NAŠIM UČITEĽOM Z LÁSKY

Pred 60 rokmi, 5. októbra 1966, bola v Paríži podpísaná Charta učiteľov, ktorá definuje práva, povinnosti a štandardy pracovných podmienok pedagogických pracovníkov. Preto tento deň vyhlásila UNESCO za Svetový deň učiteľov ako svedectvo o dôležitosti učiteľov pri vzdelávaní a formovaní budúcich generácií a ako upozornenie na potrebu zlepšovania pracovných podmienok a spoločenského uznania tohto povolania.

V týchto dňoch sa túlam po miestach, ktoré navštívil učiteľ národov Ján Amos Komenský. Na Slovensku si len málokedy uvedomujeme, aké šťastie sme mali, že v Skalici, Púchove, Lednici, Trnave, Levoči, Prešove a možno aj v Košiciach a Markušovciach nejaký čas pobudol tento všestranný génius a najvzdelanejší muž Európy vtedajšej doby, a akú stopu tu zanechal. V Levoči dokonca vyšlo jeho slávne dielo Orbis Pictus a dom, v ktorom bola kniha vytlačená v štvorjazyčnej verzii, stále stojí. Včera som bol v Lednici, kde Komenský navštívil vizionára Mikuláša Drábika (neskôr popraveného za jeho proroctvo o páde Habsburgovcov) a kde sú na jeho návštevu veľmi pyšní.

Po tragédii v Staškove myslím na Komenského čoraz viac. Profesor Masaryk založil republiku na duchovnom odkaze troch velikánov: Husa, Komenského a Kollára (mohol by som ešte doplniť rímskeho senátora a politického filozofa Ciceróna, ale k odpisovaniu od tohto antického autora sa nepriznával). U Jana Husa oceňoval jeho zápas o slobodu svedomia, mravnú odvahu a život v pravde. Na Kollárovej slovanskej vzájomnosti a myšlienke humanity nadradenej národnosti postavil svoj konštrukt československého národa zloženého z Čechov, Moravanov, Slezanov, Slovákov a Rusínov. No a u Komenského vyzdvihoval jeho ideu všeľudskosti, tolerancie, vnímanie vzdelania ako cesty k zušľachteniu človeka a snahu o celosvetový mier prostredníctvom duchovného pokroku.

Cítim čoraz väčšiu potrebu apelovať na návrat ku Komenskému. Nielen pre masaker v Staškove, ale pre 37-ročné skúsenosti, keď sa po roku 1989 neustále volá po reforme školstva, no čím viac tento rezort reformujeme, tým viac upadá. Cvičenie pamäti, ktoré odpradávna udržiavalo niť historickej pamäte, považujeme odrazu za čosi nemoderné a prekonané (a potom sa nám stáva, že nejaká „expertka“, ktorá je pyšná na to, že nememoruje, nevie, kedy vznikla republika a kto bol jej prvý prezident.). Niečo robíme nesprávne. A nemali by sa k tomu vyjadrovať ľudia, ktorí v živote neučili. Vy máte svoje dieťa týždeň doma a už ste z neho tak na nervy, že ho odkladáte k babke. Učiteľka ho nemôže niekam odložiť. Trpezlivo s ním pracuje celý rok a neraz napráva to, čo ste vy zanedbali. Zároveň sa od nej žiada, aby bola psychológom, mediátorom, administrátorom, manažérom, kladú sa na ňu čoraz vyššie nároky, ktoré ju však vzďaľujú od jej pôvodného povolania, a tým je predsa učenie. A napriek všetkej tej obetavosti si jej prácu nikto neváži.

Rodičia jej dávajú najavo, že je nikto, že sú jej klienti, že má príliš malý plat na to, aby určovala pravidlá hry. Dieťa k nej stráca akýkoľvek rešpekt. Dnes nemôžete žiakovi prikázať, aby umyl tabuľu bez toho, aby sa nesťažoval na šikanu. Keď som za našich detských čias dostal od učiteľky obrazne povedané „po hube“ a doma sa na ňu sťažoval, od mamy som dostal ďalšiu. Bolo nepredstaviteľné, aby som spochybňoval jej rozhodnutia. Taká to bola autorita. Netvrdím, že je možné obnoviť klasický koncept slovenskej dediny, v ktorej boli tri najvyššie autority – pán richtár, pán farár a pán učiteľ – ale bez zlepšenia statusu učiteľského povolania školstvo nezdvihneme z prachu a bez spolupráce s rodičmi to nedokážeme.

