Progresívna ideológia zhoršuje duševné zdravie, naznačujú prieskumy. Čím to je? Členovia opačného názorového tábora sa s konzervatívcami o svojom prežívaní nerozprávajú. Náhľad do ich duše teda môže poskytnúť bývalá progresívna feministka. Prečítajte si text, ktorým Dana Vitálošová rozšírila svoj prejav na Konzervatívnom summite.
Zatiaľ čo duševné zdravie sa mladým ľuďom v USA zhoršuje od roku 2010, tí čo veria v „progres“ trpia depresiami omnoho častejšie, než ich konzervatívne náprotivky. V roku 2022 to zistili výskumníci z Columbia University, ktorí sa pozreli na duševné zdravie 18-ročných Američanov.
Psychickú kondíciu progresívcov na Slovensku zatiaľ nikto neskúmal. No keď som ešte bola progresívnou feministickou aktivistkou (2014 – 2019), nestačila som sa čudovať, koľko mojich feministických kamarátok vykazovalo známky duševných porúch. Nehovorím to preto, aby som sa im vysmievala. Považujem ich za dobrých ľudí. Možno práve preto, že boli prirodzene empatické, im progresívna ideológia svojím „scitlivovaním“ pôsobila také ťažkosti.
Aj vo vyššie spomínanom výskume Columbia University dopadli mladé progresívne ženy najhoršie. „Život mi často nedáva zmysel“, alebo „Budúcnosť mi pripadá beznádejná“, či „Mám pocit, že nemám byť na čo hrdá“. Toto sú niektoré z tvrdení, s ktorými sa podľa prieskumu najviac stotožnili progresívne dievčatá. Hneď za nimi v rebríčku depresívnosti skončili pokrokoví chlapci. Najmenej si podobné vyjadrenia osvojili mladí konzervatívni muži.
Úzkosti aktivistiek na Slovensku
Presuňme pozornosť naspäť na Slovensko, povedzme v roku 2018. Jedna moja feministická kamarátka mala také silné úzkosti, že niekoľko dní nedokázala vyjsť z domu. Druhú zasa z času na čas prepadli fyzické symptómy, ktorých pôvod nepoznala, napríklad záchvaty zvracania. Zároveň som videla, ako ťažko táto priateľka znáša akýkoľvek (ďalší) príklad „útoku“ na nejakú z „utláčaných“ skupín.
Nie všetky sme skutočne dávili obsah žalúdka, no na zvracanie nám z „útokov na zraniteľné skupiny“ bolo viacerým. To sme aspoň často tvrdili, čím sme si možno podobné pocity navzájom nielen privodzovali, ale aj zhoršovali. A že tých útokov bolo! V progresivizme totiž platí, že čím ste radikálnejší, tým väčší je počet skupín, ktoré sú podľa vás utláčané. Okrem obvyklého scitivenia na utrpenie ľudí zo sexuálnych menšín, preciťovala moja kamarátka aj ťažkosti nebinárnych ľudí, autistov, väzňov a sexuálnych násilníkov.
Že sme príliš scitlivené, nám však nenapadlo. Podobná myšlienka neskrsla ani v hlave vedcov z Columbia University. Podľa nich súvisí zhoršenie duševného zdravia progresívnej mládeže s výhrou republikánov vo voľbách.
Kto naznačil, že by skutočným pôvodcom zhoršenia duševného zdravia mladých progresívcov mohla byť ich ideológia, sú konzervatívni komentátori. Súčasťou rozmýšľania pokrokárov sú totiž podľa nich „deformácie myslenia“, napríklad čierno-biele videnie, predpovedanie katastrofy, alebo rozhodovanie sa na základe pocitov. Na túto tému vydali Greg Lukianoff a Jonathan Haidt v roku 2018 aj knihu, ktorá sa stala bestsellerom.
Lákadlá progresivizmu
Keď som sa po skončení pandémie rozprávala so susedom, ktorého dcéra sa vyhlasuje za nebinárnu, tento otec stredoškoláčky nebol znepokojený z jej novej identity. Starosti mu robili skôr jej úzkosti. Prezradil mi, že sa jeho dcéra bojí hovoríť so svojimi spolužiakmi. Čo keby náhodou použila nesprávne zámená?
„Budeš sa tak veľmi vciťovať do iných, až nebudeš vedieť normálne fungovať“ nie je najlepšou návnadou do akéhokoľvek hnutia. Aj progresivizmus, v mojom prípade v podobe (intersekcionálneho) feminizmu, sľuboval niečo iné. „Si členka utláčanej skupiny,“ oznámil mi. „Nemôžeš za príkoria, ktoré sa ti stali. Zodpovedný je systém, útlak či útláčateľ,“ bolo jeho oslobodzujúce posolstvo.
