Pamätáte sa na ňu? Bola kedysi predsedníčkou vlády. Dokonca aj kandidátkou na hlavu štátu. Je držiteľkou akademického titulu profesor, aktuálne vyučuje na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave, predtým pôsobila na katedrách politológie aj sociológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. A roku pána 2005 sa dokonca stala riaditeľkou Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied: Iveta Radičová.
Prečo sa jej vôbec venujem? No preto, lebo najnovšie napísala pre jeden z nočníkov článok s titulkom „Čo poháňa populizmus?“ Jasné, nariekala nad ohrozením liberálnej demokracie, varovala pred autokraciami a ďalšie povinné jazdy kaviarenského repertoáru. Poviete si, veď nič nové pod slnkom, a máte pravdu. Avšak! Teta profesorka dávala také perly, že sa o to musím s vami podeliť.
Nebojte sa, budem citovať len tri odseky. Pridám k nim moje komentáre.
Takže odsek prvý a druhý:
„ Globálne podmienky pre slobodu a demokraciu majú jednoznačne klesajúci trend.
Do jadra svetových liberálnych demokracií, najmä do Európy a Spojených štátov, sa šíria rastúce známky nepokoja alebo recesie. Vidíme rastúce príznaky neliberalizmu a deinštitucionalizácie, dokonca až dekonsolidácie. Pri relatívne rastúcej moci a projekcii sily Ruska a Číny vidíme tendencie autokratov na celom svete identifikovať sa s týmito mocnými autokraciami a uvádzať ich ako vzory.“
Ak odhliadne od toho, že formulácia „podmienky majú klesajúci trend“ je mierne bizarná až mizerná, tento odsek v rozsahu jednej vety môžeme vlastne považovať za predohru k o niečo dlhšiemu odseku nasledujúcemu.
Podľa tejto časti textu liberálnu demokraciu údajne ohrozujú „nepokoj“ a „recesia“. Tak teda neviem, z akej planéty čerpá poznatky pani profesorka, ale napríklad taká recesia je cyklicky sa opakujúci, v zásade neodvratný a často aj ozdravný ekonomický úkaz, ktorý demokraciu, dokonca aj liberálnu neohrozuje. Mali sme prípady, keď demokracia stroskotala po globálnej depresii, ale to je niečo iné ako recesia.
Nepokoj je zase taký vágny pojem, že zaň možno ukryť takmer čokoľvek, napríklad aj sociologické šarlatánstvo profesorky Radičovej. Beriem, že napríklad vplyvom dramatického technologického rozvoja a hlbokej kultúrnej schizmy na globálnej úrovni (progresivizmus verzus tradicionalizmus) je nielen na Slovensku, ale aj vo veľkej časti Európy a v Spojených štátoch badateľná vyššia miera nepokoja, ba dokonca aj vyostreného politického zápolenia. No kto dovidí do dejín ďalej ako po horizont roku 1989, veľmi dobre chápe, že podobné trendy sú vo vývoji civilizácií takisto cyklické a dočasné.
Teraz sa pristavme pri profesorkiných pojmoch „neliberalizmus“, „deinštitucionalizácia“, „dekonsolidácia“. Kde tá osoba na to chodí? Je mi jasné, že vykráda kadejaké anglické texty, ale mohla by si dať aspoň námahu s nejakým zmysluplným prekladom, a teda aj maskovaním evidentného plagiátorstva. To však nie je najpodstatnejšie.
Oveľa dôležitejšie je, že liberalizmus (v jeho progresívnej podobe) je v rozpore s horekovaním pani Radičovej ešte stále na vzostupe, čo však vyvoláva prirodzené odozvy nesúhlasiacej časti populácie. To nie je žiaden „neliberalizmus“, ale celkom liberálna (v klasickom zmysle) pluralita.
Neviem, v akej materiálnej realite sa pohybuje profesorka Radičová, ale na planéte Zem či v demokraciách, liberálnych demokraciách, autokraciách aj diktatúrach čelíme úplne opačnému trendu, ako je ňou uvádzaná „deinštitucionalizácia“. Technologicky vyspelý svet je komplexný a moderné štáty bez ohľadu na spoločenské zriadenie aj nadnárodné organizácie na to reagujú infláciou inštitúcií a zvýšenou mierou dozoru a regulácie.
