V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o konflikte Ficovej vlády s autormi „pozývacích listov“, ktorí v lete žiadali tímy NATO, aby riešili slovenské voľby a opozíciu; o páde kľúčového sľubu Matoviča a jeho vlády v zdravotníctve; o pokuse Slovnaftu uvoľniť protiruské sankcie a nakoniec o sporoch okolo umelej inteligencie, kde etika ustupuje biznisu a investorom.
1. „Strážcovia viery“
Nová vláda nevstupuje len do konfliktu s progresívnymi médiami, ale aj s ich blízkymi príbuznými. S lovcami hoaxov a ich zvláštnymi úradmi, ktoré riešia „hybridné a bezpečnostné hrozby“. Ficov tím začal – aspoň sčasti – preberať tvrdší, orbánovský prístup k politickým aktivistom. Odkazuje im, že s nimi urobí poriadok.
O tomto fronte platí to isté, čo o boji vlády s médiami. Nie je jednosmerný. Boli to práve politickí aktivisti, novodobí strážcovia viery, kto vyhlásil vojnu Ficovi a vtedajšej opozícii. Stalo sa to v lete 2023. Štyri mesiace pred voľbami.
Pôvodné poslanie úradov na boj s hybridnými hrozbami vyzeralo pekne. Mali bojovať proti cudzej (ruskej) propagande, dezinformáciám, hoaxom… A mali tým chrániť suverenitu Slovenska ako slobodnej a demokratickej krajiny. Nakoniec sa to zvrhlo na pravý opak.
Protihybridné tímy sa zmenili na malé „úrady propagandy“. Za Matoviča ich naplno ovládli progresívni aktivisti. Presadili sa pri úrade vlády, v polícii, na ministerstvách zahraničných vecí, obrany, vnútra, zdravotníctva. A nebojovali len proti „cudzej moci“ – čo by bolo v poriadku. Bojovali proti väčšine spoločnosti, ktorá sa previnila tým, že na pandemické manévre alebo na vyzbrojovanie Ukrajiny nemala predpísaný názor.
Slovom, nové protihybridné úrady robili štátnu propagandu zameranú na podporu atlantickej vojenskej politiky. Kto vystupoval kriticky, toho „riešili” ako bezpečnostnú hrozbu. Na čiernych zoznamoch nepriateľov skončili nielen alternatívne médiá, ale aj opozičné strany ako Smer, Hlas, SNS.
V lete 2023 zástupcovia nových úradov podnikli misiu, ktorá v histórii Slovenska nemá obdobu. Vycestovali do Bruselu, kde žiadali špeciálne protihybridné tímy NATO, aby „čo najskôr riešili otázku slovenských volieb“. Dôvod? Hybridnou hrozbou bolo podľa nich „prakticky celé opozičné spektrum“. Pretože bolo kritické k vojenskej politike Spojených štátov a k programu vyzbrojovania Ukrajiny. A tým vraj slúžilo Rusku.
Autori „pozývacích listov“ to prehnali. V Bruseli predsa neboli ako politickí aktivisti blízki progresívcom. Boli tam ako zástupcovia štátnych úradov. Prišli so žiadosťou, aby im zahraničné tímy, konkrétne špeciálne tímy NATO, pomohli riešiť slovenské voľby. A slovenskú opozíciu, ktorá vo voľbách nesmie uspieť.
Príznačné je, že za opozíciu v tom čase vôbec nepovažovali Progresívne Slovensko.
Pochopiteľne. Ľudia blízki progresívcom predsa ovládli takmer všetky kľúčové úrady: od ministerstva zahraničných vecí cez hospodárstvo a obranu až po ministerstvo zdravotníctva (kde sa presadil poradca prezidentky Goda). A nie, nestalo sa to za vlády Ódora. Progresívne kádre ovládli väčšinu úradov už po voľbách 2020. Za vlády Igora Matoviča.
V žiadostiach o pomoc protihybridných tímov NATO proti opozícii bol najaktívnejší úradník ministerstva vnútra Daniel Milo. Milo prišiel na ministerstvo z Globsecu. Jeho manželkou bola Irena Bihariová z Progresívneho Slovenska.
Podobný profil majú aj ďalší aktivisti, ktorí sa hrali na úradníkov v protihybridných tímoch. Prišli buď z Globsecu, alebo z príbuzných mimovládnych (v skutočnosti lobistických) organizácií.
Väčšina z nich končí. Vraj im ide o to, aby svojím odchodom umožnili zachovať úrady, ktoré budovali. Na odchode je aj kontroverzný správca facebookovej Polície SR Púchovský, ktorý videl bezpečnostnú hrozbu alebo ruského agenta v každom, kto podporoval mierové rokovania na Ukrajine.
