OD MORÁLNEHO GÝČA K NEONORMALIZÁCII DNEŠKA

OD MORÁLNEHO GÝČA K NEONORMALIZÁCII DNEŠKA

OD MORÁLNEHO GÝČA K NEONORMALIZÁCII DNEŠKA 620 330 Eduard Chmelár

Nič tak necharakterizuje zmätok pojmov a dojmov spojených s výročím 17. novembra 1989, ako výrok Mikuláša Minářa (predsedu spolku Milion chvilek pro demokracii a organizátora masovej demonštrácie na pražskej Letnej), ktorý v snahe oprieť sa o autoritu Václava Havla vykríkol tieto slová: „Protože když nás, zelinářů, bude hodně, kteří si do výlohy svého okna dají plagát, dají leták, dají něco na sociální sítě, tak to uvidí i ti, kteří dosud mlčeli.“ … Kto z tých, ktorí mu v tej chvíli búrlivo zatlieskali, spoznali, že známy výrok českého disidenta úplne poplietol a prekrútil jeho význam?

Zacitujme si, čo skutočne Václav Havel v eseji Moc bezmocných napísal: „Vedoucí obchodu se zeleninou umístil do výkladu mezi cibulí a mrkev heslo ,Proletáři všech zemí, spojte se!´ Proč to udělal? Co tím chtěl zdělit světu? … Myslím, že u drtivé většiny zelinářů lze právem předpokládat, že o textu hesel ve svých výkladech celkem nepřemýšlejí, natož aby jimi vyslovovali něco ze svého názoru na svět. To heslo přivezli našemu zelináři z podniku spolu s cibulí a mrkví a pn je dal do výkladu prostě proto, že se to tak už léta dělá, že to dělají všichni, že to tak musí být. Kdyby to tak neudělal, mohl by mít potíže.“

Presne tak, Václav Havel hovoril aj o vás, teliatka, ktoré nepremýšľate, ktoré bezmyšlienkovite opakujete správanie stáda, lebo ste sa naučili, že sa to tak musí. A keď pri tom z času na čas niekoho primitívne vyhejtujete a vytrollujete, nazývate to „kritické myslenie“. Za tých 37 rokov som si zvykol, že na demonštráciách sa poriadne preháňa, ale z toho, čo tam niekedy odznie, vypína poistky aj mne. Nie, národ nepovstal, pán Minář. To, čo sa odohralo na Letnej, nebolo povstanie, rovnako ako zrušenie koncesionárskych poplatkov nie je útokom na demokraciu, lebo inak by demokracia nebola v 17 členských krajinách Európskej únie, vrátane Francúzska, Fínska, Švédska, Dánska, Belgicka, Holandska, Luxemburska či Španielska – áno, všade tam koncesionárske poplatky neplatia. Bola to len zámienka tých, ktorí v skutočnosti protestujú proti výsledkom slobodných volieb – teda jedného z hlavných výdobytkov Nežnej revolúcie. A ak má podľa predstáv pána Minářa rozvášnený dav nahradiť slobodné voľby, potom zbohom demokracia.

Rovnaká fraška sa odohráva aj na Slovensku. Medzi opozičnými liberálmi sú ľudia, ktorí netušia, kedy vznikla Česko-slovenská republika, nevedia, kto to bol T. G. Masaryk (Tamara Stohlová), myslia si, že teroristický útok na New York a Washington sa odohral v roku 2011 (Zuzana Števulová), žijú v predstave, že referendum o vstupe do EÚ nebolo (Lucia Štasselová), ale títo historickí analfabeti idú vyčítať Robertovi Ficovi, že si nevšimol 17. november 1989…

Poviem vám verejné tajomstvo: 17. november 1989 si nevšimla väčšina ľudí, hoci sa teraz pokrytecky tvária, aký to bol pre nich významný deň. Len hŕstka tých z nás, ktorá v ten piatok večer počúvala rozhlasovú stanicu Slobodná Európa, zachytila niečo o demonštrácii v Prahe potlačenej policajnými zložkami, ktorá však v tom čase nepôsobila nijako výnimočne. Rád spomínam na jednu vtipnú príhodu, ktorá sa v ten večer udiala v redakcii Pravdy. Nebohý Ferko Meliš (v deväťdesiatych rokoch jeden z najlepších slovenských komentátorov) práve v kruhu spolupracovníkov oslavoval päťdesiatku, stôl sa prehýbal pod zabíjačkovými špecialitami, takže sa už niečo pojedlo i popilo… Vtom zadrnčal telefón a vtedajší vyslaný redaktor Pravdy v Prahe (dnes významný kultúrny historik) Jozef Leikert vzrušene oznamoval, že sa tam deje niečo ohromné… Ale keďže všetci už boli príliš bujaro naladení, poslali ho do… preč, že je to zasa dajaká blbosť… Až keď sa ráno prebudili z opice, začali si postupne uvedomovať, že sa začala revolúcia…

Dnes je dôležité pochopiť, že tí, ktorí dnes stoja na tribúnach, nie sú nositeľmi hodnôt Nežnej revolúcie. Prvou a najdôležitejšou požiadavkou demonštrantov bol DIALÓG. Ten dialóg, ktorého tie uvrieskané, nenávistné a vulgárne tvory nie sú ani schopné, ani ochotné k nemu pristúpiť. TOLERANCIA je pre nich neznámy pojem. „Musia sa nás báť!!!“ nepríčetne reve z tribúny študent Muro – veta, ktorú by z tribúny Nežnej revolúcie nikto nepovedal.

