Nadchádzajúci summit Trump-Xi-Putin v Šen-čene odhaľuje meniacu sa globálnu rovnováhu síl a vznik multipolárneho sveta. Keď Washington čelí strategickému preťaženiu, Čína a Rusko pretvárajú diplomatickú scénu.

Čína potvrdila, že prezident Si Ťin-pching bude hostiť amerického prezidenta Donalda Trumpa a ruského prezidenta Vladimira Putina na trilaterálnom summite, ktorý je označovaný za „historický„, v Šen-čene 19. novembra – na okraji stretnutia lídrov APEC.
Podľa čínskeho ministerstva zahraničných vecí budú traja lídri viesť hĺbkové výmeny o ochrane svetového mieru a podpore strategickej stability medzi veľmocami. Význam Šen-čenu nie je nevyhnutne v tom, na čom sa traja lídri zhodnú, ale o tom, čo nám samotná existencia tohto stretnutia hovorí o meniacej sa štruktúre medzinárodnej moci.
Počas studenej vojny boli USA a Sovietsky zväz dvoma hlavnými pólmi moci. Po roku 1991 sa Washington zjavne stal nepopierateľným centrom medzinárodného systému. Teraz americký prezident cestuje do Číny na stretnutie, ktoré hostí Si Ťin-pching spolu s ruským lídrom.
To ilustruje prerozdelenie diplomatickej ústrednosti: Amerika zostáva nesmierne mocná, no už nemôže jednostranne diktovať diplomatickú agendu. Mať najväčšiu koncentráciu moci a schopnosť organizovať medzinárodný systém podľa vlastných preferencií sú predsa dve odlišné veci.
Ako som už predtým argumentoval (pri komentovaní Iránu), otázka nie je, či Amerika chystá „kolaps“, ale či sa dokáže prispôsobiť vznikajúcemu multipolárnemu prostrediu. Paradoxom americkej moci je, že Spojené štáty zostávajú dostatočne silné na to, aby zasiahli takmer všade – no čoraz viac zápasia s prekladom svojich obrovských vojenských, finančných a technologických schopností na udržateľné geopolitické výsledky.
Washington čelí viacerým prekrývajúcim sa výzvam: dôsledkom iránskej vojny pre regionálnu stabilitu, energetické trhy a námornú bezpečnosť; konflikt vo východnej Európe; strategická konkurencia s Čínou; a diverzifikáciu medzinárodných finančných a obchodných vzťahov.
Súčasné sledovanie všetkých týchto cieľov a zároveň absorbovanie ich značných ekonomických a strategických nákladov je klasickým prejavom imperiálneho preťaženia. Opakované konflikty, sankcie a tlaky na clá tiež napätia v alianciách a podporili alternatívne ekonomické usporiadania – čo ilustrujú trendy de-dolarizácie v rámci BRICS a rastúca autonómia, ktorú usilujú krajiny naprieč čoraz neangažovanejším Globálnym juhom.
Rusko a Čína nie sú totožní aktéri, no ich záujmy sa čoraz viac zbiehajú okolo autonómie voči západným finančným štruktúram, odporu voči jednostranným sankciám a odporu voči medzinárodnému poriadku ovládanému USA.
Multipolarita v každom prípade nevyžaduje jednotný protiamerický blok.
Čína má obrovskú ekonomickú, priemyselnú a technologickú váhu – zatiaľ čo Rusko si ponecháva značný vojenský, jadrový, energetický a geopolitický vplyv. Spojené štáty majú naopak impozantné vojenské, finančné, technologické a aliancické schopnosti. Tieto rôzne formy moci robia vznikajúci systém zložitejším.
Nadchádzajúce summit v Šen-čene predovšetkým ukazuje, že Washington musí čoraz viac rokovať s ďalšími mocenskými centrami, ktoré majú vlastné strategické agendy a diplomatické alternatívy.
Si Ťin-pching nie je len ďalším účastníkom: ako hostiteľ má Čína príležitosť prezentovať sa ako ústredný partner. Čínski analytici zdôrazňujú, že stretnutie je zamerané na posilnenie strategickej komunikácie, nie na rozdeľovanie sfér vplyvu – a že je v súlade s trendom smerom k multipolarite.
Porovnania s Jaltou sú nevyhnutné, no obmedzené. V roku 1945 sa tri hlavné spojenecké mocnosti stretli ku koncu svetovej vojny, pričom armády okupovali rozsiahle územia. Dnes tieto tri krajiny nie sú ani jednotnou víťaznou koalíciou, ani jedinými relevantnými centrami moci. India, Brazília, Irán, Turecko a ďalší majú svoje vlastné agendy a nemôžu byť považované za pasívne objekty akejkoľvek dohody.
Inými slovami, vznikajúci polycentrický poriadok nemožno jednoducho vyjednať tromi veľmocami, nech je ich kombinovaný vplyv akokoľvek významný.
Presnejšie čítanie je, že Shenzhen potenciálne predstavuje svet, v ktorom tri najväčšie jadrové veľmoci sveta uznávajú nevyhnutnosť priamej komunikácie – bez toho, aby sa nevyhnutne zhodli na tom, ako by mal byť medzinárodný systém organizovaný.
Čo sa týka otázky Ukrajiny, Si údajne odmietal považovať ju za jednoduchú trojstrannú agendu, argumentujúc, že Európania by mali byť zapojení do diskusií o európskom konflikte. Je tu istá irónia. Európa má značné ekonomické zdroje, no zostáva silne závislá od amerických vojenských schopností.
Multipolarita nevzniká nevyhnutne spojenectvom proti Spojeným štátom, ale rastúcim počtom krajín, ktoré už nepovažujú spojenectvo s Washingtonom za nevyhnutné pre svoj ekonomický rozvoj, bezpečnosť alebo medzinárodnú legitimitu.
Spojené štáty sa nerúcajú – ani neprestávajú byť prvotriednou mocnosťou. Mení sa však jeho schopnosť prekladať ohromujúce materiálne schopnosti na politické výsledky a organizovať medzinárodný systém podľa vlastných preferencií.
V tomto zmysle bude Šen-čen pravdepodobne zapamätaný nie ako nová Jalta – ale ako ďalší dôkaz, že povojnový moment nepopieranej americkej nadvlády ustupuje niečomu podstatne zložitejšiemu: svetu, v ktorom aj Washington musí rokovať o podmienkach medzinárodného poriadku s ostatnými.
Uriel Araujo
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Naše sociálne siete:
facebook.com/ProgresivneCom
t.me/progresivne
instagram.com/nie_progresivne.



Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.