Súdruhovia nekončia preto, že by im vláda náhle a jednostranne vyhlásila vojnu. Končia preto, že sa spreneverili pôvodnému poslaniu. Vstúpili – ako štátni úradníci – do politického boja. A prehrali ho.
Možno to bude aj tým, že namiesto komunikačných zručností ukázali skôr agresivitu a aroganciu. A namierili ju proti väčšine.
2. Operácie podľa Matoviča
V parlamente bolo v stredu rušno. Matovič sa pri Dolinkovej a Hlase rozpálil dobiela. Dôvod bol tentoraz vážny.
Ministerka zdravotníctva presadzuje odklad nového pravidla, ktoré malo od januára pacientom garantovať, že budú včas operovaní. Čakacie lehoty na operácie mali mať pevné limity. Ak by ich nemocnice nedodržali, zdravotné poisťovne by museli pacientovi preplatiť rýchlu operáciu v súkromnej nemocnici alebo v zahraničí.
Nápad, ktorý presadil ešte bývalý minister Krajčí (OĽaNO), je výborný. Hlavne z pohľadu pacienta. Je predsa absurdné, aby v 21. storočí ľudia dva roky čakali na životne dôležité – a často jednoduché – operačné zákroky. Nové pravidlo by tlačilo na nemocnice a zdravotnícky systém, aby zvýšil výkony. A obnovil poriadok.
Pripomeňme, že išlo o jeden z kľúčových sľubov Igora Matoviča a jeho vlády. No práve v tom je problém. Obyčajní nedokázali v zdravotníctve zreformovať dokopy nič. Aby dodržali sľub, urobili malý trik. Napísali do zákona, že bude platiť od januára 2024. Vybavené. Sľub splnený.
Na papieri.
Reálne na takúto zásadnú zmenu chýbali stovky miliónov eur, posilnenie nemocníc a personálu, dáta, organizačná príprava… Bývalý minister zdravotníctva za Obyčajných (generál Lengvarský) namiesto toho naplánoval rozsiahle rušenie alebo redukcie regionálnych nemocníc. A plány na výstavbu nových centrálnych nemocníc sa rozpadli. Eurofondy nám ušli pre nečinnosť ministra a premiéra Hegera. A štátne peniaze – stovky miliónov eur – sa pomíňali na plošné testovania a očkovacie lotérie.
Dolinková vlastne nič nezrušila. Zrušiť môžete len niečo, čo existuje a funguje. S limitmi na operácie to dopadlo podobne ako s inými nápadmi Obyčajných. Vyšumeli. Po novom už nebudú ani na papieri.
Preto bol Matovič v parlamente taký nervózny. Ukázalo sa, že po vláde Obyčajných toho veľa neostalo. A ak sa v zdravotníctve niečo rozhýbe, bude to v réžii novej vlády.
Tento problém si pritom zaslúži, aby bol vyriešený. Ako priorita vlády. Pre začiatok by možno stačilo dodržať pôvodné plány: regionálne nemocnice zredukovať a špecializovať, veľké (centrálne) nemocnice rozšíriť. Alebo postaviť nové. A nemali by sme sa pri tom spoliehať len na eurofondy.
Štát, ktorý vie dať miliardy na nové bojové lietadlá a systémy protivzdušnej obrany, by mal vedieť zohnať aj jednu miliardu (menej ako percento HDP) na posilnenie nemocníc.
3. Debata o sankciách
Slovensko v Bruseli požiadalo o predĺženie výnimky zo sankcií na spracovanie ruskej ropy. Výnimka pre Slovensko (a Slovnaft) sa vyrokovala ešte za ministra Sulíka a očakávalo sa, že nová vláda – akákoľvek – bude navrhovať jej predĺženie.
Slovensko totiž patrí ku krajinám, ktoré nedokážu okamžite a v plnom rozsahu prejsť na alternatívne zdroje ropy. Slovnaft plánuje investovať 350 miliónov eur do nových technológií v priebehu budúceho roka. Sankcie EÚ by mohli spôsobiť obmedzenie výroby v rafinérii.
Napriek tomu v Bruseli vnímajú slovenskú žiadosť s podozrením, že je politicky motivovaná. Niektorí západní diplomati za tým vidia „Ficov príklon k Rusku“.
Tieto obvinenia sú ukážkovo nezmyselné.
S energetickými sankciami, ktoré poškodzujú európsku ekonomiku a európskych spotrebiteľov, je to totiž presne opačne. Kto sankcie odmieta, ten si vystačí s racionalitou a pragmatizmom. Slovnaft a Transpetrol boli nastavené na dovoz ruskej ropy, ktorý bol lacnejší, kvalitnejší a ekologickejší ako preprava alternatívnej ropy tankermi.