„Dekonsolidácia“, priznávam úprimne, pre mňa ostáva záhadou, pretože opäť ide o nekonečne vágny pojem, za aký môže profesorka Radičová ukryť všakovaké intelektuálne šarlatánstvo. Napríklad konsolidácia niektorého výrobného odvetvia môže znamenať, že určitá korporácia alebo nejaký oligopol dosiahla/dosiahol absolútny alebo aspoň relatívny monopol v určitom segmente trhu (viď napríklad americký trh s pivom a podobne). Alebo konsolidácia verejných financií môže znamenať robenie poriadku v štátnom rozpočte po páde šialencovho režimu. „Dekonsolidácia“ by mohla byť opakom týchto procesov, avšak čo to znamená vo vzťahu k liberálnej demokracii, to – stavím sa –, netuší ani veštica Radičová.
A od tejto mäteže pojmov pani profesorka okamžite prechádza k relatívne rastúcej sile Číny a Ruska a identifikovania sa autokratov tohto sveta s ich režimami. Až na to, že (i) rast relatívnej sily Číny je prinajmenšom nateraz minulosťou, aj preto prezident Si Ťin-pching hľadá cesty nového détente s Mr. Bidenom; (ii) relatívna sila Ruska vyjadrená jeho HDP sa nachádza rovno medzi Kanadou a Mexikom; (iii) autokrat je v slovníku progresívneho kánonu každý, kto vidí svet inak ako profesorka a jej podobní intelektuálni vzpierači. Z uvedeného preto vyplýva záver, že pani Radičová maľuje strašiaka, ktorého ani nedokáže popísať jasnými a zmysluplnými pojmami a ešte ich aj zasadiť do racionálne vnímanej materiálnej reality.
Máte ešte sily na tretí odsek? Je to naozaj chuťovka, sľubujem:
„Populizmus je viacrozmerný, a preto je aj ťažké ho definovať. Niekedy je vnímaný ako základný rozmer demokracie, niekedy ako súbor ideológií (pravicový aj ľavicový populizmus) a niekedy ako určitý arzenál rétoriky a postojov. Ak sú politické strany spojené s flexibilnou ideológiou populizmu v takej či onakej podobe, majú tendenciu delegitimizovať právny štát.“
Ako môže byť profesorom niekto, kto nedokáže sformulovať ani zrozumiteľnú definíciu populizmu? Populizmus je politické správanie založené na maximálnom vychádzaní v ústrety požiadavkám, túžbam a náladám väčšinovej časti spoločnosti. Politik tomuto vzorcu konania prispôsobuje svoj naratív aj agendu. Populizmus je kritizovaný najmä preto, že jeho protagonisti sľubujú ľuďom plniť ich túžby, aj keď vedia, že sú nerealistické. A to je hlavolam demokracie, pretože na jednej strane má politik zodpovednosť za riadne spravovanie štátu a na strane druhej musí rešpektovať vôľu ľudu alebo aspoň jeho väčšiny. Je to odveký problém a bude s nami dovtedy, kým bude existovať na našej planéte život v podobe ľudskej civilizácie.
A teraz sa pozrime na to, aké skratky nám ponúka pani profesorka: vraj populizmus má tendenciu delegitimizovať právny štát. Habsburská monarchia 19. storočia bola právnym štátom a čo z toho mali Slováci? Nič, len porobu. Tým chcem povedať, že právny štát ešte nemusí byť spravodlivým právnym poriadkom (štátom). A príklon politikov k populizmu vôbec nemusí byť popretím spravodlivého právneho štátu. Naopak, prinajmenšom z pohľadu veľkej časti populácie môže byť realizácia populistických agend (vyššie zdaňovanie korporácií, napríklad) vrcholom spravodlivosti.
Pokračovať by sme mohli oveľa dlhšie, ale zjavne to nie je potrebné. Chcel som len naznačiť, že toto kedysi riadilo štát. Sodoma a Gomora…
Čo už ,čím je staršia tým je sprostejšia.