Portál Konšpirátori.sk dnes prekrocil všetky tolerovatelné medze, ked na zoznam webov, ktoré šíria „bludy, propagandu a dezinformácie“, zaradil jeden z najkvalitnejších denníkov na slovenskom mediálnom trhu, Denník Štandard. Zdôraznujem, že k tomuto hodnoteniu ma neoprávnuje názorová blízkost s týmto denníkom (naopak, casto s ním nesúhlasím), ale jeho vysoká profesionalita, pricom si dovolím podotknút, že na toto konštatovanie mám na rozdiel od clenov tzv. hodnotiacej komisie Konšpirátorov.sk potrebnú kvalifikáciu. Štandard totiž vrátil slovenskej žurnalistike zmysel, jeho komentáre sú väcšinou hodnotné analýzy, na rozdiel od komentárov väcšiny médií hlavného prúdu, ktoré už dávno zo žánrového hladiska patria skôr medzi moralizujúce kázne bez vyššej pridanej hodnoty. Aj pri posudzovaní etických kritérií patrí tento denník medzi nad-Štandard, dôsledne uplatnuje právo na opravu (ktoré z mainstreamových webov už prakticky vymizlo), striktne sa vyhýba osobným útokom a štvaniciam. Preto by sme sa už mali konecne povenovat tomu, kto sú to Konšpirátori.sk.
Hand with pen tied with rope, depicting the idea of freedom of the press or freedom of expression
Zaujme už zdôvodnenie ich existencie – zabránit tomu, aby alternatívne médiá získavali vysoké príjmy z inzercie. Zrejme by ste ocakávali, že hodnotiacu komisiu, ktorá posudzuje kvalitu médií, budú tvorit samí docenti žurnalistiky alebo profesori mediálnych štúdií. Sklamem vás, ked vám prezradím, že tam nenájdete ani jedného? V tzv. „komisii odborníkov“ nájdete imunológa, etnologicku, ekonóma, lekára, biológa, historicku, psychológa, spisovatela ci tanecníka, ale nikoho, kto by vedel urobit profesionálnu obsahovú analýzu médií. Zato tam nájdete – a teraz sa podržte – editora Denníka N a projektového manažéra denníka Sme. Chápete? V komisii, ktorej hlavnou úlohou je zabránit príjmom alternatívnych webov z reklamy a inzercie, posudzuje kvalitu médií ich priama konkurencia. A to „zhodou okolností“ tá istá, ktorá sa musí vyrovnat s faktom, že Hlavné správy sú už dlhodobo cítanejšie ako denníky N a Sme. Potom vás už nemôže prekvapit, že medzi zakladatelmi projektu sú cestní clenovia komisie – Alexej Fulmek (generálny riaditel Petit Press, ktorý vydáva denník Sme), Vladimír Mužík (výkonný riaditel vydavatelstva Mafra Slovakia, bývalý šéfredaktor Nového Casu a riaditel nových médií TV JOJ) a Marián Zima (riaditel vydavatelstva Šport Press, ktoré vydáva denník Šport a dlhorocný clen predstavenstva Asociácie vydavatelov tlace). Z týchto údajov by teda už malo docvaknút každému:
KONŠPIRÁTORI.SK NIE SÚ NICÍM INÝM AKO NÁSTROJOM ŠPINAVÉHO KONKURENCNÉHO BOJA MÉDIÍ
Zaujme aj financovanie. Na tento projekt financne prispievajú ambasády USA, Velkej Británie a Holandska, Gerulata technologies (Eset) a podobní. Opät nám tu ožíva potreba zamedzenia presadzovania zahranicných záujmov v slovenskom politickom a vôbec verejnom živote. Podstatný je aj fakt, že clenmi komisie nie sú názorovo rôznorodí ludia, ale výhradne zástupcovia liberálnej, resp. extrémne centristickej orientácie ako Michal Hvorecký, Tomáš Kriššák, Filip Struhárik a podobne. Potom lahko pochopíte, preco sa na zoznam nikdy nedostanú naše cervené dennícky (N, Sme a Aktuality.sk), ktoré splnajú štyri z piatich kritérií tohto portálu na zaradenie medzi dezinformacné weby. V zdravej demokratickej spolocnosti sa totiž proti chybám v úsudku, dezinformáciám alebo otvoreným klamstvám bojuje argumentmi a racionálnym dokazovaním, nie štvavými kampanami, mediálnou šikanou a zoznamom nepriatelov charakteristickým skôr pre psyachotické diktatúry. Považujem za skutocný škandál, ak sa ako hlavný dôvod oznacenia Denníka Štandard za konšpiracný web uvádza jeho postoj k migrácii a LGBTI+ ludom. To musia mat všetci rovnaký názor ako svätá trojica slovenského extrémneho centrizmu Eset, Denník N a Progresívne Slovensko? Cím je sloboda prejavu bez plurality médií?
