Žiadny európsky vyslanec nemôže realisticky zastupovať záujmy celého bloku voči Rusku

Poľsko a pobaltské štáty by nikdy dobrovoľne nesúhlasili s akýmikoľvek vojensko-bezpečnostnými kompromismi s Ruskom, museli by byť k nim donútení, a európsky vyslanec prítomný na rokovaniach, kde by sa takéto rusko-americké kompromisy v povojnovej bezpečnostnej architektúre dohodli, by to mohol legitimizovať.

Špeciálny vyslanec Trumpa pre Rusko Jared Kushner po novo obnovených trilaterálnych rokovaniach o Ukrajine v Abú Zabí vyhlásil, že „ak by Európa dokázala vybrať jednu osobu, ktorá by hovorila v jej mene, bolo by to väčším úspechom než presvedčiť Rusov, aby ich zahrnuli do rokovaní.“ Predtým sa osobitne stretol so zástupcami EÚ, Francúzska, Nemecka, Talianska a Spojeného kráľovstva, ktorí navštívili tieto priestory, ale nezúčastnil sa trilaterálnych rokovaní, ktoré USA sprostredkovali medzi Ruskom a Ukrajinou.

Zelenskyj zopakoval Kushnerovu výzvu tým, že požadoval, aby Európa vymenovala zástupcu ešte pred koncom mesiaca. Jeho slovami: „Myslím si, že v novembri, nie neskôr, musíme prijať, kto bude Európu zastupovať v rokovaniach. Bude to lepšie, pretože dostanú mandát na rokovania a mandát od celej Európy, celej tejto koalície.“ Napriek nádeji, že niekto takýto mandát získa, žiadny európsky vyslanec nemôže realisticky zastupovať záujmy celého bloku voči Rusku.

Jeho niekoľko desiatok štátov je príliš rozdelených v otázke Ruska na to, aby sa všetky zhodli na povojnovej európskej bezpečnostnej architektúre, ktorú mal Kushner vyjednávať, a jej pravdepodobné parametre boli podrobne opísané v predchádzajúcej hypertextovej analýze pre tých, ktorí o nej ešte nevedia. Najmä čokoľvek, čo by aspoň vzdialene vyhovovalo ruským žiadostiam o bezpečnostné záruky z decembra 2021, ktoré vtedy odmietli USA a NATO, by bolo napadnuté Poľskom a pobaltskými štátmi.

Jediný spôsob, ako ich prinútiť spolupracovať, je, aby ich USA „kreatívne donútili“, ideálne spolu so zvyškom európskeho NATO (E-NATO), ktorého väčšina členov by pravdepodobne musela byť najprv „kreatívne donútená“, aby súhlasili s tým, na čom sa USA dohodnú s Ruskom v tejto veci. Napríklad jedným scenárom sú vzájomné vojenské stiahnutia E-NATO a Ruska z ich spoločnej hranice, čo môže zahŕňať aj hranicu medzi E-NATO a ruským spojencom Bieloruskom.

Účasť európskeho zástupcu na akýchkoľvek rokovaniach, ktoré by viedli ku kompromisom v povojnovej európskej bezpečnostnej architektúre medzi Ruskom a USA, by teda len povrchne legitimizovala následné donucovanie E-NATO zo strany USA k poslušnosti. Poľsko a pobaltské štáty, ktoré vnímajú Rusko ako existenčnú hrozbu bez ohľadu na názory ostatných, by nikdy dobrovoľne nesúhlasili s akýmikoľvek vojensko-bezpečnostnými kompromismi. Môžu byť len donútení.

Ak by sa európsky zástupca na rokovaniach, kde sa takéto kompromisy dohodli, predstavil ako „mandát z celej Európy“, bol takto prezentovaný inými alebo bol vnímaný ako taký, bolo by relatívne jednoduchšie ho donútiť k dodržiavaniu. Je to preto, že by ich tento zástupca a ktorýkoľvek (pravdepodobne nadnárodný) orgán, ktorý ich vymenoval za zodpovedných za „rozdelenie“ E-NATO a „ohrozovanie bloku zvnútra“.

Hoci to nemusí stačiť na donútenie ich k poslušnosti, mohlo by to legitimizovať donucovanie zo strany iných (pravdepodobne západných) členov E-NATO, nehovoriac o USA. Ich dôvodom by bolo, že takýto kompromis, ako napríklad stiahnutie síl E-NATO z hranice s Ruskom a Bieloruskom, ak by to urobili aj oni, by bol pre „vyššie dobro“, ktorému Poľsko a pobaltské štáty „sebecky bránia“. To by v takom prípade určite platilo a je to rozumný dôvod na donútenie ich k poslušnosti.

Andrew Korybko