Majster Kvietik mi navodil tohtoročnú sviatočnú atmosféru hneď dvakrát. Po prvý raz, keď mi zavinšoval na Štedrý deň. Želal by som ten zážitok každému z vás, lebo keď vám zavolá na Vianoce najväčší slovenský herec tým svojím sýtym basbarytónom, cítite sa, akoby ste sa rozprávali s Dedom Mrázom osobne. No a dnes som mu jeho láskavosť oplatil, keď som opäť prijal jeho pozvanie k nemu domov, aby sme si pripili na zdravie, šťastie a žičlivosť nadchádzajúceho roka. Bol to, mimochodom, ten najkrajší dar, lebo okrem materiálnych podarúnkov, ktorými sme sa obdarovali, niet väčšieho daru ako je prítomnosť vzácneho človeka.
Koniec roka je deň, kedy majú všetky televízie pocit, že musia byť za každú cenu strašne „ftipné“, hoci sú len smiešne, a zabávači, ktorí aj tak nikdy neboli humoristami, sa stávajú klaunami. A všetko je to tak hrozne silené, až vám je z toho trápne. Ja sa smejem rád a smejem sa po celý rok, ale tento deň je v mojom kalendári skôr tichý, melancholický, bilancujúci. A vítať ten nový s rachotom, keď svet je čoraz horší, je kultúra Titanicu.
Na Štefanovi Kvietikovi obdivujem okrem jeho obrovského umeleckého majstrovstva vskutku európskeho formátu jeho nefalšovanú ľudskosť, vľúdnosť a láskavosť, ktorú prejavuje za každých okolností a ku všetkým bez rozdielu. Okrem toho je to ten najrýdzejší vlastenec v najčistejšom chápaní tohto slova. On Slovensko miluje až otcovskou láskou, nikoho a nič z neho nevyčleňuje, má ho prechodené, pozná krajinu i dušu človeka. Rozpráva o ňom tak nádherne, že je jeho najlepšou reklamou. Do politiky nakrátko vstúpil s jediným cieľom – pomôcť Slovenskej republike dosiahnuť nezávislosť. Boli to časy, keď sa lámal chlieb, keď bolo historicky nevyhnutné odolať rôznym tlakom, otvorene sa postaviť a zahlasovať za Deklaráciu o zvrchovanosti SR i za Ústavu Slovenskej republiky. Dodnes ľutujem, že v roku 1992 odmietol kandidatúru na prezidenta, takejto hlave štátu by som sa aj poklonil.
Štefan Kvietik ma na prelome rokov inšpiroval k ešte jednej veci. Obyčajne si želáme lepší život, svetový mier, teda niečo, čo nemáme v rukách. Pritom pre skvalitnenie nášho bytia by úplne postačilo, aby k lepšej atmosfére prispel každý z nás; aby sme sa stali žičlivejšími, láskavejšími, navzájom sa rešpektovali a odpúšťali si, aby sme sa najprv pokúsili zmeniť samých seba, ak chceme zmeniť svet. Môžeme si byť navzájom učiteľmi, zbaviť sa zlomyseľnosti, agresivity a nepekných návykov. Môžeme sa naučiť vidieť v protivníkovi spojenca, ktorý hľadá inú cestu k spoločnému cieľu. Viem, že na súčasnom Slovensku to znie ako utópia, ale ak nezmeníme prístup k sebe navzájom, nenájdeme ani mier v sebe a neudržíme ani mier spoločenský. Nehľadajte ľudí, ktorí vás urobia šťastnými. Kľúč od šťastia je iba vo vašich rukách. Nech sa čo najväčší kus z neho ujde aj vám. To vám želáme obaja z najúprimnejšieho srdca. 🍀🍀
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.