Príznacný je v tejto súvislosti postoj projektu Konšpirátori.sk k samotnej slobode prejavu. Minulý týžden Mestský súd Bratislava IV zamietol žalobu webu Hlavné správy, ktoré zažalovali Konšpirátorov.sk za poškodzovanie dobrej povesti tým, že ich zaradili na zoznam problematických stránok. Konšpirátori.sk interpretovali rozhodnutie súdu ako konecné vítazstvo, ktoré vraj „v slušnej spolocnosti“ nemohlo dopadnút inak, a zároven považujú snahu Hlavných správ bránit sa proti osocovaniu za „další pokus šikanovat alebo zastrašit ludí, ktorí poukazujú na nekvalitu týchto webov“. Už som si zvykol na to, že v tejto krajine sa vinníci štylizujú do pózy obete, ale aj tak treba pripomenút, že šikana vyzerá presne tak ako cinnost Konšpirátorov.sk. Ak by si robili len nejaký súkromný rebrícek, nestáli by za pozornost. Ale oni svoje subjektívne závery autoritatívne presadzujú ako objektívne fakty v snahe zlikvidovat konkurenciu, ktorá si vdaka rastúcej oblube u citatelov ukrajuje coraz väcší podiel z mediálneho koláca.
Preto je trápne a smiešne, ked advokát Konšpirátorov.sk Tomáš Kamenec vyhlási, že je vraj vo verejnom záujme „chránit demokraciu kritikou tých, ktorí sa v službe cudzím záujmom neštítia otravovat mysle ludí klamstvami a nenávistou“. Lepšie by to nepovedal ani komunistický prokurátor Urválek z pätdesiatych rokov. Odhliadnuc od toho, že práve z takého postoja srší fanatizmus a nenávist, ktože to pracuje „v službe cudzím záujmom“? Nie je to skôr projekt Konšpirátori.sk s preukázanou financnou podporou zahranicných vlád? Majú to ako vždy hodnotovo nejako popletené. Navyše, a na to netreba zabúdat, rozhodnutie súdu neznamená, že Konšpirátori.sk majú pravdu. Znamená len to, že majú právo na šírenie svojich subjektívnych postojov. S ohladom na vyššie uvedené skutocnosti by však malo byt každému súdnemu cloveku jasné, že ich kritika nie je ani odborná, ani reprezentatívna, že by v žiadnom prípade nemala byt zohladnovaná pri vyslovovaní všeobecne platných záverov. Je to len dalšia snaha extrémnych centristov umlcat všetky názory, ktoré nezapadajú do ich ideologicky okliešteného videnia sveta.
V tejto súvislosti ma zaujal dnešný rozhovor s redaktorkou RTVS Sonou Gyarfašovou na portáli Aktuality.sk, ktorá sa postažovala, že nepoznáme vlastné dejiny, že sme sa nedokázali vyrovnat so zlocinmi minulosti… No. Ponechám bokom jej hochštaplerské názory, že fašizmus a komunizmus je rovnaké zlo. Snád by si mohla nieco naštudovat z výskumov francúzskej historicky Muriel Blaive, ktorá sa venuje dejinám komunistických režimov v strednej Európe a ktorá dokázala, že ich podoby boli ovela rôznorodejšie ako im pripisuje súcasná vládnuca ideológia. Ale nepredpokladám, že táto slecna má záujem o nejaké hlbšie spoznanie pravdy, lebo jej pohlad na dejiny je úzkoprso ideologický, a to až do takej miery, že svoje hodnotiace úsudky prispôsobuje svojim túžbam. V plnej miere sa to prejavilo v relácii Rádia Slovensko Biele miesta dejín 20. storocia vysielanej 15. októbra, na ktorú ma dnes svojím clánkom upozornil Vladimír Palko. Co ma na tej relácii vyrušilo? Jej absurdnost spocíva v tom, že bola venovaná 35. výrociu Hnutia za obciansku slobodu, no jeho hlavný predstavitel na Slovensku, advokát Ján Carnogurský, nedostal v relácii prakticky nijaký priestor. Samotná redaktorka Gyarfašová to vysvetlila, eufemisticky povedané, velmi svojsky. Vraj „mnohí celní predstavitelia Hnutia za obciansku slobodu, ktorí bojovali za demokratické princípy, ich dnes, naopak, popierajú. Napríklad Ján Carnogurský“.