NENÁSILIE je hodnota, ktorá s tým priamo súvisí. Keď herec Stanislav Štepka po replike „pošlime ich k lopate“ chcel vtipne poznamenať „poďme do nich lopatou“, dav okamžite nesúhlasne zabučal a skandoval ono slávne „NECHCEME NÁSILIE!“ Pozrite sa na túto politickú generáciu. Bývalý starosta Babína a člen strany Demokrati Peter Laťák (áno, ten, ktorý sa po atentáte na premiéra zaháňal valaškou a hovoril o zatĺkaní posledného klinca do Ficovej rakvy), dnes na sociálnej sieti ponúka peňažný dar za zabitie ruského vojaka. Nie je jediný.

Problém Nežnej revolúcie nespočíval v tom, že každý do nej vkladal iné nádeje – to je bežné pri každej revolúcii, podobne ako Veľkú francúzsku revolúciu formovali rôzne záujmové skupiny od monarchistov cez feuillantov, girondistov, cordeliérov až po jakobínov. Problém je, že tieto hodnoty sa už čoskoro, ale najmä po dôkladnom skúmaní ukázali ako príliš gýčovité, pokrytecké až falošné. Havlovo banálne povrchné heslo „Pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“ ignorovali zložitejšiu realitu, v ktorej jedna pravda často bojuje proti druhej a jedna lož je vytĺkaná ďalšiu. Havel vôbec nebol originálny mysliteľ a svoje tézy preberal od Patočku, Solženicyna a ďalších, a ich myšlienky uchopil neraz účelovo až demagogicky. Človek, ktorý ako disident hlásal „život v pravde“ ju na konci nevedel ani len vysloviť a disident, ktorý si ako politickú taktiku zvolil nenásilnú cestu, ako prezident podporil každú vojenskú agresiu, každý krvavý zločin Spojených štátov, pričom odpor voči militarizmu častoval pohŕdavo ako „čecháčkovství“.

Ešte výraznejšie rozdiely bolo cítiť v pohľade na zahraničnú politiku. Havel v eseji Politika a svedomie (z februára 1984, ktorú považujem za ešte dôležitejšiu ako ikonickú Moc bezmocných) okrem iného napísal: „Myslím, že pokiaľ ide o vzťah západnej Európy k totalitným systémom, zo všetkých chýb, ktorých sa môže dopustiť, by bola najväčšia tá, ktorá jej zrejme najviac hrozí: že totalitné systémy nepochopí ako to, čím v poslednej inštancii sú, totiž ako vypuklé zrkadlo celej modernej civilizácie a tvrdú – možno poslednú – výzvu tejto civilizácii ku generálnej revízii svojho sebapochopenia.“ V eseji Anatómia jednej zdržanlivosti z apríla 1985 zasa napísal: „Jedinou zmysluplnou cestou k európskemu mieru – nie teda len k nejakému stavu ozbrojeného prímeria – je cesta zásadnej premeny politických realít, ktoré dnešnú krízu zakladajú. Takáto cesta by si vyžadovala, aby sa obe strany rozišli s politikou obrany a upevňovania statu quo, teda rozdelenia Európy do blokov, a s politikou mocenských či veľmocenských záujmov a aby všetko úsilie podriadili niečomu celkom inému: ideálu demokratickej Európy ako priateľského spoločenstva slobodných a nezávislých národov… Iní priamo navrhujú, aby boli proste rozpustené oba vojenské bloky a aby sa americké a sovietske armády stiahli z územia svojich európskych spojencov. To sa mi osobne javí ako krásne.“

Inými slovami, v novembri 1989 sme sa tešili z pádu železnej opony a snívali sme o svete bez hraníc a spolupráci Západu s Východom. Cieľom Nežnej revolúcie nebol vstup do NATO, ako sa vám to snažia nahovoriť súčasné najmä opozičné politické sily. Práve naopak. Výsledkom ukončenia studenej vojny bola Charta pre novú Európu, ktorú 21. novembra 1990 podpísali v Paríži najvyšší predstavitelia všetkých európskych štátov, USA a Kanady, menovite George Bush a Michail Gorbačov, Helmut Kohl a François Mitterand, Václav Havel a Lech Walesa atď. V tomto dokumente sa všetky signatárske štáty zhodli na tom, že bezpečnosť je nedeliteľná a že nie je možné posilňovať bezpečnosť jedných na úkor druhých. Vytváranie exkluzívnych vojenských blokov, ktoré stupňujú zbrojenie a konfrontáciu, sa vyhlásilo za prekonané a nebezpečné. To znamená, že plán rozširovania NATO od polovice deväťdesiatych rokov, ktorý bez akéhokoľvek vysvetlenia porušil uvedenú zmluvu, nielenže nebol výsledkom uvoľnenia medzinárodných pomerov po roku 1989, ale práve naopak – bol jeho popretím a odštartoval novú fázu studenej vojny.

