej stratégii. Pretože to znamenalo, že si mohli zabezpečiť výrazne nižší výmenný kurz. S eurom bola obnovená nemecká hegemónia nad Európou.
Nemecké dielo
Menová únia slúži záujmom nemeckého kapitálu aj prostredníctvom vytvorenia „úplne nezávislej centrálnej banky – teda úplne izolovanej od demokraticky zvoleného spoločenstva“. Záver:
Niet divu, že Helmut Kohl, nemecký kancelár, priznal, že euro zaviedol „ako diktátor“ tvárou v tvár váhavej verejnosti, zatiaľ čo Theo Waigel, jeho minister financií, sa chválil, že „priniesol značku do Európy“.
Prečo však krajiny ako Taliansko súhlasili s eurom?
Stručne povedané, euro vzniklo preto, že národné elity túto myšlienku prijali z rôznych, ale konzistentných dôvodov: v niektorých prípadoch (ako v Nemecku) išlo o získanie ekonomickej výhody na úkor iných krajín; v iných (napr. Taliansko) išlo o získanie výhody na úkor domácich hráčov aj za cenu ekonomického rastu.
O 25 rokov neskôr sa EÚ dostala do bodu, keď nám euro bolo predané ako riešenie bez alternatívy a ako prirodzené riešenie. Iné možnosti nie sú – pretože to bol vraj tiež „veľký úspech“. Propaganda fungovala – napriek kríze eura. V menovej únii sa takmer nič nezmenilo. Počas Covidu boli dokonca zrušené ich vlastné fiškálne pravidlá a očakáva sa, že v roku 2024 sa vrátia úsporné opatrenia, hovorí sa dnes. Plánované prezbrojenie EÚ však bude stáť veľa peňazí.
A aj keď Nemecko sa zmenilo z jasného hegemóna EÚ na najvyššieho vazala USA, všetko zostáva po starom.
Zdroj: https://tkp.at/2024/01/03/25-jahre-euro-das-werk-der-eu-eliten/
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.