Naopak, kto nalieha na sankcie, teda na drahšiu a menej kvalitnú ropu a predražené energie, ten do „voľného obchodu“ zaťahuje politické motívy. Alebo rovno vojenské.
Samozrejme, aj politicky diktované sankcie môžu byť užitočné. Napríklad, ak by viedli k deklarovaným cieľom. Teda k ukončeniu ruskej invázie a k mieru na Ukrajine. Lenže presne v tomto sankcie EÚ zlyhali. Rusko poškodzujú menej, ako sa očakávalo.
Ruská ekonomika napriek obchodnej vojne s Úniou tento rok narastie približne o tri percentá. Ekonomika EÚ bude stagnovať, respektíve rásť len do 0,6 percenta. Dôvod: vysoké ceny energií a životných nákladov, rast úrokových sadzieb vinou prudkej inflácie, pokles dopytu… Energetické sankcie výrazne škodia Európe – a bez toho, aby viedli k politickým alebo vojenským výsledkom.
Nie, EÚ nepotrebuje polemiky o dočasnej výnimke z ropných sankcií pre Slovensko. EÚ naliehavo potrebuje hlbšiu debatu o prehodnotení energetických sankcií. A aspoň o čiastočnom obnovení voľného obchodu, ktorý bol motorom európskeho rastu.
Je predsa zvrátené a neudržateľné, aby EÚ zavádzala sankcie, ktoré trestajú a potápajú viac Európu ako Rusko.
A je ešte zvrátenejšie, že na túto tému „strážcovia poriadku“ nepripúšťajú ani len náznak otvorenej racionálnej debaty.
4. Búrka v OpenAI
Na záver ešte pár slov k zvláštnym udalostiam v kuchyni umelej inteligencie – v spoločnosti OpenAI (ktorá stvorila ChatGPT). V skratke: správna rada odvolala riaditeľa Sama Altmana. Ikonu v sektore artificial intelligence. Nasledovala vzbura investorov a zamestnancov. A po pár hodinách sa Altman vracia – a viaceré postavy zo správnej rady majú padnúť.
Z informácií, ktoré prenikli do médií, je zrejmé, že išlo o konflikt medzi zakladateľmi spoločnosti OpenAI a investormi, ktorí financujú jej projekty. Jedným z najväčších investorov je Microsoft Billa Gatesa.
OpenAI funguje hybridne. Založili ju ako neziskovú organizáciu, ktorá mala byť taká, aký je jej názov – otvorená. Vývoj v oblasti umelej inteligencie mal byť transparentný, bezpečný. A mal slúžiť verejnosti. Hlavne v zdravotníctve, školstve, vede.
Hlavné slovo v spoločnosti však postupne preberali investori. A peniaze. Hodnota OpenAI je v desiatkach miliárd dolárov. Zástupcovia investorov a Pentagónu žiadali, aby bol vývoj viac uzavretý. A rezervovaný pre sponzorov. Pochopiteľne. Z pohľadu investora má vývoj slúžiť v prvom rade investorovi a jeho ziskom. Až potom a v skromnejšej miere každému…
O Altmanovi sa hovorí, že je mimoriadne, až chorobne súťaživý, dravý a zameraný na revolučný pokrok. Pôvodne patril k zakladateľom OpenAI. Dnes je však zjavne na strane investorov ako Microsoft. Keď ho správna rada odvolala, vraj pre nečestnú komunikáciu, čiže pre intrigy, okamžite nastúpil v Microsofte.
Po skrotení neposlušnej (príliš suverénnej) správnej rady OpenAI sa ale vracia. Investori vyhrali. Majú vo svojich rukách aj Altmana, aj OpenAI.
Tieto udalosti len potvrdili staršie obavy spojené s vývojom umelej inteligencie – pokrok predbehol pravidlá. Hlavne bezpečnostné a etické pravidlá, ktoré by bránili tomu, aby umelú inteligenciu zneužívala oligarchia, bezpečnostné služby, vlády… Regulácie neexistujú. Do pretekov sú bez verejnej kontroly zapojení len investori, bezpečnostné služby – a dravci v ich službách, na ktorých nesmú siahať ani zakladatelia spoločnosti OpenAI.
A to treba zmeniť.
S umelou inteligenciou je to ako s každým iným nástrojom (zbraňou). Slúži buď na užitočné veci. Napríklad na verejné služby. Alebo na iné. Napríklad na kontrolu a manipuláciu spoločnosti.
Všetko závisí od toho, kto a pod akou kontrolou tento nástroj drží v rukách.
Dag Daniš
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.