To všetko je dnes zabudnuté. Najväčší český spisovateľ Milan Kundera, ktorý Havlovej pretvárke nikdy neveril, nazýval jeho postoj morálnym gýčom, ktorý v ľudskej existencii popiera všetko nepríjemné a neprijateľné: v kráľovstve gýča vládnu emócie nad rozumom, a tam, kde prehovorí srdce, myseľ považuje za neslušné namietať. Tam, kde vládne gýč, je irónia vnímaná ako zrada, pretože narúša spoločnú ilúziu harmónie. Etická principiálnosť sa prehupne do roviny morálneho gýča v momente, keď paralyzuje schopnosť spoločnosti čeliť meniacim sa podmienkam akýmsi kolektívnym až hysterickým dojatím. Napokon, vzájomná nevraživosť medzi Havlom a Kunderom (Havel sa údajne obával, že by mohol Kundera obsadiť jeho miesto, hoci Kundera o politiku nikdy nestál) viedla napokon k tomu, že český disent navrhol na Nobelovu cenu za literatúru Jaroslava Seiferta namiesto významnejšieho Milana Kunderu.

V každom prípade tomu, kam to dotiahla táto politika gýča, by sa dnes zasmial aj samotný Václav Havel. Čo by povedal na to, že na Národnej triede sa po troch desaťročiach, keď sa tam skandovalo „Nech žije Havel!“ dnes kričalo „Nech žije Pavel!“ a že od kultu pravdoláskavého disidenta to Česi so zjavnou slabosťou pre hysterické kampane dotiahli do kultu svätého lampasáka, ktorý si chodí pripomínať aj obete vpádu Varšavskej zmluvy, hoci podľa vlastnoručne napísaného životopisu sovietsku okupáciu privítal? „To jsou paradoxy,“ vzdychol by si absurdný dramatik, ale možno aj nie, veď človek, ktorý mal za manželku herečku, signatárku Anticharty, ktorá ho zatracovala, bol zjavne vytrénovaný na všetko.

Dalo by sa povedať, že so stavom slobody sú dnes nespokojní všetci a navzájom sa z toho obviňujú, lebo na súčasnom marazme majú podiel všetky ponovembrové vlády. Vzali nám všetko, čo sa tu vybudovalo – najprv banky, potom priemysel, napokon pôdu a stali sme sa nájomníkmi vo vlastnej krajine.

Nemáme dostatočné páky na riadenie vlastnej ekonomiky, všetky významnejšie firmy sú len dcérske pobočky, ktoré odtiaľto vyvážajú zisk niekam, kde nás riadia zo zahraničia. Ale dali nám možnosť vyberať si medzi spotrebným tovarom, medzi značkami áut, jogurtov, zubných pást a nazývajú to „slobodou voľby“. Tých, ktorí rozkradli našu základnú infraštruktúru a rozpredali ju hlboko pod cenu, sme nazvali „reformátormi“ a tých, ktorí rozdali to málo, čím sa tento štát mohol brániť, sme nazvali „dobrými hospodármi“. Žiaľ, k týmto oligarchickým sluhom sa pridal aj Robert Fico, ktorý po boku rehabilitovaného Jaroslava Haščáka cynicky oznamuje ľuďom, že sa majú dobre, lebo si kupujú drahé mobily. Možno jeho kamaráti, ale väčšina ľudí na Slovensku sa rozhoduje medzi tým, či kúpi deťom ponožky alebo o pomaranč viac. Ale utekať z tejto diery vám už nikto brániť nebude – ak na to máte.

Napokon, nevedia sa dohodnúť ani na tom, kde, koho a čo oslavovať, preto bola jedna skupinka pri hrobe Havla, druhá pri hrobe Dubčeka, europoslanec Blaha aj pri hrobe jeho úhlavného nepriateľa Husáka a predseda KDH Majerský si v tento deň nevedel spomenúť ani na zakladateľa svojho hnutia Jána Čarnogurského, ktorý v tom čase ešte sedel vo väzení a cez okno Justičného paláca počul, ako dav na námestí skanduje jeho meno: „Slobodu Čarnogurskému…“ Veď je to všetko fraška. A tak najlepšie, čo ste v tento deň mohli urobiť, je ticho sa pokloniť mučeným a zavraždeným, tým, ktorí statočne trpeli a prežili svoj život so cťou. Potrebujeme také vzory vzdorujúce neonormalizácii dneška rovnako ako predtým.

Eduard Chmelár



Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.

Naše sociálne siete:
facebook.com/ProgresivneCom
t.me/progresivne
instagram.com/nie_progresivne.