Zákon o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky poskytuje opozícii (nech je ňou v akomkoľvek čase ktokoľvek) rozsiahle možnosti vyrozprávať sa. Zároveň však dáva do rúk vládnym poslancom a najmä predsedovi parlamentu určité nástroje na korigovanie času rozpravy o návrhoch zákonov, ak napríklad obštrukcie opozície dosiahnu neakceptovateľnú úroveň alebo pokračovanie rozpravy ohrozuje nejaký dôležitý záujem. So skracovaním rozpravy je však potrebné narábať opatrne, pretože ak by nebola dostatočne rozsiahla a obsiahla, prijaté opatrenia by mohli skončiť na Ústavnom súde SR, ale to je na inú polemiku.
Takže čo vlastne hovorí rokovací poriadok?
Napríklad to, že Národná rada SR môže obmedziť na začiatku rokovania o určitom bode trvanie rozpravy na 12 hodín (§ 29a odsek 1), avšak takéto opatrenie nie je možné prijať, ak parlament rokuje o ústavnom zákone, programovom vyhlásení vlády alebo štátnom rozpočte (§ 29a odsek 2). Z toho by mohol plynúť záver, že Gábor Grendel, Jozef Pročko a ďalší môžu bez obmedzení pokračovať v doterajšej verbálnej produkcii.
Ďalej§ 30 hovorí o tom, že poslanec prihlásený do rozpravy písomne môže rečniť maximálne 20 minút. Ak ide o povereného člena poslaneckého klubu, môže hovoriť maximálne 30 minút. Ústne prihlásený poslanec môže rečniť maximálne 10 minút. Parlament sa môže uzniesť aj na predĺžení časového limitu. Z tohto ustanovenia rokovacieho poriadku by malo plynúť, že sedemhodinové rečnícke maratóny na spôsob Fidela Castra by mali byť vylúčené, avšak to je len zdanie, pretože „do dĺžky rečníckeho času sa nezapočítava čas prednesu písomne vyhotoveného pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu“, ktorý – ak je dostatočne dlhý –, môže trvať dajme tomu aj päť hodín.
Príklad: Urobíte copy & paste polovice, dvoch tretím alebo celého návrhu zákona o štátnom rozpočte, zmeníte v ňom jedno slovo a predložíte to ako písomný pozmeňujúci návrh. A v rozprave takto krvopotne vytvorený návrh čítate hodinku, dve, tri…
Poďme ďalej, pretože tu máme niekoľko zaujímavých ustanovení § 35. Podľa odseku 2 môže parlament rozhodnúť o ukončení rozpravy na návrh aspoň dvoch poslaneckých klubov, lenže následne odsek 3 stanovuje, že v takom prípade môžu vystúpiť ešte poslanci, ktorí boli do rozpravy písomne prihlásení pred podaním návrhu na jej skončenie, a poslanci, ktorí chcú predložiť pozmeňujúce návrhy. Postupom podľa týchto ustanovení by sa aktuálne zauzlenie čriev v parlamente asi vyriešiť nepodarilo (viď vyššie uvedený príklad).
Ideme do finále, lebo podľa § 35 odsek 7 môže predseda parlamentu kedykoľvek podať návrh na uzavretie rozpravy. Ak to plénum odsúhlasí, rozprava sa skončí okamžite. To by mohla byť cesta k ukončeniu prebiehajúceho cirkusu, avšak podľa nasledujúceho odseku, ak majú poslanci prihlásení do diskusie písomne vypracované pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy, odovzdajú sa spoločnému spravodajcovi, on/ona ich prečíta a dá o nich hlasovať. Ak by mali Grendel & kolektív v zásobe dostatok rozsiahlych pozmeňujúcich návrhov typu coby & paste, chudák spoločný spravodajca – čítal by deň aj noc a zastavil by sa azda niekedy na Štefana, ak nie na Nový rok.
Riešenie teda možno nie je v rokovacom poriadku, ale v zdravom rozume, lenže ten je v slovenskom parlamente nedostatkovým tovarom. Záchranou by preto/azda mohli byť rozzúrené manželky, partnerky, frajerky, mamky zapálených rečníkov, ktoré sa musia starať o vytváranie vianočnej atmosféry bez prispenia ich poslaneckých manželov: „Starý, heš, ideš konečne domov?!“
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.