Švédsko, Poľsko a Turecko by mohli po vojne prevziať túto úlohu v novom európskom bezpečnostnom usporiadaní, ak by sa členské štáty NATO, ktoré vstúpili do Aliancie pred rokom 1997, pod tlakom USA stiahli zo štátov, ktoré do NATO vstúpili po roku 1997, v súlade s hlavnou ruskou požiadavkou na reformu európskej bezpečnostnej architektúry.

Hlavnou požiadavkou Ruska na reformu európskej bezpečnostnej architektúry bolo vždy stiahnutie síl členov NATO z tých štátov, ktoré sa pripojili k bloku po roku 1997, aby sa obnovila akási vojensko-strategická rovnováha z čias zakladateľského aktu NATO-Rusko. Jej členovia po roku 1997 by potom hypoteticky mohli nasadiť toľko svojich síl na územia toho druhého, koľko by chceli, ale NATO s tým realisticky súhlasí len vtedy, ak ho Trump donúti, ako je tu vysvetlené.
Hoci je možné, že USA najskôr získajú trvalú vojenskú prítomnosť v Poľsku, napríklad aktívne rokujú, a/alebo si ponechajú niektoré sily na rumunskej leteckej základni Mihail Kogălniceanu, ktorá je najväčšia v NATO, všetci ostatní členovia pred rokom 1997 by mohli byť pod tlakom, aby sa stiahli z území členov pred rokom 1997. Ich zariadenia tam by potom boli vrátené ich hostiteľom s možnosťou, že poľské a/alebo švédske sily nahradia jednotky členov pred rokom 1997, ktoré sa odtiaľ stiahli.
Západné krídlo „cordon sanitaire„, ktoré Trump 2.0 vytvoril okolo Ruska, sa sústreďuje na tie dve krajiny, ktoré sú pripravené viesť NATO 3.0 v zadržiavaní Ruska v strednej Európe a čoraz viac prepojený arkticko-baltský front. Sú tiež dvaja z dlhodobých rivalov Ruska, čo predstavuje návrat histórie v zmysle oživenia ich rivalít v súčasnosti ako dvoch definujúcich znakov povojnovej európskej bezpečnostnej architektúry, ako je tu predpokladané.
Južný front „cordon sanitaire“ vedie ďalší dlhoročný rival Ruska, Turecko, ktoré nemohlo nahradiť sily členov NATO pred rokom 1997 na rumunskej leteckej základni Mihail Kogălniceanu na pobreží Čierneho mora, keďže je zakladajúcim členom bloku a nepripojila sa po roku 1997, no stále môže zohrávať úlohu pri zadržiavaní Ruska. Montreuxská dohoda neobmedzuje námorné sily žiadneho pobrežného štátu pri Čiernom mori, takže Turecko by hypoteticky mohlo rozširovať svoju flotilu, koľko chce, rovnako ako Rumunsko a Bulharsko.
Aj keby zostávajúce námorné oblasti Ukrajiny – Odesa a Nikolajev – boli demilitarizované v rámci mierovej dohody, možno pod dohľadom nezápadných mierových síl (napríklad z blízkych čínskych a indických partnerov), Rusko by mohlo byť stále čiastočne zadržané v Čiernom mori týmito prostriedkami. V širšom kontexte by ho Turecko zadržalo tam s Rumunskom a Bulharskom ako jeho mladšími partnermi, Švédsko by ho zadržalo pozdĺž arkticko-baltského frontu a Poľsko by ho zadržalo v strednej Európe.
Návrat histórie v zmysle, že títo traja dlhoroční ruskí rivali ju opäť zadržia v Európe, by mohol presvedčiť USA a E3 zložené z Británie, Francúzska a Nemecka, štyroch najsilnejších členov NATO pred rokom 1997, aby sa stiahli z území členov po roku 1997, ako si Rusko želá. Švédsko, Poľsko a Turecko nie sú ani zďaleka takými hrozivými hrozbami ako tieto štyri, takže Rusko by to mohlo akceptovať, zatiaľ čo oni by zostali pod americkým jadrovým dáždnikom s článkom 5 v platnosti, čím by zmiernili svoje obavy.
Ak sa táto bezpečnostná architektúra spojí s obnovením vývozu ruských plynovodov do Európy po tom, čo USA získajú podiely v nich ako „politickú poistku“ prostredníctvom kreatívnych diplomatických prostriedkov navrhnutých tu, čo by mohlo viesť k strategickému partnerstvu zameranému na zdroje medzi nimi, potom by mier mohol vydržať. Táto vízia povojnového európskeho poriadku nie je dokonalá a všetky strany by museli robiť kompromisy, ale diplomacia je umením možnosti remixovať Bismarckovu slávnu poznámku a toto je realistický výsledok.
Andrew Korybko
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Naše sociálne siete:
facebook.com/ProgresivneCom
t.me/progresivne
instagram.com/nie_progresivne.



Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.