Považujem to za vyslovenú drzost. Ked už Sona Gyarfašová takto bezocivo kádruje aj bojovníkov za slobodu, je dlžná slovenskej verejnosti jeden jediný dôkaz, že Ján Carnogurský popiera demokratické princípy. Viem, ona spomenula ruskú agresiu na Ukrajine. Lenže tu sa síce možno sporit s jeho geopolitickými názormi, ale v žiadnom prípade nie o jeho úcte k princípom demokracie, ktorých sa tento zásadový clovek držal a drží až úzkostlivo a za ktoré bojoval aj v minulom režime, aj v tom terajšom, a to v case, ked odvaha nebola lacná a ked ste na nu nepotrebovali iba kecpult, slecna redaktorka. Gyarfašová, ktorá sa pokrytecky stažuje, že nemáme úctu k vlastným dejinám, je sama príkladom propagandistky, ktorá jej nemá ani zamak a prispôsobuje si fakty vlastnému ideologickému videniu sveta, pricom neváha vymazat z histórie ani cloveka, ktorý ju priamo tvoril. A v tom sa jej metódy ponášajú na bolševické viac ako cokolvek iné.
Sona Gyarfašová sa s redaktorom Branom Dobšinským typickým farizejským spôsobom postažovali na hrozbu normalizácie v RTVS. Na to môžem povedat s údivom iba to, ci ich hanba nefacká. Kde boli doteraz? Preco sa neobávali oklieštovania slobody, ked prepytujem verejnoprávna televízia zaradila Jána Carnogurského na zoznam zakázaných hostí ako pred rokom 1989 a ked RTVS zneužila priestor média verejnej služby na demagogickú až štvavú reláciu o tom, preco je nebezpecné pustit ma na obrazovku? Vladimír Palko si v spomínanom clánku v denníku Štandard kladie otázku, kam sme sa to dostali, ked po viac ako troch desatrociach od Nežnej revolúcie, ktorú budú už o týžden všetci liberálni pokrytci vzývat, prežívame veci, ktoré nám pripomínajú éru normalizácie. Viete, že ja som už tento režim, ktorý sa, dúfam, nástupom novej vlády skoncí, nazval neonormalizacným. Má totiž takmer všetky znaky normalizacného obdobia. Ešte nás síce nezatvárajú (ale možno aj to bude, ako so smiechom dodáva Ján Carnogurský), ale opät nám zatvárajú ústa, potlácajú slobodu prejavu, šikanujú nezávislé médiá, vyhadzujú nás z práce, vytvárajú cierne listiny nepohodlných ludí, zastrašujú a klamú. Toto všetko sa musí skoncit. Jednou z hlavných úloh novej vládnej moci je opätovne zabezpecit pluralitu médií. Už teraz som si istý, že sa to nezaobíde bez falošného kriku, že vláda robí cistky. Samozrejme, že treba ustrážit, aby novým mocipánom nezachutila schopnost ovládat celý informacný priestor. Ale snahy o otvorenie médií verejnej služby iným názorom sú úplne legitímne a nevyhnutné pre demokratizáciu spolocnosti. Nie náhodou patrí Slovensko medzi krajiny s najnižšou pluralitou médií v Európskej únii. Ako ukazujú praktiky takýchto redaktorov a politických mimovládok, bude to tvrdý boj. No je nevyhnutné ho zviest s chladnou hlavou a dodržaním všetkých princípov demokracie, po ktorých sa tu celé roky beztrestne šliapalo.
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.