V rámci intersekcionality totiž existujú rôzne formy útlaku: biela rasa utláča čiernu, muži utláčajú ženy, „cis ľudia“ utláčajú transľudí, hetero ľudia homosexuálov, bohatí chudobných, kapitalisti manuálne pracujúcich a podobne. Zároveň sú dôležité prieniky rôznych útlakov: napríklad žena čiernej pleti bude podľa tejto ideológie zažívať útlak na základe pohlavia aj na báze rasy.
Vďaka tomuto myšlienkovému smeru sa takmer každý môže identifikovať ako utláčaný. Aj bohatí bieli hetero muži majú možnosť uniknúť svojej stigme niekoľkonásobných utláčateľov. Stačí, ak sa označia za ženy. Ako to urobil aj americký miliardár Pritzker a multimilionár Rothblatt.
Záber z Dúhového Pridu Banská Bystrica 2023. Zdroj: Reprofoto Instagram. Obrázok bol zväčšený pomocou umelej inteligencie
Odvrátená strana
Okrem precitlivenosti spôsobuje progresívny (intersekcionálny) svetonázor ďalšie nešváry. Prakticky žiaden človek sa v rámci tejto ideológie nevyhne nálepke utláčateľa. Pokrokárstvo tak vo svojich prívržencoch vyvoláva pocity viny a osobnej zodpovednosti za utrpenie iných.
Z tohto princípu potom pramení jeden z príkazov progresívneho „desatora“: nevylúčiš. Porušenie desatora je neospravedlniteľné a vaši progresívni súdruhovia vám to vždy radi pripomenú. Presvedčila som sa o tom aj keď som ešte v rámci svojej feministickej kariéry zverejnila na facebooku obrázok na oslavu zavedenia manželstiev homosexuálov v ďalšej krajine EÚ.
„Manželstvá homosexuálov?!“ okomentovala môj príspevok iná progresívna feministka. Veď týmto výrazom som vylúčila nielen ženy, ale aj bisexuálne a transrodové osoby. „Bolo by príliš dlhé napísať manželstvá homosexuálov, lesieb, bisexuálov a bisexuálok, atd“, argumentovala som. Neúspešne. Prikázanie Nevylúčiš je dôležitejšie než jazyk. Ako ma poučila progresívna kolegyňa, nabudúce mám uprednostniť termín „manželstvá pre všetkých“.
Progresívny aktivista sa teda musí nielen vciťovať do stále väčšej skupiny osôb, jeho morálnou povinnosťou je aj snaha o odstránenie útlaku, ktorý táto masa ľudí zažíva. „Emancipácia celého ľudstva,“ napísala si tento rok na transparent aktivistka na Dúhovom Pride, čím nevylúčila naozaj nikoho. Ani bohatých cishetero bielych mužov, Donalda Trumpa, či Vladimira Putina.
Prázdno a fašizmus
Ale žarty nabok. Človek, ktorý bojuje za emancipáciu pre všetkých, má dve možnosti. Po prvé, snažiť sa zasadzovať za práva všetkých utláčaných skupín, ktorých počet neustále narastá. Takto však riskuje skoré vyhorenie. Druhou možnosťou je namiesto za niekoho bojovať proti niečomu. Najlepšie ak to niečo je dostatočne inkluzívne a zlovestné, aby ubližovalo všetkým.
Mojou teóriou je, že aj z tohto dôvodu sa natoľko rozšírilo strašenie fašizmom. A že sa straší! Médiá hlavného prúdu na Slovensku v roku 2022 použili slovo fašizmus (vrátane rôznych tvarov ako fašisti, fašistu, atď), 27-krát častejšie než v roku 2012. Krivka mediálneho používania tohto slova začala stúpať v roku 2014, pričom minulý rok zaznamenal fašizmus svojich najúspešnejších 12 mesiacov v novodobej slovenskej histórii.
Frekvencia používania výrazu fašizmus v slovenských mainstreamových médiách od roku 2010. Zdroj: Mediaboard
Hrozba fašizmom je dobrou výplňou progresívnej prázdnoty. Strašiaka možno rôzne obliekať (klérofašizmus, neoľudáctvo, atď) a tiež ho periodicky vztyčovať, aby sa apatickým aktivistom dvihol tlak a mali proti komu bojovať. Robiť to príliš často by bolo kontraproduktívne. A tak tu raz za čas máme kauzu, ktorá nám pripomenie, že nás od vypuknutia fašizmu delí iba krôčik. Šéf KDH sa preriekne v diskusii, ľudia protestujú proti grafike Divadla Pavla Országha Hviezdoslava, či poslanci Národnej rady predložia návrh zákona o rodných číslach.
Členovia študentského LGBT spolku Light, ktorý pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, minulý týždeň na spomienkovej akcii na obete vraždy na Zámockej ulici držali v rukách obrí transparent s nápisom „Budúcnosť je antifašistická“. V skutočnosti tým mysleli: „V budúcnosti budeme vidieť fašizmus úplne všade, vo všetkom a v každom“. Ako správni progresívni aktivisti.
Dana Vitálošová
Zdroj: https://standard.sk/469549/pohlad-do-duse-progresivneho-aktivistu
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.