V poslednom čase rozvíril vášne výrok ministerky Martiny Šimkovičovej, že „kultúra slovenského ľudu má byť slovenská a žiadna iná“. Samotný výrok znie možno strašidelnejšie ako bol pôvodne myslený, lebo SNS má zvláštny dar zverejňovať nápady, ktoré ešte nemá dobre premyslené. Tomu, čo potrebuje slovenská kultúra a ako k tomu môže prispieť nová vláda, sa budem venovať v samostatnom videu, ale dnes chcem uviesť jeden príklad, aby si všetci uvedomili, ako etnocentrizmus kultúru v skutočnosti ochudobňuje.
Predpokladám, že väčšina z vás miluje pieseň „Slovensko moje, otčina moja“ rovnako ako ja. Po prvýkrát sa objavila v spevníku Nová pieseň z roku 1943. Potom sa na ňu neprávom zabudlo, možno aj preto, že vznikla počas ľudáckeho režimu a spievala sa iba v kostoloch. Spopularizovala ju až prešovská hudobná skupina Hrdza a zneužili ju ako titulnú pieseň filmu alebo skôr agitpropu Sviňa. Ja mám na ňu navyše milú osobnú spomienku. Naučil som sa ju ako 15-ročný počas školského výletu v Gaderskej doline. Podvečer som vybehol so spolužiakom (dnes už bývalým viceprimátorom Pezinka Mariánom Šípošom) na Blatnický hrad. Marián vytiahol z batohu spomínaný spevník (jeho otec bol katolícky disident) a pri posledných lúčoch slnka nad vrcholkami Veľkej Fatry sme spievali, až kým nás nepohltila tma… Čistá nostalgia.
S pôvodom tej piesne to až také romantické nie je. Väčšina ľudí si myslí (a takto mylne to uvádzajú aj médiá), že ide o slovenskú ľudovú pieseň. V skutočnosti nie je ani čisto slovenská a už vôbec nie ľudová. Slová básne zložil učiteľ zo Starej Myjavy Ján Rataj spolu s Jánom Machajdíkom. Hudba však nie je slovenská. Melódia pochádza zo starej švédskej piesne Vårvindar friska (Svieži jarný vietor), ktorá bola po prvýkrát zapísaná v roku 1828. Napokon, vypočujte si ju sami: https://www.youtube.com/watch?v=NuXajedWZe8 Pesničku zaspievala aj Ingrid Bergman vo filme Zvony od Panny Márie (1945) vo svojom rodnom jazyku. Na tie isté tóny však spievajú v Nórsku oslavnú pieseň ku Dňu ústavy (17. mája). Navyše Poliaci tvrdia, že melódia je pôvodne poľská.
Čo z toho vyplýva? Určite nie to, že „Slovensko moje, otčina moja“ nie je slovenská pieseň. Mali by sme však s väčšou pokorou a vďakou vnímať vplyvy, vďaka ktorým je slovenská kultúra jedinečná. Staré slotovské heslo „Cudzie nechceme, svoje si nedáme“ (ku ktorému sa súčasná národniarska garnitúra, zdá sa, opäť vracia) je vo svojej filozofii nesmierne hlúpe. Samozrejme, že všetky významné civilizácie sa stali veľkými vďaka tomu, že preberali cudzie vzory, inšpirácie a motívy a pretvárali ich do novej jedinečnej podoby. Tak ako Ján Kollár preberal veľa z Danteho a Goetheho, ako sa Mináč inšpiroval Hemingwayom, ako Tatarku formovala francúzska próza, rovnako aj Jules Verne našiel inšpiráciu na svoj Tajomný hrad v Karpatoch na Devíne, Andersen našiel motív pre rozprávku Dievčatko so zápalkami v bratislavskom podhradí a Marcus Aurelius napísal jedno z najväčších diel starovekej literatúry Hovory k sebe na brehu Hrona. A čím by boli naše zámky a kaštiele bez talianskych majstrov a maďarská Budapešť bez slovenského architekta Jána Bobulu?
To je totiž na tej kultúre to najkrajšie – že je slobodná, obohacuje sa rôznorodými prúdmi a pod ich vplyvom rastie do jedinečnosti. Ale pozor. Ignorantstvo je rovnako hlúpe ako zápecníctvo. Keď Katka Koščová pohŕdavo prská, že ona nepotrebuje nejakého Štúra, iba tým dokazuje, aká je hlúpučká a nevzdelaná. Lebo kultúra je ako strom. Ak nemáte korene, nedosiahnete k nebu. A celá táto zbytočne vyhrotená kultúrna vojna iba potvrdzuje, že nedostatok kultúry pociťujeme už v tejto spoločnosti dlhodobo všetci.
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.