Poburuje ma, keď nejaký primitívny influencer mdlého ducha, ale veľkého dosahu na mládež hovorí o učiteľkách ako o „čajočkách“, ktoré vraj tridsať rokov melú o tom istom, príliš sa nenarobia a ešte majú dva mesiace prázdnin. To sú strašné hlúposti, ktoré môže vypúšťať z úst len chudák, ktorý nemá poňatia o náročnosti učiteľského povolania a sám nikdy poriadne nepracoval. Predovšetkým, blúznenie o nejakých dvoch mesiacoch nezaslúžených prázdnin pre učiteľov je mýtus. Učitelia dva mesiace neučia, ale to neznamená, že nepracujú. Minimálne mesiac pripravujú nový školský rok. Ich práca sa nekončí tým, že osem hodín denne niečo odučia. Často majú práce tak veľa, že sú nútení brať si ju domov, opravovať písomky, pripravovať pomôcky a iné veci. Mimochodom, skúste si to. Mnohí ľudia majú pocit, že to nie je žiadna práca. Ja som po dvojhodinovej prednáške neraz vyčerpaný tak, akoby som pracoval s krompáčom. A teraz si predstavte, že to hovoríte deťom, ktoré sa dajú zvládnuť oveľa ťažšie ako dospelé publikum.

Najviac ma však rozhnevali tie nekompetentné táraniny lúzrov všetkého druhu, vrátane niektorých politikov, ktorí sa vyjadrovali o zavraždenej Nelke ako o „malej bonzáčke“. O malom dievčatku, ktoré ešte ani nestihli pochovať! Čo ste to za ľudia, vy podliaci? Na rozdiel od vás Nelka Badžgoňová mala v hodnotách upratané ako v čistej izbičke. Sama pochopila to, čo nevie rozoznať čoraz viac dospelých: že posielať učiteľky do koncentráku nie je v poriadku. Jej nič nevyčítajte, zbabelci.

Skláňam sa aj pred odvahou pani riaditeľky školy Miroslavy Kubincovej a pred pamiatkou zavraždenej učiteľky Boženky Mariakovej. Politici ich nazvali hrdinkami. Ale to je nepochopenie situácie. To, čo potrebujú naši učitelia v Staškove, Spišskej Starej Vsi, Vrútkach a kdekoľvek inde, nie je status hrdinov, o ktorý nestoja. Potrebujú, aby im tento systém konečne držal chrbát a chránil tých, ktorí majú chrániť naše deti! Všade sa hovorí, že najrizikovejšie povolania sú vojaci, policajti, hasiči, baníci… Tak prečo v poslednom období umierajú iba učitelia? Prečo od roku 2020 zavraždili troch učiteľov a ďalších zranili? Kam sa to dostala slovenská spoločnosť?

Viem, nie je to špecifikum Slovenska. S týmito problémami sa trápi celá západná civilizácia. Sú to problémy, ktoré režim tzv. liberálnej demokracie nevie vyriešiť, lebo ich sám spôsobil. Žiadne zákony, žiadne reformy, akreditácie či iné výmysly nám nepomôžu, kým sa nevrátime k podstate. Ku Komenskému a jeho učeniu, čím má byť škola, že má povzbudzovať k zlepšovaniu morálky a vzdelanosti, lebo iba mravnosť a učenosť nás robí ľuďmi. „Všetko na tomto svete sa dá napraviť len jemným teplom lásky, inak je to nemožné,“ hlásal učiteľ národov. Preto má mať výchova dieťaťa dva hlavné ciele: poznanie seba a sveta (vzdelávanie vo vedách, umeniach a remeslách) a zvládnutie seba samého (mravná výchova). Čítajte Komenského, je tam všetko, čo potrebujete pochopiť o tejto dobe a budete prekvapení, ako veľmi predbehol tú svoju.

Preto chcem dnes vyjadriť svoju najhlbšiu solidaritu so všetkými učiteľmi, učiteľkami i nepedagogickými zamestnancami škôl, ktorí sú dnes znevažovaní, ohováraní a vystavovaní existenčnému ohrozeniu, o ktorom väčšina z nás nemá ani tušenia. Chcem vzdať hold všetkým zanieteným a obetavým ťahúňom tohto povolania, ktorí túto prácu nevykonávajú preto, lebo nevedia robiť nič poriadne – ako tára rozmaznaný milionársky synáčik – ale preto, lebo ho chápu ako svoje poslanie a zmysel života, do ktorého vložili všetko, lebo peniaze pre nich nie sú najvyššou hodnotou, lebo príprava budúcich generácií je tou najušľachtilejšou a najdôležitejšou prácou, ktorá môže túto spoločnosť ešte postaviť na nohy a obnoviť ju. Nie armáda, nie zbraňové systémy, TOTO by mala byť priorita Slovenska. A nebude ňou dovtedy, kým nedostane adekvátne finančné, ale aj ľudské a morálne ocenenie.

Eduard Chmelár